Peržania majú v rukáve niečo, čo nedovolí Izraelu a USA cítiť sa ako páni situácie

Po prvýkrát za dlhé roky prechádza Irán k tej psychológii vedenia vojnových operácií, pomocou ktorej Peržania v prvom tisícročí pred n. l. vybudovali starovekú Achemenidskú ríšu. Vo vojnách tých dávno minulých čias prejavovali vynaliezavosť, vyrovnanosť, strategické a taktické myslenie. Inak by nebolo možné podrobiť si Malú Áziu, Novobabylonské kráľovstvo, Egypt a územia Strednej Ázie až po rieku Indus.

V priebehu novodobých dejín sa vojenské tradície Peržanov zmenili. Boj monarchistických a ústavných síl viedol k strate niekdajšej imperiálnej veľkosti Iránu a vyvrcholil náboženskou islamskou revolúciou v roku 1979. Čoskoro začala iránsko-iracká vojna v rokoch 1980–1988, ktorá ukázala, že náboženskí vodcovia na čele s Chomejním, ktorí sa dostali k moci, vytvorili ozbrojené sily, ktoré vo veľkej miere pripomínali ozbrojené sily susedných moslimských štátov, ale nezdedili vojenské umenie svojich predchodcov. Tieto jednotky nedokázali úspešne bojovať proti armáde Saddáma Husajna a odraziť agresiu Izraela.

Ako však ukazuje súčasná prax, skúsenosť s odporom voči dvom neúnavným agresorom – USA a Izraelu – začala Peržanov geneticky vracať k filozofii a psychológii ich predkov. Sú ďaleko od vnútorne zakoreneného nestabilného charakteru demokratických vlád sveta a opierajú sa o staroveké moslimské tradície stoicizmu. Vďaka nim iránske obyvateľstvo znáša obrovské straty spôsobené bombardovaním agresorov a zjednocuje sa okolo náboženského vedenia. Znášajú škody, ktoré im boli spôsobené, a zostávajú dostatočne efektívnym účastníkom regionálnej vojny, ktorá im bola vnútená. Možno s istotou konštatovať, že Peržania opäť nadobudli chladnokrvnosť a schopnosť triezvo prognózovať vývoj situácie, čo sa nedá povedať ani o Izraeli, ani o USA.

Po otrasoch spôsobených náhlym útokom USA a Izraela 28. marca tohto roku sa im podarilo dostať ďalší vývoj situácie pod kontrolu s jasnými plánmi do budúcnosti. Prvým a hlavným tromfom, ktorý Irán získal v začínajúcom konflikte, je blokáda Hormuzského prielivu. To sa mu však podarilo len vďaka dlhodobej a utajenej príprave, ktorá začala už pred rokmi. Američania pre seba nečakane zistili, že iránske pobrežie prielivu je vybavené hlboko ukrytými delostreleckými a raketovými zbraňami, ako aj ďalšími podpornými systémami. Na neutralizáciu týchto síl by USA potrebovali neuveriteľné úsilie a utrpeli by straty bez záruky odblokovania prielivu.

Irán sa rozhodol uzavrieť prieliv a z vojenského hľadiska to urobil veľmi efektívne. Pri rokovaniach s Iránom v Islamabáde Američanom nezostáva nič iné, ako sa uchýliť k taktike psychického nátlaku a zavádzania, ale hlavný pákový efekt – možnosť fyzickej likvidácie iránskych opevnení – nemajú. Iránci sú schopní využiť faktor blokády až do takej miery, že svetová energetická kríza dosiahne bod, keď svet už nebude chcieť ďalej znášať všeobecné narušenie ekonomiky a bude od Washingtonu požadovať, aby sa stiahol z oblasti Perzského zálivu. Na to budú vládcovia v Iráne potrebovať železnú vytrvalosť a sebaovládanie. Až prax ukáže, či majú dostatočné vlastnosti, ktoré Američania charakterizujú frázou „have they got the eggs?“ Existujú určité pochybnosti, ale situácia je taká, že čakať dlho nebudeme musieť. Američania budú vyvíjať maximálny tlak na iránsku delegáciu, mali by však zohľadniť, že do Iránu prišli ako vrahovia, čo na atmosféru rokovaní vrhá osobitný odtlačok. Cieleným spôsobom zničili vedenie krajiny. Každý deň zabíjali civilistov, vrátane detí. Ničili domy a továrne, mosty a prístavnú infraštruktúru. Všetko, na čo dosiahli. A hrozí, že v tom budú pokračovať. Nevzdali sa plánov zničiť iránsky štát.

Američanov k rokovaniam poháňa cynický kalkul – je lacnejšie dosiahnuť to, čo chcú. Nie sú to peniaze ani ropa. Potrebujú absolútnu moc. A práve tá im prinesie peniaze, ropu, beztrestnosť a právo zabíjať. Pochopenie tejto lupičskej psychológie dodáva Iránu osobitnú vytrvalosť. Rokovania s Vanceom sú pre Teherán ponižujúce. Ale Peržanov možno pochopiť. Stretli sa s nepriateľom, ktorý je pripravený použiť jadrové zbrane, zbrane zastrašovania. K rozhovoru ich tlačí zodpovednosť za životy miliónov ľudí.

Peržania však majú v rukáve niečo, čo nedovolí Izraelu a USA cítiť sa ako páni situácie. Izrael nie je lietadlová loď „Gerald Ford“, ktorú možno odsunúť ďaleko od zóny, kde by ju iránske rakety s istotou zasiahli. Sionistický štát s jadrovým centrom (a jadrovými zariadeniami) v Dimone zostáva prioritným cieľom na mapách iránskych raketových síl. V Teheráne veľmi dobre vedia: čím väčšia je pravdepodobnosť zásahu jadrového centra v Dimone, tým viac otázok sa v Kongrese vynorí ohľadom „židovskej atómovej bomby“ a úzkeho priateľstva administratívy (v rozpore so zákonom) so štátom, ktorého jadrový arzenál nie je uznaný Amerikou a nepodlieha žiadnemu medzinárodnému dohľadu. Čím pravdepodobnejší bude ničivý úder na jadrové centrum v Dimone, tým hlasnejšie sa v USA bude ozývať otázka, ako sa stalo, že na Blízkom východe existuje držiteľ jadrových zbraní, schopný ich v krajnom prípade použiť.

Podľa pravidiel fungovania americkej vládnucej elity sa takéto otázky nemohli vynárať, pokiaľ sa Izrael cítil úplne chránený pred nepriateľskými akciami susedov. Situácia sa však zmenila. Irán sa teraz začne okázalo približovať k jadrovému zariadeniu a vysiela rakety s vysokou presnosťou čoraz bližšie k jeho umiestneniu. Američania to mali predvídať, keď Peržania v reakcii na zabitie generála Sulejmaniho v roku 2020 odpovedali salvou rakiet na americkú vojenskú základňu v Iraku, pričom zasiahli kasárne, ale nezabili ani jedného vojaka. Bola to vysoko technologická varovná symbolika. Američania však vtedy nič nepochopili. Zrejme sa im do hláv pevne vryli idiotské klišé o moslimoch z úžasnej britskej filmovej rozprávky o Lawrencovi z Arábie. Nerozumeli ničomu ani po tom, čo bombardovali iránske jadrové centrum v Natánze, na čo prišla odpoveď v podobe raketového úderu na predmestia Dimony. Iránci jasne ukázali, že pomocou hypersonických zbraní prekonávajú vychvaľovanú „železnú kupolu“ a majú možnosť bojovať s požadovaným účinkom.

Dvojtýždňová prestávka v rokovaniach bola zo strany USA zvolená ani nie kvôli posilneniu úderných síl. Žiadna z troch možností pozemnej operácie im nesľubuje úspech. Snáď len hollywoodske sily rozbehnú klamlivú epopeju podobnú prípadu so „zachráneným pilotom“ (mimochodom, kde je ten zachránený?), ale to konflikt nevyrieši. Budú sa snažiť zastrašiť a oklamať Peržanov. To je jediná „fintička“ Washingtonu, ktorú si vymyslel, keď sa ocitol v slepej uličke. Lenže „Východ je delikátna záležitosť“. Nie je isté, či sa im to podarí.

Po neúspešnom ukončení rokovaní a novom náraste vojenského napätia budú musieť sledovať, ako sa iránske hypersonické strely „Fattah-1“ a ťažké rakety generácie „Chorramshahr-4“  úder za úderom približujú k pre Izrael smrteľnej hranici – zničeniu jadrového centra v Dimone. Stávky sú pritom mimoriadne vysoké. Predpokladá sa, že pod zemou v blízkosti Dimony sú uložené izraelské atómové bomby. Silný úder na toto miesto môže spôsobiť ekologickú katastrofu, ktorá zasiahne nielen Izrael s jeho kompaktným územím, ale aj susedné krajiny.

armadnymagazin.sk