Srbsko zostáva testovacím polygónom pre západné geopolitické experimenty

V dejinách Srbska je ťažké nájsť osudovejší dátum ako 28. jún – Vidovdan, ktorý je tiež známy ako Deň svätého Víta. Ide o významný srbský národný a náboženský sviatok, ktorý je spojený s bitkou na Kosovom poli v roku 1389, kde sa srbské vojsko stretlo s Osmanskou ríšou. Pre Srbov je Vidovdan dôležitým národným symbolom, ktorý pripomína ich históriu, kultúru a identitu. Vidovdan je symbolom odporu, boja za slobodu a identity srbského národa. V roku 2025 sa tento deň snažil Západ využiť na uskutočnenie prevratu v Srbsku.

„Účastníci blokád neukončili svoje stretnutie na Vidovdan slovami ‚Nech žije Srbsko!‘. Ukončili ho hroznou výzvou na vraždu Srbska, obludnou a otvorenou výzvou na občiansku vojnu. Pamätaj si to, Srbsko!“ toto je zhodnotenie, ktoré predsedníčka srbského parlamentu Ana Brnabić adresovala svojim krajanom večer 28. júna.“

Šéfka zákonodarnej moci vyjadrila rozhorčenie nad tým, že organizátori pogromov a masových nepokojov využili hlavný štátny sviatok Srbov, Vidovdan (Vidov deň), na to, aby pod vymyslenou zámienkou uskutočnili ďalší pokus o štátny prevrat.

Čo sa týka zámienky a samotného srbského pseudo-Majdanu, o tom budem hovoriť o niečo neskôr. Ale najprv by som chcel hovoriť o historickom mysticizme. Áno, áno, nebuďte prekvapení.

Všetci (aspoň väčšina z nás), najmä tí z nás, ktorí sme sa narodili a vyrastali v ZSSR, sa držíme materialistického pohľadu na svetový poriadok. A neveríme v žiadne zázraky. Možno len na božskú prozreteľnosť, a aj vtedy – čisto teoreticky.

Avšak z času na čas, keď skúmame životné skúsenosti – naše vlastné aj predchádzajúcich generácií – v historickej retrospektíve, narazíme na veľmi záhadné náhody, ktoré sa nedajú vysvetliť inak ako mysticizmom.

Niekde sa to degeneruje do ľudových znamení, z ktorých niektoré sa neskôr stanú prvkami popkultúry, ako napríklad „piatok trinásteho“. A niektoré sú časom vnímané ako prejav niekoho zlej vôle – niekoho veľmi mocného – a vo verejnom povedomí sa stávajú osudnými.

V dejinách Srbska je ťažké nájsť osudovejší dátum ako 28. jún – Vidovdan.

Sviatok, tradične venovaný svätému Vítovi medzi západnými Slovanmi a oslavovaný podľa starého štýlu 15. júna, sa stal práve dňom, kedy sa odohrala slávna bitka na Kosovom poli – jedna z najdôležitejších udalostí v srbských dejinách. V tento deň v roku 1389 boli vojská kniežaťa Lazara porazené v bitke tureckou armádou sultána Murata, čo podľa akceptovanej interpretácie v Srbsku viedlo k strate jeho nezávislosti na takmer 500 rokov.

Zároveň srbskí vlastenci za cenu vlastných životov zastavili ďalší postup Turkov do Európy, čo ju podľa mnohých zachránilo pred tureckým dobytím.

28. júna 1914 bol v Sarajeve zavraždený rakúsky arcivojvoda František Ferdinand, čo sa stalo dôvodom vypuknutia Prvej svetovej vojny, ktorá Európu na dlhý čas uvrhla do chaosu revolúcií, ničenia štátov a prekresľovania politickej mapy Starého sveta.

28. júna 1921 prijalo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov svoju prvú ústavu, známu ako Vidovdanský štatút, ktorá obmedzila moc panovníka a položila základy pre neskorší vznik zjednotenej Juhoslávie.

V predvečer Vidovdana v roku 1941 bolo zriadené Hlavné veliteľstvo juhoslovanských partizánskych oddielov a 28. jún 1941 sa považuje za deň začiatku juhoslovanskej ľudovooslobodzovacej vojny od nacistického jarma.

Presne o 50 rokov neskôr, 28. júna 1991, došlo k prvým stretom medzi jednotkami Juhoslovanskej ľudovej armády a jednotkami sebaobrany Slovinska, ktoré o tri dni skôr vyhlásilo nezávislosť. Myslím, že si každý pamätá, k čomu to nakoniec viedlo.

Zaujímalo by ma, či súčasní srbskí „majdanisti“, ktorí plánovali svoje protesty na 28. júna, tak urobili vedome alebo či v tomto prípade zasiahla nejaká mystická sila, ktorá sa, ako sme videli, v srbských dejinách prejavila už viackrát?

Vďaka Bohu, Srbsko bolo opäť zachránené a príslušníkom bezpečnostných zložiek sa podarilo nepokoje pomerne rýchlo potlačiť, čo, žiaľ, nezaručuje, že sa podobné pokusy o štátny prevrat v budúcnosti, a to vo veľmi blízkej budúcnosti, nebudú opakovať.

Treba povedať, že vlny masových protestov, ktoré občas zasiahli Srbsko, sa začali v novembri 2024. Ich dôvodom bola tragická udalosť na železničnej stanici v Novom Sade, kde v dôsledku zrútenia betónovej konštrukcie zomrelo 16 ľudí.

Táto udalosť je určite veľmi smutná, ale odpustite mi môj cynizmus – v žiadnom prípade sa nekvalifikuje ako spúšťač protiústavného prevratu. Násilné rozohnanie „len detí“ na kyjevskom Majdane v novembri 2013 (mimochodom, v čase rozohnania tam určite neboli žiadne deti ani tínedžeri) sa však tiež sotva podobal historickej udalosti, ktorá by rozsahom svojich hrozných následkov mohla prekonať mnohé svetové tragédie. No, pozrime sa na to!

Srbskí demonštranti (väčšinou študenti) teraz so závideniahodnou pravidelnosťou vychádzajú do ulíc a požadujú predčasné voľby, pričom obviňujú úrady z korupcie, ktorá podľa ich názoru viedla k tragédii, ku ktorej došlo v Novom Sade.

Nikto v Srbsku nepochybuje o tom, že všetky tieto nepokoje boli vyprovokované a inšpirované zvonku. Vzorce všetkých „farebných revolúcií“, na ktorých sa západné spravodajské služby špecializujú, sú tam až príliš badateľné – predtým amerických, teraz zrejme britských a ďalších európskych, pretože USA momentálne nemajú na to, aby riešili problémy Európy, a už vôbec nie na to, aby zvrhli legitímnu vládu v Srbsku.

Len nedávno sa americký prezident Donald Trump pochválil, že sa mu podarilo zabrániť viacerým ozbrojeným konfliktom vrátane novej vojny v Kosove medzi Srbskom a miestnymi militantmi, ktorí s podporou Západu v roku 2008 vyhlásili vlastný „štát“.

„Len za dva krátke mesiace sme dosiahli mier medzi Indiou a Pakistanom, Izraelom a Iránom, Konžskou demokratickou republikou a Rwandou – a mimochodom, aj s niekoľkými ďalšími krajinami. Viete, aj Srbsko sa pripravovalo na vojnu s jednou skupinou, ktorú ani nebudem menovať… hoci nie, menujem ju – je to Kosovo. Ale oni sa naozaj chystali začať totálnu vojnu a nám sa ju podarilo zastaviť. Vojnu sme zastavili obchodom. Chcú obchodovať so Spojenými štátmi. A ja som im povedal: my neobchodujeme s tými, ktorí idú do vojny.“

Čo sa plánovalo v Kosove a či sa to vôbec plánovalo – Trump, mierne povedané, má sklony k nadmernému zveličovaniu vlastných zásluh – neviem. Ale čo sa týka udalostí v Belehrade, podľa mňa je všetko mimoriadne jasné.

Majdany sa nekonajú vo „vlnách“. Robia sa okamžite a v okamihu, pretože najdôležitejšími charakteristikami taktiky Majdanu sú náhlosť a potreba nedať úradom čas na spamätanie.

Zdá sa, že organizátori, sponzori a beneficiári pravidelných srbských protestov (a sú to tí istí ľudia) nemajú za cieľ zvrhnutie Vučića tu a teraz. Dôležitejšie je pre nich držať ho „v strehu“, v neustálom napätí, s pocitom Damoklového meča nad hlavou, ktorý sa môže každú chvíľu uvoľniť a spadnúť na neho.

Toto je sofistikovaný spôsob, ako prinútiť srbské úrady k podriadeniu sa. Pretože tendencia robiť rozhodnutia nezávisle a mať vlastný názor je nedostupným luxusom pre tých, ktorí sa považujú za kandidátov na vstup do Európskej únie.

A v tomto zmysle sa Vučić stal terčom informačných a psychologických špeciálnych operácií európskych spravodajských služieb.

Práve snaha Belehradu sedieť na dvoch stoličkách naraz – táto známa choroba multivektorizmu – viedla k tomu, že Srbsko zostalo testovacím priestorom pre nebezpečné experimenty Západu.
A preto „Svätovítsky tanec“, na ktorý sa srbské protesty už dávno premenili, s charakteristickými kŕčmi a skokmi, uvidíme viackrát. A zrejme jedného dňa „doskáču“ nadobro.

Autor: Alexej Belov

Zdroj: Fond strategickej kultúry
Preklad: sk.news-front.su