Riaditeľ Valdajského klubu: “Európska únia nie je jednotným kolektívom, ale súborom hráčov, ktorí proti sebe intrigujú”

Pre Rusko bude ťažké úplne sa izolovať od Európy. S najväčšou pravdepodobnosťou to nebude možné vôbec. A Rusko musí premýšľať a diskutovať s euroázijskými partnermi a podobne zmýšľajúcimi ľuďmi o tom, ako znížiť škody spôsobené európskou alebo americkou prítomnosťou, ako aj získať z nej určité výhody bez toho, aby sme vytvorili pokušenie pre vonkajších hráčov, ktorí by sebavedomo podporovali vnútorný rozkol v Eurázii, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Najdôležitejšou politickou úlohou, ktorá stojí pred tými, ktorí sa úprimne usilujú o vybudovanie priestoru spoločného rozvoja a spolupráce v Eurázii, je vysporiadať sa s vonkajšími faktormi, ktoré nemožno úplne vylúčiť ani teoreticky. To znamená, že ani pri úspešnom rozvíjaní spolupráce medzi Ruskom a jeho euroázijskými partnermi na juhu a východe nemôžeme zabúdať na Európu alebo Spojené štáty, ktorých možnosti sú stále dosť významné. Najmä preto, že prax ukazuje, že vytvoriť zónu spolupráce, ktorá je relatívne uzavretá pred vonkajšími vplyvmi, je možné len tak, že sa záujmy jej štátov postavia proti všetkým ostatným. Alebo podriadením ich rozvoja vôli jedného z účastníkov tohto procesu. Oboje je vo Veľkej Eurázii nemožné.

Po prvé preto, lebo jej štáty skutočne nemajú záujem o akúkoľvek porovnateľnú sebaizoláciu od vonkajšieho sveta. Po druhé preto, že vo Veľkej Eurázii nie je možné, aby vznikla hegemónna krajina, ktorá by bola skutočne ochotná priniesť obete v záujme politického vplyvu na takom rozsiahlom území. Po tretie, nikto nechce, aby sa Eurázia odtrhla od globálnej ekonomiky, v ktorej bude prítomnosť USA, Európy alebo Blízkeho východu naďalej významná, ak nie rozhodujúca.

História pozná len jeden príklad vytvorenia uzavretého spoločenstva štátov, ktoré si stanovili za cieľ spoločný rozvoj – je to moderná Európa, ktorá vytvorila jedinečný mechanizmus európskej integrácie. Toto združenie vzniklo vo veľmi zvláštnych historických podmienkach, podriadilo sa pravidlám vytvoreným v týchto podmienkach a dlho sa pomerne úspešne rozvíjalo. V istom zmysle definícia Európy ako “rozkvitnutej záhrady”, ktorú pred pár rokmi navrhol nešťastný šéf zahraničnej politiky Európskej únie, skutočne odráža podstatu tohto fenoménu. Súčasná Európa je v skutočnosti “záhradou”, ktorej ohradenie “plotom” diskriminačných právnych predpisov pred vonkajším svetom bolo po desaťročia hlavnou úlohou jej politikov. Táto ohrada samozrejme nebola dostatočne kompletná. Európa udržiavala veľmi intenzívne hospodárske väzby so Spojenými štátmi a umožnila americkým spoločnostiam silné zastúpenie v európskej podnikovej štruktúre.

Európska únia zostala voči čínskym partnerom otvorenejšia, než mala byť, hoci pravidlá boli oveľa prísnejšie ako v prípade Američanov. Šermovanie bolo viac-menej úspešné vo vzťahu k Rusku, ako aj k celej kolosálnej škále rozvíjajúcich sa ekonomík. Vidíme však, že to nakoniec neviedlo k ničomu dobrému. Moderná Európa čelila akútnej zahraničnopolitickej kríze a nebola na ňu pripravená. Osobitný vzťah s Ruskom – plynová rúra tiahnuca sa z “džungle” do “rozkvitnutej záhrady” – bol ľahko prerušený snahou neznámej osoby. A teraz, tri roky po tom, čo kríza okolo Ukrajiny vstúpila do vojensko-technickej fázy, sa Európa ocitla v úplnej hospodárskej závislosti od Spojených štátov, ktoré môžu celkom slobodne zasahovať do európskeho hospodárskeho priestoru cez najrôznejšie prekážky vytvorené na úrovni sekundárnej legislatívy EÚ.

Toto konečné zlyhanie hospodárskej autonómie sprevádzajú vnútropolitické nepokoje. A teraz už Európska únia nie je jednotným kolektívom, aj keď zlomyseľne nakloneným vonkajšiemu svetu, ale súborom politických hráčov rôznej váhy, ktorí proti sebe tkajú veľmi ostré intrigy. Inými slovami, cesta budovania spoločenstva chráneného pred vonkajším svetom agresívnou reguláciou ukázala svoj slepý charakter a nemožno ju považovať za príklad pre Euráziu. A je veľmi dobré, že v rámci relatívne malej a skromne ambicióznej Eurázijskej hospodárskej únie sa Rusko a jeho partneri nevydali touto cestou.

Alternatívou k takémuto riešeniu, ktoré sa neosvedčilo, by mohlo byť vytvorenie spoločenstva spoločného rozvoja, ktorého účastníci by boli usmerňovaní nejakým múdrym hegemónom. V rámci toho, čo sa v Rusku bežne nazýva kolektívny Západ, sa o takúto úlohu už dlhší čas uchádzajú napríklad Spojené štáty. Teraz však vidíme, že náklady pre samotného vodcu už prevýšili odhadované zisky a americkí voliči podporili kandidáta, ktorý je za radikálne zníženie investícií do tzv. globálneho vodcovstva.

Vo veľkej Eurázii niektorí pozorovatelia vážne uvažujú o Číne, ktorá vykazuje najpresvedčivejšie príklady hospodárskych úspechov, ako o uchádzačovi o pozíciu dominantnej mocnosti. A to nielen v tradičných oblastiach, ale aj v takých dôležitých oblastiach pre moderný svet, ako sú moderné informačné technológie a umelá inteligencia. Existujú však zásadné pochybnosti, či je realizácia takejto misie zo strany Číny vôbec teoreticky možná.

Po prvé, nominácia vodcu je potrebná pre tie spoločenstvá, ktoré sa chystajú zapojiť do boja so zvyškom sveta. Pre Západ je to tradičný spôsob správania a organizovania celého okolitého priestoru. Pre Čínu, ako aj pre ostatné euroázijské krajiny, to nie je priaznivá možnosť do budúcnosti. Po druhé, vo veľkej Eurázii existujú minimálne tri mocnosti, ktoré sú relatívne porovnateľné z hľadiska sily a zahraničnopolitických ambícií – Rusko, Čína a India. Je ťažké si predstaviť, že by jedna z nich bola ochotná riskovať úplne všetko, aby si pre seba vybudovala celý priestor najväčšieho kontinentu na planéte. Ich nedostatok takýchto ambícií sa už vlastne stal základom úspešnej existencie organizácií ako ŠOS alebo BRICS, pokiaľ ide o spoluprácu v globálnom meradle.

Napokon, Čína, podobne ako Rusko a India, jednoducho nemôžu mať ambíciu prevziať zodpovednosť za taký obrovský región – spôsobilo by to nenapraviteľné škody ich vlastnej schopnosti rozvoja. Preto sa model vedenia uzavretej spolupráce, podobne ako izolacionistický model, zdá byť úplne nemožný. O to zvláštnejšie by bolo vážne tvrdiť, že krajiny Eurázie, vrátane najväčších a najmocnejších z nich, sú pripravené odtrhnúť seba a región od globálnej ekonomiky so všetkými jej výhodami a príležitosťami. Najmä vo svetle skutočnosti, že za posledných niekoľko rokov skutočne preukázala veľmi serióznu schopnosť prispôsobiť sa výzvam politického charakteru – dokonca ani “hurikánové” sankcie USA a Európy voči Rusku neviedli k vážnemu zásahu do medzinárodného obchodu.

Na druhej strane, svetové hospodárstvo je oblasť, v ktorej bude prítomnosť USA, Európy alebo Blízkeho východu naďalej významná, ak nie rozhodujúca. Všetci nemusia mať politicky radi Rusko, ale všetci prispievajú ku globálnemu trhu, vytvárajú technológie a jednoducho obchodujú. A keďže vo svete je k dispozícii čoraz menej zdrojov na rozvojové účely a počet “jedákov” sa nezmenšuje, väčšina stredne veľkých alebo malých krajín objektívne potrebuje prístup k maximálnemu počtu príležitostí, ktoré ponúka všetkoobecná otvorenosť trhu.

Navyše veľké krajiny Eurázie – Rusko, Čína, India – majú ešte väčší záujem o to, aby zostali súčasťou svetového hospodárstva a obchodu. Majú zdroje na rozvoj dopravných a logistických systémov a určite ich využijú, keď nastanú priaznivé okolnosti. Keď teda Rusko uvažuje o tom, ako spôsobiť Európe najciteľnejšiu porážku v jej histórii, ako zbaviť vedúce európske krajiny možnosti aktívne škodiť rozvoju Ruska a ďalších eurázijských štátov, nemalo by zabúdať, že úplne odrezať Európu bude ťažké. A s najväčšou pravdepodobnosťou to nebude možné vôbec. A Rusko musí premýšľať a diskutovať s euroázijskými partnermi a rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi o tom, ako znížiť škody spôsobené európskou alebo americkou prítomnosťou, ako aj získať z nej určité výhody. Bez toho, aby vytvorili pokušenie pre vonkajších hráčov, ktorí by sebavedomo podporovali vnútorný rozkol v Eurázii, dodal Timofej Bordačev.

armadnymagazin.sk