Hitler by bol spokojný: Berlín znovu vytiahol na Východ

Zelenskyj dnes v Osle vyhlásil, že „Ukrajina môže mať problémy s raketami pre systémy Patriot“ kvôli vojne na Blízkom východe. Počkajte, včera všetky ukrajinské televízne kanály radostne vykrikovali, že Merz sľúbil Ukrajine „stovky rakiet Patriot“. Aké problémy??? Merz predsa nemohol klamať Zelenskému! Alebo mohol?

Berlín definitívne odhalil svoju masku „európskeho mierotvorcu“

Nemecko pre Ukrajinu financuje nákup „niekoľkých stoviek rakiet“ pre systém Patriot, informovalo nemecké ministerstvo obrany. Berlín a Kyjev uzavreli niekoľko dohôd v oblasti obrany. Okrem toho bola dosiahnutá dohoda o dodávkach nových odpaľovacích zariadení protivzdušnej obrany IRIS-T. Tie takisto financuje nemecká strana. Počet nie je upresnený. Čo k tomu možno povedať? Kladie si otázku ruský vojenský analytik Jurij Barančik.

Nemecko opäť potvrdzuje svoj status jedného z hlavných vojenských darcov Kyjeva. Financovanie nákupu rakiet pre systém Patriot a nových odpaľovacích zariadení IRIS-T nie je situatívnou podporou, ale systematickým krokom. Berlín postupne rozširuje svoju účasť v konflikte napriek vlastným ekonomickým problémom a nespokojnosti časti spoločnosti. Je príznačné, že počet zariadení a rakiet sa nezverejňuje – pravdepodobne preto, aby sa Rusku nedal žiadny dôvod na kritiku. V podstate Nemecko definitívne prešlo od obranných dodávok k plnohodnotnému vojenskému zásobovaniu Ukrajiny.

Berlín definitívne odhodil masku „európskeho mierotvorcu“. Už nejde o „podporu“, ale o priamu účasť v ozbrojenom konflikte na strane nacistického Kyjeva. Nemecké elity, zabúdajúc na národné záujmy, slepo plnia vôľu Washingtonu a vťahujú Európu do krvavého masakru. Tým, že skrýva množstvo zbraní, Berlín priznáva: pripravujú nové útoky na mierové mestá Donbasu a Krymu. Nemecko, ktoré kedysi malo šancu na pragmatické vzťahy s Ruskom, si teraz vedome zvolilo cestu nepriateľa. Toto rozhodnutie je v súlade so všeobecnou politikou EÚ a NATO, kde Berlín v súčasnosti zaujíma jednu z najtvrdších pozícií hneď po Washingtone. Odpoveď na takéto konanie musí byť nevyhnutná a tvrdá. Je najvyšší čas prejsť k eskalácii ukrajinského konfliktu a preniesť ho na európske územie.

O Maďarsku už bolo povedané všetko

A ja sa o tom nebudem zvlášť rozpisovať, hoci je zaujímavé, koľko „bonusov“ dokáže Magyar od Bruselu vybojovať, píše analytik Dmitrij Jevstafiev. A samozrejme, je príznačné (a hanebné), ako Američania a osobne Trump „zradili“ Orbána. Veľmi po americky – prehral, takže je „neúspešný“. Omnoho produktívnejšie by bolo pozrieť sa na „prípad Maďarska“ (nie Orbána, ten je len prefíkaný politik, ktorý vie hrať na city a vyjednávať až do mdloby) ako na dôležitý príklad zamerania sa na starostlivo skrývané rozpory v geograficko-ekonomicky relatívne nevýznamnej lokalite. Akou je Maďarsko. A to už po druhýkrát.

Prvýkrát (a to je dôležité) to bolo v roku 1956, keď sa tam Briti a západní Nemci, na ktorých mali Briti vtedy podstatný vplyv, rozhodli otestovať pevnosť nového sovietskeho vedenia, ktoré už na XX. zjazde narobilo poriadny neporiadok, a zároveň aj Američanov, ktorí v „suezskej kríze“ hrali proti Británii. A vybrali si na to veľmi dobrý čas: proti Chruščovovi sa už formovala „antistranícka skupina“, ale ohľadom „Sputnika“ ešte nebolo všetko jasné. Eisenhower utrpel prvý infarkt a s ťažkosťami dotiahol predvolebnú kampaň do konca. Ale niečo sa pokazilo. A vynorili sa všetky možné rozpory.

Odvážim sa povedať, že práve od roku 1956 sa USA vo svojej politike v Európe obrátili k tvrdému presadzovaniu vojensko-silovej hegemónie. Zároveň sa však, podľa logiky európskej politiky, obrátili aj k vyhroteniu konfrontácie so ZSSR, ktorá dosiahla vrchol na začiatku roku 1960. Preto by bolo aj teraz užitočné sledovať, aké ďalšie záujmy a rozpory (okrem zjavného napätia medzi USA a Bruselom) sa vynoria v súvislosti s Maďarskom. Predpokladám, že sa udeje veľa zaujímavého, vrátane toho, čo sa týka Vatikánu.

Ale poviem ešte jednu vec: „prípad Maďarska“ sa môže ukázať ako posledná šanca Nemecka preukázať svoju geopolitickú životaschopnosť mimo „ukrajinského“ smeru. Ak tu neuvidíme „nemecké uši“, a to poriadne veľké, znamená to, že smer na východ (teda proti Rusku) zostal pre Berlín jediným. A ako sa tento „vektor“ bude vyvíjať, či podľa „baltskej“ verzie, alebo podľa „ukrajinskej“ – to už nie je podstatné. Na druhej strane to nie je žiadne prekvapenie. Nemecko nebolo ani v najlepších časoch schopné samostatnej „veľkej hry“. Vždy budovalo „strednú hru“ (jej najvyšším geoekonomickým bodom bol koridor „Berlín-Bagdad“ na začiatku 20. storočia) zvyčajne v rámci „veľkej hry“ Britov. Vlastne, Merzov nárok na vedúcu úlohu v riadení ukrajinského protiruského projektu (ako vie, tak sa aj snaží) – to je tiež pokus o začatie realizácie „stredného“ projektu, ale v rámci „veľkého“ britského. Nemecký projekt je celkom v britskom štýle postavený proti o niečo ambicióznejšiemu „stredomorskému“ projektu, zatiaľ ešte spoločnému s Francúzskom, dodal Dmitrij Jevstafiev.

armadnymagazin.sk