Čaro úsmevu…

V posledných týždňoch a mesiacov sa čaro úsmevu začalo vytrácať zo života unavených a utrápených ľudí. Pod „maskami“ ktoré sú nútení nosiť úsmev nevidieť a aj ten, ktorý bol ešte pred pár mesiacmi vidieť v očiach sa postupne mizne…

Spomenula som si na príbeh spred dvoch rokov…

V jedno upršané ráno som ponáhľala na autobus. Na križovatke som videla, že už je na zastávke.
Trošku ma to prekvapilo, mala som pocit, že idem dosť skoro a preľakla som sa, že odíde bezo mňa.
Stávalo sa, že keď nastupovalo menej ľudí, alebo nečakali na zastávkach, autobusy išli pár minút skôr.
Zrýchlila som krok, ale šofér mi ukazoval, že sa nemusím náhliť. Bol to mladý muž, skoro stále zamračený, nekomunikatívny. S úsmevom som sa mu poďakovala a on mi odpovedal, že vždy čaká do doby, kým nemá odchod a že vie, že ráno cestujem jeho spojom a aj keby som meškala, tak počká.
Posadila som sa dopredu a začali sme sa rozprávať. Len také všedné veci, ale rozprávali sme sa. Vtedy som ho videla prvý krát sa aspoň trošku usmiať. Vyzeral celkom inak. Potom som ho pár týždňov nevidela…

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Až neskôr… Fúkalo, pršalo a ja som zasa „dobiehala“ na autobus.
Znova išiel ten mladý muž a keď som nastupovala, začali sme obaja smiať. Presná tá istá situácia, ako keď sme sa videli naposledy. Ani neviem, ako sa to stalo, ale začali sme sa rozprávať ako známi, ktorí sa dlhšiu dobu nevideli. Povedala som mu, že si musím skontrolovať pončo, či nemám niekde oslintanú ozdobu od nášho havíka, ktorý ma vždy vyprevádza k bráničke. Rozhovory o psíkoch sú vždy veľmi nebezpečná téma, posúvajú ľudí v rozhovoroch k iným myšlienkam a čas pri nich rýchlo uteká.
Odrazu som videla úžasnú zmenu toho mladého muža. Zo zamračeného a na slovo skúpeho chalana sa stal zhovorčivý, pekný mladý muž, s ešte krajším úsmevom.
V ten deň popoludní, keď som sa vracala domov jeho spojom a vystupovala som, usmiali sme sa a šibalsky na seba žmurkli.
Odvtedy som ho už nevidela. A neviem či ho vôbec ešte niekedy uvidím, ale radosť z jeho úsmevu vo mne ostala aj po pár rokoch…
Možno by to bol úplne banálny príbeh, ak by neskrýval skutočný zmysel života, ktorý sa skrýva aj v našom správaní sa ku iným ľuďom a vypovedá o nás samotných veľmi veľa. O hodnotách, ktoré sú pre nás dôležité. O tom, akí v skutočnosti sme, aj keď sa pred svetom a ľuďmi chránime rôznymi maskami.
Úsmev je zázračná vec. Dokáže mnoho.

Vyvolá úsmev na tvári toho druhého.

Urobí deň krajším, keď sa nám bežné starosti riešia oveľa ľahšie.

Dokáže ukázať, akí sme naozaj.
Čaro úsmevu je veľmi silná zbraň voči zbraniam a nástrahám sveta okolo nás. Vďaka nemu vieme pochopiť význam hodnôt, ktoré sú v živote dôležité. A tými sú priateľstvo či láska, ale aj spolupatričnosť a empatia.
Čaro úsmevu nám pomáha prekonávať bariéry medzi nami, ktoré sme sa sami postavili a prejaviť kúsok ľudskosti, ktorá by mala byť podstatou nášho bytia.
Posielam všetkým, do tohto zamračeného a upršaného a zasneženého rána, malý úsmev…

S úctou Devana