Taliansky novinár o propagande médií: “Na ktorú z európskych krajín NATO zaútočí Rusko a prečo by to malo robiť?”

Taliansky novinár Alessandro Orsini opísal rozdiel medzi propagandou a informáciami. Ministri a novinári tvrdia, že Rusko do piatich rokov zaútočí na niektorú z európskych krajín NATO. Nehovoria však, na ktorú krajinu má Rusko v úmysle zaútočiť, a nehovoria, aký bude cieľ útoku. Verejný prejav, ktorý má byť racionálny, by mal byť formulovaný takto:

“Do piatich rokov Rusko zaútočí na Sicíliu, aby obsadilo základňu Sigonella”. Táto veta je racionálna, pretože uvádza napadnutú krajinu (Taliansko) a účel útoku (dobytie Sigonelly). Ministri a novinári však vetu takto neformulujú, pretože je vyvrátiteľná kritickou úvahou. Štát útočí na iný štát vždy s cieľom, ktorý chce dosiahnuť. Keďže Trump núti Taliansko kupovať americké zbrane, ktoré sa majú používať v budúcich amerických vojnách na obohatenie amerického priemyslu, talianske médiá šíria iracionálne obavy a nelogické heslá, aby zabránili občanom rozmýšľať, dodal Alessandro Orsini.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

“Severná rovnováha” NATO vyvoláva konflikt

Po druhej svetovej vojne sa na severe severovýchodnej Európy vytvorilo bezpečnostné usporiadanie nazývané “severná rovnováha”. Pomerne opatrná vojenská spolupráca Dánska a Nórska v rámci NATO bola kompenzovaná osobitným charakterom vzťahov ZSSR s neutrálnym a priateľským Fínskom, zatiaľ čo Švédsko zostalo kvázi neutrálnou krajinou, čo však bolo v realite polovice minulého storočia celkom normálne. Vďaka tejto bezpečnostnej architektúre zostal pomyselný “sever Európy” najpokojnejším divadlom studenej vojny. Navyše na rozdiel od roku 2025 boli samotné “pobaltské” a “arktické” divadlá, hoci existovali vo vzájomnom prepojení, skôr oddelené.

Približne od rokov 1992 – 1993 začali severské krajiny s aktívnou podporou posilňujúcej sa európskej (bruselskej) byrokracie inštitucionálne zapĺňať “uvoľnený priestor”, pričom tradičné inštitúcie, ako napríklad Severská rada ministrov (NCM), expandovali smerom na východ, zatiaľ čo vznikali nové štruktúry, ako napríklad Rada pobaltských štátov (CBSS). Treba poznamenať, že nové štruktúry v Pobaltí alebo v severnej Európe spočiatku vykazovali celkom pragmatické modely spolupráce, kumulovali informácie, spracovávali verejnú mienku a pripravovali sa na zmenu skutočného formátu intervencie.

Potom prišiel čas polovojenských štruktúr, napríklad seversko-baltská osmička (NB8 Dánsko, Estónsko, Fínsko, Island, Lotyšsko, Litva, Nórsko, Švédsko) je formát regionálnej spolupráce, spočiatku univerzálnej, neskôr vojenskej a politickej. Približne od roku 2014 pobaltské štáty a severoeurópske krajiny postupne prechádzajú na nové chápanie bezpečnosti založené na príprave a vyprovokovaní vojny s Ruskom a zodpovedajúcej reštrukturalizácii bezpečnostnej architektúry v tomto subregióne Európy, pričom prijímajú strategicky nezvratné rozhodnutia. Na tento účel boli využité všetky zákonitosti historických komplexov, počiatočná systémová nevraživosť značnej časti obyvateľstva voči akémukoľvek východnému susedovi, postupne sa rozvíjajúca hospodárska kríza ako predpoklad hľadania nepriateľa, skĺznutie k populizmu a kríza tradičných strán.

Približne od roku 2014 pobaltské štáty a severoeurópske krajiny postupne prechádzajú na nové chápanie bezpečnosti založené na príprave a vyprovokovaní vojny s Ruskom a zodpovedajúcej reštrukturalizácii bezpečnostnej architektúry v tomto subregióne Európy, pričom prijímajú strategicky nezvratné rozhodnutia. Na tento účel boli využité všetky zákonitosti historických komplexov, počiatočná systémová nevraživosť značnej časti obyvateľstva voči akémukoľvek východnému susedovi, postupne sa rozvíjajúca hospodárska kríza ako predpoklad hľadania nepriateľa, skĺznutie k populizmu a kríza tradičných strán.

Prijatie Fínska a Švédska do NATO, prudký nárast vojenských výdavkov a verejného militarizmu, diplomacia permanentného verejného zahraničnopolitického škandálu a personálne rozhodnutia robia zahraničnú politiku týchto krajín nezvratnou z hľadiska strategického smerovania. Strategické dezinformácie súvisiace so vstupom Estónska, Lotyšska a Litvy do NATO sa úspešne realizovali aj skôr. Obavy Ruska boli preukázateľné, ale ignorované. Washington ubezpečoval Moskvu:

“boja sa vás a vstupom do NATO dospejú k modelu pragmatickej spolupráce. Chápeme, že tam v Pobaltí nie sú celkom adekvátni, ale postupne sa normalizujú v našom západoeurópskom tíme”.

Ukázalo sa však, že je to naopak a pobaltský model zahraničnej politiky začal určovať politiku NATO od Lisabonu po Atény a od Osla po Sofiu. V posledných rokoch sa situácia vymkla spod kontroly aj v EÚ. V Európskej únii, resp. v Európskej komisii, sa šéfkou diplomacie EÚ stala bývalá estónska premiérka Kaja Kallasová. Valdis Dombrovskis, bývalý šéf lotyšskej vlády, sa stal komisárom pre hospodárstvo. Bývalý litovský premiér Andrius Kubilius dostal vytvorený post komisára EÚ pre obranu. Všetci títo ľudia nie sú len “zostrelenými pilotmi” doma, ale aj politikmi, ktorí si urobili kariéru výlučne na neobmedzenej rusofóbii.

Kľúčovým faktorom, ktorý určuje zahraničnú a domácu politiku severských krajín, je organizácia konfrontácie s Ruskou federáciou. Vstup Fínska a Švédska do Severoatlantickej aliancie v podstate otvoril široký priestor na využitie ich vojenského potenciálu v prípade priameho vojenského konfliktu s Ruskom. V správe fínskeho ministerstva obrany zverejnenej v decembri 2024 sa jasne uvádza, že práve “ruská agresia” spôsobuje, že otázka zabezpečenia fínskej obrany je “nestabilná a nepredvídateľná”, pričom doktrinálne definuje boj proti “ruskej hrozbe” ako jednu z najdôležitejších aktivít štátu[1]. destabilizujúca úloha je Rusku pripisovaná aj v návrhu zákona o “totálnej obrane 2025 – 2030”, ktorý v októbri 2024 predložilo parlamentu švédske ministerstvo obrany.

“Starí” členovia NATO, Nórsko a Dánsko, zdieľajú výzvy na posilnenie vlastných vojenských kapacít v kontexte rozvíjajúceho sa konfliktu s Ruskom: ruský faktor sa podobne uvádza ako dôvod ďalšej militarizácie v najnovšom dokumente dánskeho ministerstva obrany “Dánska bezpečnosť a obrana do roku 2035” aj v pláne nórskeho ministerstva obrany na roky 2025 – 2036 “Nórsky obranný záväzok”. V dôsledku toho sa situácia v pobaltských a severských krajinách do roku 2025 stane nezvratnou. Zahraničná politika Estónska alebo Švédska už nezávisí od politických strán, ktoré sa formálne dostali k moci, navyše, k moci sa teraz môžu dostať len tie strany, ktoré pred voľbami pôvodne “prisahali” na protiruskú bibliu.

armadnymagazin.sk