Zelené nevoľníctvo: Ako Brusel chytil Slovensko do diabolskej pavučiny veterného biznisu

Najväčšia ekonomická aj ekologická lúpež. Za návnadou miliárd z Plánu obnovy sa skrývajú administratívne triky Bruselu, zmluvné pasce, uvalenie rozpočtovej kolektívnej viny, rozhodovacie nevoľníctvo, ministri a úradníci držaní ako rukojemníci, nad Slovenskom damoklový meč, výpredaj národno-štátneho záujmu, aj ochrany zdravia obyvateľstva… Záverečný účet: brutálna kapitalizácia ziskov „investorov“ a socializácia strát, zaplatená domácim obyvateľstvom, ak investor po x-rokoch skrachuje a likvidácia obrích lopatiek veterných turbín spadne na naše hlavy.

Slovensko stojí na prahu jednej z najväčších environmentálnych a ekonomických lúpeží v novodobých dejinách. Pod zámienkou „záchrany planéty“ a plnenia bruselských ideologických tabuliek obnoviteľných zdrojov sa v zákulisí pripravuje masívna devastácia našej stále prevažne vidieckej krajiny, lesných ekosystémov a zdravia občanov.

Ako sa mohlo stať, že náš štát, ktorý vďaka jadru a vode vyrába takmer 90 % elektriny bezemisne, bezhlavo tlačí do našich dolín obrie, 270 metrov vysoké veterné monštrá? Odpoveď je mrazivá: padli sme do premyslenej finančnej pasce Európskej komisie, z ktorej niet úniku bez toho, aby nás Brusel finančne nezruinoval.

Diabolská pavučina: Eurofondy ako nástroj vydierania

Celý mechanizmus tzv. „zelenej transformácie“ nepripomína partnerskú dohodu, ale prepracovaný systém finančného nevoľníctva, riadeného ideológiou s mocenskými cieľmi. Európska komisia siahla po osvedčenej zbrani – miliardách z Plánu obnovy a odolnosti.

Slovensko do tejto pavučiny dobrovoľne strčilo hlavu, keď schválilo strategické dokumenty výmenou za sľúbené balíky „pomoci“. Lenže…

Princíp bruselskej pasce je priam diabolský a stojí na takzvanej krížovej podmienenosti. Ak štát nesplní čo i len jeden kľúčový, byrokraticky stanovený míľnik – napríklad vytvorenie tzv. akceleračných zón pre rýchlejšie povoľovanie veterných parkov – Európska komisia uplatní princíp kolektívnej viny na štátny rozpočet.

Namiesto toho, aby stopla len drobných 400 miliónov eur vyčlenených v kapitole REPowerEU, Brusel má právo zablokovať celú nasledujúcu finančnú tranžu Plánu obnovy v hodnote vyše miliardy eur. Zrazu sú ohrozené peniaze na slovenské nemocnice, opravy škôl či modernizáciu železníc. Naši vládni úradníci sú tak držaní ako rukojemníci. Aby neprišli o miliardy na prežitie štátu, sú nútení predávať vlastné územie, ignorovať názory odborníkov a pretláčať legislatívu, ktorá znižuje ochranu zdravia obyvateľstva.

Keď sa „dotknutou obcou“ stane celé Slovensko

Arogancia moci dosiahla vrchol v momente, keď štátni úradníci v strategických dokumentoch (SEA) začali pracovať s definíciou, že dotknutým územím a obcou pre výstavbu veterných elektrární je celé územie Slovenskej republiky!

Tento administratívny trik má jasný cieľ: vytvoriť legislatívny precedens, rozriediť lokálny odpor a v budúcnosti pripraviť pôdu na obídenie práv konkrétnych miestnych samospráv.

Hoci sa dnes upokojuje verejnosť rečami o tom, že „obce majú právo veta v zákone o EIA“, realita v akceleračných zónach prenáša dôkazné bremeno zo súkromného investora na plecia občanov. Ak sa pod tlakom Bruselu pravidlá znova sprísnia v mene „vyššieho verejného záujmu a energetickej bezpečnosti EÚ“, starostovia stratia akékoľvek páky. Obrí investori budú môcť legálne stavať megaturbíny len jeden kilometer od ľudských obydlí.

Neviditeľný zabijak: Infrazvuk a vibrácie v obývačkách

Čo vlastne znamená 1-kilometrová vzdialenosť od gigantických turbín s výkonom 7 MW, ktoré sa na Slovensku plánujú? Súčasné projekty nepočítajú s malými veterníkmi z prelomu tisícročí. Ide o oceľovo-kompozitné monštrá s celkovou výškou až 270 metrov. Každý prechod obrovskej lopatky okolo stožiara vytvára masívny rázový akustický tlak.

Zástancovia vetra radi argumentujú tým, že moderné turbíny sú tiché. To je však polovičná pravda a nebezpečné zavádzanie. Kým počuteľný aerodynamický šum (vysoké frekvencie) dokáže utlmiť izolačné trojsklo na oknách, infrazvuk a nízkofrekvenčný hluk (pod 20 Hz) nepoznajú prekážky.

Práve tieto nesmierne dlhé zvukové vlny prechádzajú obvodovými múrmi domov takmer bez útlmu.

V uzatvorených miestnostiach dochádza k javu, pred ktorým varujú signatári odporu proti veterným elektrárňam ale aj poprední slovenskí vedci z oblasti akustiky: domy začnú fungovať ako ozvučnice.

Vonku človek nemusí nič počuť, no v spálni mu rezonujú tkanivá a vnútorné ucho. Najnovšie medicínske štúdie (napríklad z nemeckej Mohučskej univerzity) jednoznačne preukázali priamu koreláciu medzi dlhodobým vystavením tomuto vplyvu a nárastom srdcového zlyhávania, arytmií, chronickej nespavosti a závratoch. Ľudské telo je pod permanentným mikrostresom, zatiaľ čo slovenské hygienické normy tento problém ignorujú, pretože merajú hluk filtrami, ktoré infrazvuk umelo odstrihávajú.

Škandalózne odškodné: Úplatok za stratu zdravia

Aby zahraničné korporácie a energetické fondy zlomili odpor chudobných slovenských obcí, prichádzajú so zmluvami o budúcich zmluvách. Ponúkajú v nich takzvanú ročnú rentu – zväčša sumu od 10 000 do 20 000 eur ročne za jednu turbínu. Pre rozpočet malej dediny to znie lákavo.

Pozrime sa však na čistú matematiku tohto biznisu. Jedna moderná 7 MW turbína vygeneruje za rok elektrinu v trhovej hodnote 1,5 až 2 milióny eur. To, čo investor obci veľkoryso hodí ako „kompenzáciu“, je smiešne jediné percento z jeho gigantického zisku. Za toto jedno percento investor žiada, aby dedina na štvrťstoročie obetovala svoj pokoj, ráz krajiny a vystavila obyvateľov zdravotným rizikám.

Navyše, kým peniaze skončia v obecnej pokladni na opravu ciest, konkrétni ľudia žijúci najbližšie k turbínam nedostanú nič – len stratu hodnoty svojich nehnuteľností, ktoré sa stanú nepredajnými.

Po nás potopa: Tisíce ton betónu natrvalo v našej zemi

Veterná energia sa hrdí propagandistickým prívlastkom „udržateľná“. Jej životný cyklus je však šokujúco krátky – len 20 až 25 rokov. Čo sa stane potom, keď hrdzavejúce mechanizmy doslúžia? Nastáva fáza, o ktorej investori na verejných prezentáciách radšej hlboko mlčia.

Pod každou jednou 270-metrovou turbínou sa nachádza masívny železobetónový základ. Spotrebuje sa naň 1 000 až 1 500 ton betónu a desiatky ton oceľovej armatúry. Súčasná legislatíva ukladá investorom povinnosť sanovať krajinu len do hĺbky 1 až 1,5 metra pod úroveň terénu.

Obr.: generované na podklade textu umelou inteligenciou

Znamená to, že vrchná časť betónu sa odbije, zasype hlinou a zasadí sa tráva. Tisíce ton betónových monštier zostanú v slovenskej zemi navždy. Tieto obrie podzemné bloky natrvalo pretnú podzemné hydrologické vrstvy, zablokujú prirodzené toky podzemných vôd a budú po stáročia degradovať v našom podloží.

Kompletná sanácia (vykopanie celého základu) stojí státisíce eur na jednu turbínu – a na to na Slovensku neexistuje žiadny garančný fond.

A čo s gigantickými sklolaminátovými lopatkami? Tie sa kvôli kompozitnému zloženiu z epoxidových živíc nedajú efektívne recyklovať. Európska legislatíva už zakazuje ich skládkovanie. Skončia tak v obrovských drvičoch a následne sa budú draho spaľovať v cementárňach, čo vyprodukuje ďalšie tony toxických emisií do ovzdušia.

Privatizácia ziskov, socializácia škôd

Ide o klasickú ponziho schému – návnada ziskov na začiatku, sklamanie zo strát na konci. Kto na tomto celom zarobí? Veterné elektrárne nebudú patriť štátu a už vôbec nebudú patriť obciam. Budú vo vlastníctve súkromných, prevažne zahraničných investičných fondov z Rakúska, Nemecka či Česka, prípadne obrovských energetických korporácií. Títo hráči postavia turbíny za výdatnej pomoci európskych dotácií (teda z našich daní), zhrabnú garantované zisky z predaja elektrickej energie a čistý kapitál odtečie na ich zahraničné účty.

Ak o 20 rokov táto schránková firma (zväčša účelovo založená s.r.o. pre jeden projekt) vyhlási bankrot, povinnosť odstrániť stotonový hrdzavejúci vrak z krajiny padne na plecia majiteľa pozemku – slovenského poľnohospodára, alebo na samotnú zúfalú obec a štát.

Slovensko nepotrebuje ničiť svoj vidiek veternou energetikou, pre ktorú má navyše zo všetkých krajín EÚ jeden z najmenších prírodných potenciálov (len asi 20%).  Tlak, ktorý dnes Slovensko a jeho občania zažívajú, nie je odborný, ale rýdzo politicko-ideologický. Sme svedkami toho, ako Brusel prostredníctvom peňazí drží pod krkom národný štát a núti ho konať proti záujmom vlastných občanov!

Je najvyšší čas, aby sa verejná mienka prebudila, politici začali konečne chrániť vlastné obyvateľstvo, postavili sa pri rokovaniach v Bruseli a predniesli obžalobu vydieračsko-nevoľníckej schémy. Ak nezačneme masívne, koordinovane a nahlas hovoriť jasné NIE, o pár rokov sa zobudíme do krajiny preťatej betónovými hrobmi a dunením, ktoré nám vyženie spánok zo spální.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je predsedom bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

skspravy.sk