Takmer každá krajina sveta má zlaté rezervy. Kto ich vlastní: štát, alebo „páni peňazí“?

Európska centrálna banka (ECB) rýchlo usadila talianskych poslancov na ich miesto – konštatuje ruský analytik Valentin Katasonov.

Takmer každá krajina sveta má zlaté rezervy. Zvyčajne sa definujú ako súčasť medzinárodných rezerv, ktoré pozostávajú z cudzej meny a monetárneho zlata (drahocenný kov v zliatkoch). Zlaté rezervy sa nachádzajú v bilancii menových orgánov – centrálnej banky, ministerstva financií, organizácií spravujúcich suverénne fondy. Zďaleka nie vo všetkých krajinách je právny status zlatých rezerv jasne stanovený. V určitých momentoch môže takáto právna nejasnosť vytvárať napäté situácie. Na druhej strane, kritické situácie nútia zamyslieť sa nad tým, aký je účel zlatých rezerv a komu v konečnom dôsledku patria. Obzvlášť ak sú zlaté rezervy na bilancii centrálnej banky. Veď v mnohých krajinách sveta sú centrálne banky považované za nezávislé od štátu.

Patrí zlatá rezerva štátu? A centrálna banka ju spravuje len na základe poverenia štátu? Alebo centrálna banka disponuje zlatou rezervou úplne sama a štát s tým nemá nič spoločné? Má vláda právo v prípade potreby zobrať centrálnej banke časť zlatej rezervy na pokrytie mimoriadnych výdavkov? Alebo je to v zásade nemožné? Zdá sa, že podobné otázky sa najčastejšie objavujú v Taliansku. Pre túto krajinu to nie sú bezvýznamné otázky, pretože jej zlaté rezervy sú veľmi impozantné. Taliansko zaberá tretie miesto na svete podľa veľkosti svojich zlatých rezerv – 2 452 ton. Pred ním sú v tomto ukazovateli len USA (8 133 ton) a Nemecko (3 350 ton). Mimochodom, podľa podielu zlata v medzinárodných rezervách je Taliansko na jednom z prvých miest na svete. K dnešnému dňu je tento podiel 71 %. Napríklad vo Veľkej Británii je tento ukazovateľ nižší ako 15 %.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Zároveň je však ekonomická situácia Talianska v porovnaní s ostatnými členskými krajinami Európskej únie veľmi nepriaznivá. Na konci minulého roka dosiahol štátny dlh Talianska 135 % HDP. A podľa prognóz dosiahne na konci tohto roka 139 % HDP. V rámci EÚ (27 krajín) iba jedna krajina predstihuje Taliansko v tomto ukazovateli – Grécko (153 % HDP). Deficit rozpočtu Talianska na konci tohto roka bude pravdepodobne predstavovať 72-73 mld. USD. Zlaté rezervy sa v novembri odhadovali na približne 300 mld. USD. Z toho vyplýva, že zlaté rezervy by mohli stačiť na pokrytie rozpočtového deficitu (ak zostane na úrovni tohto roka, ktorá je o niečo vyššia ako 3 % HDP) minimálne na štyri roky. Myšlienka využiť zlaté rezervy na stabilizáciu finančnej situácie talianskeho štátu už viackrát napadla talianskych politikov. O to viac, že od roku 1976 (keď bola na jamajskej konferencii zrušená zlatá mena a zlato bolo degradované na bežný burzový tovar) ležia zlaté rezervy Talianska nevyužité. Zlato prestalo byť nástrojom menovej politiky, ako tomu bolo v prvých desaťročiach po Bretton Woods. Čoskoro uplynie pol storočia, čo hodnota zlatých rezerv Talianska stagnovala na úrovni 2 452 ton.

Aspoň posledných dvadsať rokov sa v parlamente a vo vláde Talianska diskutuje o tom, či by vláda mohla využiť zlaté rezervy, ktoré sú na bilancii centrálnej banky (Banka Talianska), ktorá má status akciovej spoločnosti, samozrejme „nezávislej od štátu“. Posledný silný nárast takejto aktivity sa odohral v rokoch 2018-2019, keď sa v talianskom parlamente vytvorila akási kritická masa konzervatívnych politikov, ktorí presadzovali ekonomickú obnovu Talianska a aspoň čiastočné obnovenie suverenity republiky voči Bruselu. V novembri 2018 „ľudový zástupca“ Claudio Borghi, predseda rozpočtového výboru poslaneckej snemovne, zastupujúci „Ligu Severu“, predložil parlamentu návrh zákona, ktorý počítal s odstránením „anomálie“, a to konkrétne s rezervným zlatom v bilancii Talianskej centrálnej banky. To malo prejsť pod priamu správu vlády.

11. februára 2019 vtedajší podpredseda vlády a minister vnútra Matteo Salvini na tlačovej konferencii vyhlásil, že vláda je pripravená doviesť riešenie problému zlatých rezerv do logického konca. Priamo povedal, že zlaté a devízové rezervy krajiny patria jej občanom, a nie centrálnej banke, v ktorej sú uložené. Toto vyhlásenie bolo široko publikované v talianskych médiách. V apríli 2019 skupina poslancov talianskeho parlamentu z hnutia „Hnutie piatich hviezd“ predložila na posúdenie dva vzájomne prepojené návrhy zákonov. Prvý z nich počíta s prevodom zlatých rezerv Talianskej centrálnej banky na vládu krajiny (konkrétne na ministerstvo financií). Druhý návrh sa týka znárodnenia Talianskej centrálnej banky prostredníctvom predaja akcií, ktoré patrili súkromným bankám a iným súkromným organizáciám, talianskemu ministerstvu financií. Predaj by sa uskutočnil za ceny z 30. rokov 20. storočia, keď boli akcie zakúpené.

„Zlato patrí Talianom, nie bankárom. Sme pripravení bojovať všade a v prípade potreby vyviesť Talianov do ulíc,“ povedala vtedy Giorgia Meloniová, líderka pravicovej opozičnej strany „Bratia Talianska“, ktorá podporila oba návrhy zákonov. Zdalo sa, že oba návrhy zákonov získali podporu aspoň polovice „ľudových zástupcov“, ale z dôvodov, ktoré médiá do konca nevysvetlili, sa nestali zákonmi. A teraz, o niekoľko rokov neskôr, v roku 2025, sa v Taliansku opäť rozhorela búrlivá diskusia o zlatých rezervách republiky. Na konci novembra sa v talianskom senáte počas diskusie o rozpočte na rok 2026 opäť spomenuli zlaté rezervy.

Do zákona o rozpočte bol navrhnutý jeden veľmi významný pozmeňujúci návrh. Inicioval ho Lucio Malan, predstaviteľ strany „Bratia Talianska“, ktorá je súčasťou vládnej koalície premiérky Giorgii Meloniovej (tej istej, ktorá v roku 2019 požadovala znárodnenie zlatých rezerv a Banky Talianska). V spomínanom pozmeňovacom návrhu sa uvádzalo, že „zlaté zásoby, ktoré spravuje Talianska centrálna banka, patria štátu v mene talianskeho národa“. Podľa jednej z verzií bol senátor Lucio Malan poverený predložením uvedeného pozmeňujúceho návrhu osobne premiérkou Talianska Giorgiou Meloniovou.

Ešte v rokoch 2018-2019 zasiahla do procesu prípravy dvoch zákonov o znárodnení zlatých rezerv a centrálnej banky Talianska Európska centrálna banka (ECB) a pripomenula „ľudovým zástupcom“, že uvedené znárodnenia sú v nezlučiteľnom rozpore s normami Európskej únie. Bolo povedané, že akékoľvek pokusy o podriadenie centrálnej banky kontrole štátu „hrozia destabilizáciou“. Úradníci ECB tiež pripomenuli, že zlato centrálnej banky môže byť použité iba ako nástroj menovej politiky, ale nemôže sa stať zdrojom doplnenia štátneho rozpočtu. Svojimi návrhmi na znárodnenie zlata a centrálnej banky pravicoví a konzervatívni politici Talianska v podstate spochybnili celú finančnú architektúru Európskej únie. Vtedy sa vo Frankfurte nad Mohanom (sídlo ECB) podarilo potlačiť nesúhlas konzervatívnych Talianov.

Mimochodom, v tom čase bol prezidentom ECB Talian Mario Draghi. Bol však Talianom len podľa miesta narodenia a podľa dokladov. S Talianskom ho však spájalo aj to, že v rokoch 2005 – 2011 bol riaditeľom Talianskej centrálnej banky. Ale svojím duchom a služobným záznamom bol Mario Draghi kozmopolitom v službách „pánov peňazí“. Preto bola pre neho nacionalizácia zlatých rezerv a centrálnej banky najstrašnejšou kacírskou myšlienkou.

Aj tentoraz ECB pod vedením Christine Lagardeovej okamžite reagovala na pozmeňujúci návrh Lucia Malana. ECB varovala, že akékoľvek porušenie autonómie centrálnej banky, napríklad v správe zlatých rezerv, bude nezlučiteľné s dohodami EÚ. Na „ľudových zástupcov“ v talianskom parlamente bol vyvíjaný tlak. A už 1. decembra sa v médiách objavili správy, že zákonodarcovia z vládnucej strany Talianska upustili od pôvodného znenia pozmeňujúceho návrhu. V novej verzii sa uvádza, že zlaté rezervy patria ľudu, a štát bol z pozmeňovacieho návrhu vyňatý. Slová „patria ľudu“, „majetok ľudu“ nikoho k ničomu nezaväzujú, sú to len pekné frázy bez právnych dôsledkov.

Z dokumentu však zmizlo nebezpečné slovo „štát“, aby parlament a vláda nemali pokušenie použiť zlato na pokrytie rozpočtových výdavkov. Talianske médiá považovali takúto poslušnosť úradníkov a politikov v Ríme za uznanie toho, že zlaté rezervy (a vlastne všetky medzinárodne rezervy) Talianska spravuje ECB. Samozrejme, príbeh so zlatými rezervami Talianska opäť raz poukázal na skutočnú úlohu centrálnej banky, ktorá je absolútne autonómna voči štátu a podlieha len nadnárodným inštitúciám. V prípade Banky Talianska je to Európska centrálna banka. Pokusy niektorých iných krajín EÚ aspoň čiastočne podriadiť svoje centrálne banky kontrole štátu boli neúspešné, konštatuje Valentin Katasonov.

Konkrétne, na konci roka 2011 bola v Maďarsku na podnet nového premiéra Viktora Orbána zmenená legislatíva upravujúca status maďarskej centrálnej banky – MNB (Maďarská národná banka). Tá mala byť priamo kontrolovaná vládou. V MMF a EÚ sa to nepáčilo. V novom legislatívnom opatrení videli hrozbu, že krajina môže vyjsť spod kontroly „pánov peňazí“ (ich iný názov je „“Finančná internacionála“). Transformácia MNB na základe prijatého zákona sa mala uskutočniť do konca marca 2012. V apríli 2012 bol parlament nútený hlasovať za obnovenie „nezávislosti“ Maďarskej národnej banky. „Pánom peňazí“ sa podarilo rýchlo potlačiť „vzburu na lodi“. V máji 2012 Viktor Orbán dal voľný priechod svojim pocitom a zo srdca vyhlásil:

„Banda zlodejov, ktorá sa zmocnila moci v Európskej únii, sa venuje banálnemu zotročovaniu všetkých, ktorých sa jej podarí tam nalákať! V Maďarsku to pochopili a snažia sa zachrániť. Ale medzinárodná finančná mafia drží Maďarov pevne pod krkom.“ Možno si tiež pripomenúť Orbánovo vtedajšie odhalenie:

„S Maďarskom sa zaobchádzalo ako s kolóniou.“

Mám dojem, že s Talianskom sa v týchto dňoch opäť zaobchádza presne tak, ako s Maďarskom v roku 2012. Na záver by som chcel poznamenať, že postavenie Talianska ako „kolónie“ „pánov peňazí“ ešte zhoršuje skutočnosť, že talianske zlaté rezervy nie sú pod kontrolou ani talianskej centrálnej banky. Len na papieri je uvedené, že v bilancii talianskej centrálnej banky sa nachádza 2 452 ton drahého kovu v hodnote 300 miliárd dolárov. Na území samotného Talianska sa však nachádza len 44,9 % celkových zásob zlata v pivniciach paláca Palazzo Koch na Via Nazionale v Ríme. Zvyšok je mimo územia republiky:

-43,2 % je uložené za oceánom, vo Federálnej rezervnej banke v New Yorku na Manhattane.

-6,1 % je umiestnených vo Švajčiarsku, v trezore v Berne.

-5,8 % je uložených v Bank of England v Londýne.

Zlaté rezervy mnohých krajín sa tradične skladovali nielen na ich území, ale aj v zahraničí. Predovšetkým v New Yorku, Švajčiarsku a Londýne. Niečo málo v Paríži a Bruseli. Ale za posledných približne desať rokov začali menové orgány mnohých krajín pomaly vracať zlato späť do vlasti. Je zrejmé, že to nebolo bez odporu zo strany krajín, ktoré zlato uchovávali (USA, Švajčiarsko a Anglicko). Nemecko tak od roku 2013 do augusta 2017 vrátilo do vlasti približne 1710 ton zlata. V súčasnosti sa na území Nemecka nachádza 50,3 % všetkých nemeckých zlatých rezerv. V Taliansku však stále viac ako polovica zlatých rezerv zostáva v zahraničí. Na rozdiel od Nemecka sa Taliansku doteraz nepodarilo vrátiť nič. „Majitelia peňazí“ sa pevne držia zlata, ktoré len nominálne patrí centrálnym bankám. A nazvať ho „majetkom ľudu“ sa nedá.

Známy ruský ekonóm Valentin Katasonov sa podrobnejšie téme venuje vo svojej knihe “ALCHÝMIA PEŇAZÍ. Ako banky tvoria peniaze zo vzduchu.”

armadnymagazin.sk