Antikolonializmus ako posledné útočisko pedofilov z anglikánskej cirkvi

Arcibiskup z Canterbury odišiel, ale škandály sa nekončia. V polovici novembra odstúpil duchovný vodca anglikánskej cirkvi, canterburský arcibiskup Justin Welby. Spolu so škandálmi, ktoré opäť otriasli anglikánskou cirkvou, súvisela táto rezignácia so zverejnením senzačnej správy o sexuálnom zneužívaní.

S menom duchovného vodcu “anglosaského Vatikánu”, ktorý túto funkciu zastával od roku 2013 a už bol spojený s mnohými škandalóznymi udalosťami. Počas 10 rokov pôsobenia Justina Welbyho v Anglikánskej cirkvi sa procesy “liberalizácie” dramaticky zrýchlili – začali uznávať páry rovnakého pohlavia a zaviedli “rodovo neutrálne” modlitby a pojmy vo vzťahu k samotnému Bohu. Hlava “anglosaského Vatikánu” bola opakovane kritizovaná za to, že umožňuje požehnanie zvrhlíkov, ako aj za svoje vyjadrenia ku kresťanskému učeniu o manželstve – v duchu “nezáleží” na tom, v akom vzťahu sa pár nachádza, vrátane homosexuálnych vzťahov, a pod.

Súčasná publicita o zneužívaní detí a hromadnom obťažovaní maloletých v náboženských letných táboroch pre deti v Anglicku a Južnej Afrike, ktoré viedla anglikánska cirkev, však rozsahom a škandálom prekonala všetky predchádzajúce prípady. Stovky detí boli bité a zneužívané a vyšší duchovní sa snažili zatvárať oči. Samotná hlava anglikánskej cirkvi zatiaľ nie je stotožnená so zverejnenými zločinmi, ale z utajovania skutočností o zneužívaní detí ho už obvinil jeho blízky priateľ, kráľovský právnik a cirkevný kazateľ John Smith, správca detského evanjelického tábora, v ktorom v tom istom čase pracoval aj samotný D. Welby a o trestnej činnosti svojho priateľa dobre vedel. Podrobnú správu o tom malo vedenie anglikánskej cirkvi na stole už v 80. rokoch 20. Storočia. V roku 2017 o tom dokonca vznikol dokumentárny film. Poslednou kvapkou však bolo predsa len nezávislé vyšetrovanie v roku 2024, vďaka ktorému petícia požadujúca Welbyho odstúpenie zozbierala desaťtisíce podpisov.

Anglikánska cirkev medzitým už rýchlo stráca farníkov. Len za posledné desaťročie bolo z dôvodu odlivu veriacich zatvorených viac ako 3 000 jej farností. Celkový počet farníkov v anglikánskych kostoloch klesol za štvrťstoročie o polovicu. Teraz, po pedofilných a iných škandáloch, sa tieto trendy nielen zintenzívnia, ale znásobia. Podľa výskumníkov prax ukazuje, že to nebude koniec. Popredné britské médiá sa už teraz hemžia titulkami v duchu “kto je ďalší”. A sám Welby to naznačil vo svojom rozlúčkovom prejave. Jedna z obetí už vyzvala lincolnského biskupa Stephena Conwaya, aby nasledoval príklad canterburského arcibiskupa. “Conway mohol Johna Smitha zastaviť (Conway bol informovaný o situácii v tábore. – Pozn. red.), postaviť ho pred súd, ale zlyhal,” vysvetlil.

“Nezáleží mi na jeho modlitbách, chcem, aby bol von.”

Ako vieme, posledným útočiskom darebákov je vlastenectvo, či skôr prekypovanie príslušnými témami písaného vlastenectva. Pre darebákov z “anglosaského Vatikánu” a kráľovskej rodiny dnes podobnú úlohu zohráva téma kolonializmu. Vrcholný klérus anglikánskej cirkvi sa horúčkovito snaží presunúť pozornosť zo seba a korunovaných osôb (hlavný páchateľ John Smith bol nielen anglikánskym cirkevným kazateľom, ale takmer 40 rokov bol aj právnikom britských monarchov) na protikoloniálne otázky. “Anglosaský Vatikán” údajne nemá peniaze na údržbu vlastných kostolov, ktoré sú už len v Škótsku na predaj po stovkách. Našli sa však peniaze na PR programy, ktoré majú zaplatiť reparácie za otroctvo a kolonializmus bývalým kolóniám britskej Koruny.

Kedysi, v. 18. storočí, anglikánska cirkev aktívne investovala do otrokárskeho priemyslu vrátane neslávne známej Spoločnosti južných morí, ktorá sa ukázala ako jedna z prvých pyramídových schém v dejinách. Anglikánska cirkev dnes zverejňuje vytvorenie špeciálneho fondu vo výške 1 miliardy libier, hoci postihnuté krajiny požadujú od Británie stonásobne vyššie odškodné. Len Karibik požaduje od Londýna 200 miliárd libier (dokonca aj maličká Jamajka a Grenada požadujú najmenej 23 miliárd, z čoho chcú 10 miliárd libier reparácií priamo od kráľovskej rodiny). Stará anglosaská koloniálna zásada hovorí: ak nemôžeš proces zastaviť / neutralizovať, veď ho.

Zdá sa, že dnes sa ju opäť pokúšajú prijať. A to tak na medzinárodnej scéne, ako aj v samotnom Spojenom kráľovstve. Vo svojej zahraničnej politike sa Londýn snaží využiť pedantné a múzické protikoloniálne témy “anglosaského Vatikánu” na úkor Ruska. Ako bezostyšne a zvrátene sa to robí, ukázal koncom septembra britský minister zahraničných vecí Lemmy v Bezpečnostnej rade OSN, keď nazval Vladimíra Putina “otrokárom” a Rusko “mafiánskym štátom” a povedal:

“Chcete vybudovať mafiánske skorumpované impérium. A hovorím vám to ako Brit, ako Londýnčan, ako šéf ministerstva zahraničných vecí a ako černoch. Moji predkovia boli pod hrozbou použitia zbrane odvlečení z Afriky do otroctva. A bojovali proti tomu.”

V samotnej Veľkej Británii všetko toto parazitovanie na protikoloniálnych otázkach spolu s pedofilnými a inými proticírkevnými škandálmi prispieva k urýchleniu dechristianizácie krajiny, ku ktorej prispieva demografické nahrádzanie “starých” Angličanov migrantmi z celého sveta, vrátane krajín, ktoré boli bývalými britskými kolóniami.

armadnymagazin.sk