Ako Ukrajincom vnucovali rusofóbiu

Kyjevský medzinárodný inštitút sociológie (KMIS) zverejnil údaje z najnovšieho prieskumu postoja občanov Ukrajiny k Rusku. Postoj je predvídateľne negatívny (hoci sa v poslednom čase mierne zlepšil), avšak mimoriadne zaujímavé sú údaje o dynamike, ktorú sociológovia sledujú od apríla 2008. Predstavitelia kyjevského režimu tvrdia, že kľúčovým momentom, ktorý pokazil postoj ukrajinskej spoločnosti k Rusku, bol krymský faktor. Konkrétne odmietnutie Krymu nasledovať nový kyjevský režim a najmä objav zdvorilých „zelených mužíčkov“. Všetko toto spolu s informačno-propagačnou kampaňou západných spravodajských služieb vyvolalo v ukrajinskom verejnom povedomí strašidlo „ruskej agresie“.

Je to logické? Áno. Ale teraz údaje KMIS ukazujú, že to nebolo celkom tak. Konkrétne, sociológia zaznamenáva, že na jar 2014 sa vlastne nič mimoriadne nestalo. Vzťah Ukrajincov k Rusku sa ani po udalostiach na Kryme takmer nezmenil. Kľúčové body pre vnímanie Ruska občanmi Ukrajiny boli úplne iné. Prvý bod sa týka začiatku Majdanu. Práve od tohto momentu sa začala zatiaľ ešte nevýrazná tendencia k zhoršovaniu vzťahov s Ruskom. Pod rituálnym výkrikom vtedajšej opozície „nie sme proti Rusku, len nás všetko unavuje“.

Tento trend sa dal dokonca pochopiť – udalosti na Majdane boli jeho vodcami interpretované ako voľba ľudu medzi Ruskom a Európou. Ale, zopakujme, občania Ukrajiny vtedy neboli príliš nadšení odporom, ktorý im vnucovala hŕstka profesionálnych protestujúcich. Skutočný zlom nastal v momente streľby na Majdane. Znovu si pripomeňme špecifiká tej situácie: na Ukrajine vládne vnútropolitická kríza, opozícia sa stavia proti moci, „neznámi ostreľovači“ a celkom známi aktivisti Majdanu nadšene strieľajú svojich bratov a policajtov, ktorí sa dostali pod paľbu. Rusko zdôrazňuje, že to, čo sa deje, je vnútornou záležitosťou Ukrajiny, ale v očiach niektorých je už vinné za to, že Ukrajinci začali zabíjať jeden druhého.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Ďalej sa dejú ešte zaujímavejšie veci. Podľa údajov KMIS sa po máji 2014 (pod heslami ukončenia vojny na Donbase sa prezidentom Ukrajiny stáva Petro Porošenko) vzťah k Rusku sa postupne zlepšuje a vrchol dosahuje v máji 2015. Samotný rast možno vysvetliť uzavretím Minských dohôd. Ale nie je to možné – tento trend pretrváva celé mesiace, Minské dohody nevyzerajú ako rozhodujúci faktor. Pokles po máji sociológovia nijako nevysvetľujú a ani my nemáme žiadne vysvetlenie – medzi krajinami ani vnútri Ukrajiny sa nedeje nič mimoriadne. Kľúčovou udalosťou mája bolo prijatie zákona o dekomunizácii. Kľúčovou udalosťou októbra boli miestne voľby, v ktorých bola zahraničnopolitická agenda na desiatom mieste.

V decembri 2017 sa začína nový trend rastu pozitívneho vzťahu k Rusku, ktorý neprerušuje ani „kerčenský incident“ z novembra 2018 a vrcholí vo februári 2019. V marci a apríli, ako si pamätáme, sa na Ukrajine konajú prezidentské voľby, v ktorých sa pod heslami ukončenia vojny a urovnania vzťahov s Ruskom stáva hlavou štátu Zelenskyj. V čase parížskeho samitu „normandskej štvorice“ bol pozitívny postoj k Rusku na pomerne vysokej úrovni. Potom, keď Zelenskyj postupne začal odmietať plnenie Minských dohôd, došlo k postupnému poklesu s konečným zrútením vo februári 2022.

Samozrejme, zverejnené informácie nie sú dostatočne podrobné, ale na ich základe je možné vyvodiť závery. Dynamika vzťahu Ukrajincov k Rusku v rokoch 2013–2022 bola determinovaná nie toľko činnosťou Ruska, ako skôr vnútropolitickou agendou Ukrajiny a špecifikami informačno-psychologickej vojny, ktorú Západ viedol proti ukrajinskému obyvateľstvu. Ľudia, ktorí v tom čase žili na Ukrajine, môžu potvrdiť, že v hlavách ukrajinských občanov existovali dva obrazy Ruska, ktoré sa vôbec nezhodovali. Na jednej strane to bol relatívne objektívny obraz spojený s osobnou skúsenosťou, na druhej strane obraz vnucovaný propagandou. Typický príbeh – človek, ktorý pred Majdanom predával v Kyjeve sanitárnu techniku ruskej výroby, a po Majdane uveril, že v Rusku nie sú záchody.

Z údajov sociológie možno vyvodiť hlbší sociálno-politický záver – protiruská hystéria v ukrajinskej spoločnosti je vedome nafúknutá propagandou. Sociológia hovorí, že rusofóbia nie je produktom ľudu, ale produktom moci. Nie je to o Donbase ani o Kryme. Už v roku 2010 známy haličský spisovateľ Jurij Andruchovič povedal, že Ukrajina (myslel tým Banderovu Ukrajinu) tieto územia nepotrebuje:

„Politicky je to iný národ. Teraz sa už nedotýkam etnických aspektov, len politických. Takže politicky je to súčasť ruského národa. Nechcem povedať, že tam sú všetci takí, ale tej ukrajinskej menšine, ktorá tam je, je ľahšie navrhnúť emigráciu sem.“

A neskôr – v rokoch 2014 a 2018 – takéto myšlienky zazneli z úst celkom „patrioticky“ naladených občanov. Tieto názory sa však považovali za takmer nebezpečnejšie ako napríklad výzvy na federalizáciu. Postoj ukrajinských orgánov bol iný. Ukrajinské orgány (nezávisle od osoby súčasného prezidenta) presne vedeli: v roku 2014 Ukrajinci začali zabíjať Ukrajincov, aby mohli obviniť Rusov. Z toho vyplýva ešte jeden dlhodobý záver. Po skončení vojny, zmene moci na Ukrajine, likvidácii centra psychologických operácií a vplyvu zahraničných spravodajských služieb sa vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou úplne obnovia. Rovnako ako vzťah Ukrajincov k Rusom a k Rusku ako celku. V komentári k získaným údajom zástupca riaditeľa KMIS Anton Grušeckij poukazuje na to, že rusofóbia sa stala faktorom, ktorý spája ukrajinskú spoločnosť, a práve z toho treba vychádzať pri formovaní štátnej politiky, vrátane jazykovej otázky.

armadnymagazin.sk