„Kapitální békovina“…

„Kapitální békovina“, pomyslela som si, keď som si dnes musela nasadiť povinný respirátor…

Tento štavnatý výrok používal Josef Pumplmě, postava z krásneho českého seriálu „Vlak dětství a naděje“, ktorý sa odohrával v čase Protektorátu a Druhej svetovej vojny. Označoval ním najmä nezmyselné príkazy, zákazy a nariadenia vládnucej nacistickej moci.

Veru ten respirátor, to vám je naozaj „kapitální békovina“…

V nadpise jedného návodu na používanie,  som sa dočítala, že mám byť oholená a mám mať svorku na nose.

No fajn… Holiť sa nebudem ani náhodou, som predsa nežná žena a svorku na nos?  Nacvičovať vystúpenie akvabel tiež nejdem, bazény sú zatvorené. Prekvapila ma aj informácia, že ak chcem respirátor opakovane použiť mám ho dať na päť dní v papierovom vrecku do karantény…

Nuž čo na to povedať… Bradu nemám a ani strnisko a respirátor mi na tvári kde tu odstával, aj keď som si vytvarovala svorku na nos a snažila sa ho upevniť. Takže vírus sa koťuha môže dostať ku mne kedy a kde bude chcieť.

Keď som nastupovala do autobusu šofér sa mi zdal akýsi iný. Mal väčšie oči ako obvykle a na tvári rumenec. Že to nie je kvôli mne, som pochopila o pár minút neskôr, keď som vystupovala. Oči som mala otvorené dokorán pocitom poznania  a cudne som sa pýrila. Oveľa necudnejšie som však v duchu nadávala. V tom pľuhavstve sa nedalo dýchať. Musela som si ho na chvíľu zložiť a nadýchnuť sa vzduchu a vôbec mi nevadilo, že kráčam popri ceste prvej triedy, kde jazdí jedno auto za druhým a kamión za kamiónom.

S pocitom zúfalstva som si respirátor nasadila v obchode a chvíľu som sa z nedostatku kyslíku motala pomedzi regály v úpornej snahe spomenúť si, čo som vlastne chcela kúpiť…

Nabudúce si budem musieť pre istotu napísať zoznam, len dúfam, že si v stave kyslíkovej nedostatočnosti spomeniem, kam som ho dala, alebo bude celá rodina držať diétu.

Doma som si pozrela aké sú to tie respirátory, ktoré nás naša vláda núti používať. Nejaké informácie som našla aj na internete, ale ktovie aká je pravda.

Najskôr ich vlani zakázali predávať verejnosti, teraz naopak prinútili občanov nosiť ich. Možno je potrebné využiť tie kvantá, ktoré boli vyrobené, ale boli nepredajné. Občania si ich zaplatia – budú musieť a niekto zhrabne tučnú províziu…

Pretože naša vláda  sa dlhodobo riadi heslom: „My vás zachránime, aj keby sme vás mali všetkých pozabíjať.“

Nevedno akú „kapitální békovinu“, naši politici najnovšie vymyslia  a budú nás presviedčať, že nám tým zachraňujú životy. A by nás ani len nepadlo len tak sa zachraňovať bez ich pomoci a nebodaj byť zdravými, tak nám to dajú príkazom, zákazom, nariadením, celkom ako za čias protektorátu…