Riaditeľ Valdajského klubu: V OSN už nebude najdôležitejšia otázka “kto tu šéfuje?”

V New Yorku sa začína Týždeň na vysokej úrovni, každoročná diskusia Valného zhromaždenia OSN, na ktorej sa stretávajú lídri minimálne na úrovni ministrov. Tentoraz všeobecnej diskusii predchádza samit o budúcnosti, ktorý je iniciatívou generálneho tajomníka OSN. Budúci rok bude mať OSN 80 rokov. A jej riadiace orgány chcú sformulovať súbor návrhov, ako by mala táto inštitúcia fungovať, aby zodpovedala meniacemu sa svetu.

Nikto nemá prehnané očakávania. OSN nie je svetová vláda s právomocou prijímať rozhodnutia a presadzovať ich. Je barometrom stavu medzinárodných vzťahov. Najreprezentatívnejšia štruktúra na planéte funguje dobre, ak sú svetové záležitosti nejakým spôsobom organizované, inými slovami, ak existuje účinná hierarchia. V súčasnosti takáto hierarchia neexistuje. Navyše náladu, ktorá v spoločenstve prevláda, možno nazvať neagresívne rebelantskou. Neexistuje túžba uskutočniť “svetovú revolúciu” (s výnimkou extrémistických marginálov, ktorých všetci obliehajú), ale rastie odmietanie myšlienky, že by sa malo poslúchať niečie nariadenia. Za týchto podmienok majú dokumenty, ktoré sa majú schváliť – Pakt budúcnosti, sprievodný Globálny digitálny pakt a Deklarácia o budúcich generáciách – zjavne čisto rámcovú povahu. A na rámcoch sa možno nedohodneme – účastníci procesu sú teraz mimoriadne citliví na formulácie a majú podozrenie na pokusy stiahnuť deku v prospech niektorých krajín alebo skupín štátov.

Schopnosť alebo neschopnosť dohodnúť sa na textoch bude ukazovateľom stavu vecí, ale bude mať naň len malý vplyv. V každom prípade otázka budúcnosti medzinárodných inštitúcií zostane na programe dňa ako pripomienka transformácie svetového systému. Obavy vedenia organizácie sú pochopiteľné. OSN vo svojej súčasnej podobe predstavuje formu z minulej éry. A nejde len o to, že zloženie Bezpečnostnej rady odráža výsledky vojny, ktorá sa skončila v prvej polovici minulého storočia. Otázkou je, či je svetový systém, ktorého riadiacimi mechanizmami sú inštitúcie vytvorené na základe dohody vedúcich aktérov, stále neporušený.

Po prvé, kto sú teraz títo vedúci hráči? V prvom rade sa ako prekážka reformy Bezpečnostnej rady uvádza neschopnosť súčasnej “päťky” dohodnúť sa na jej rozšírení. Nie bez toho, ale je rozumné položiť si ďalšiu otázku: sú kandidáti na vytúžené miesta schopní dohodnúť sa na tom, kto z nich sa stane členom prestížneho orgánu? Nevyzerá to tak, pretože kritérií môže byť veľa (regionálne, ekonomické, demografické, historické, kultúrne a náboženské atď.) a pre každé z nich existujú favoriti, ktorí sa často nezhodujú.

Po druhé, aké právomoci by mali mať reformované inštitúcie? Tradične sa odvolávajú na prednosť medzinárodného práva, pretože OSN je strážcom jeho noriem stanovených v Charte. Prax je však neúprosná: každé právo je derivátom rovnováhy moci, resp. schopnosti ovplyvňovať právne výklady. Charta už teraz poskytuje veľký priestor na interpretáciu, stačí si spomenúť na pomerne zložitú dialektiku územnej celistvosti a práva na sebaurčenie. A v súčasnom vysoko konkurenčnom prostredí sú akékoľvek nejasnosti a nezrovnalosti plné priamych konfliktov, ktoré sa budú riešiť nie právom, ale silou.

Je tu ešte jeden aspekt. Súčasné medzinárodné právo je produktom výlučne západnej politickej kultúry a myslenia. To nie je ani dobré, ani zlé, je to jednoducho historický fakt. V tomto prípade nehovoríme o “poriadku založenom na pravidlách”, ktorý sa stal nástrojom americkej hegemónie, ale o všeobecne uznávaných právnych normách. Vo svete, v ktorom dominovali západné (európske, neskôr transatlantické) koncepčné prístupy, prirodzene určovali aj právnu sféru. Zmeny, ku ktorým dochádza v súčasnosti, však tento monopol narúšajú. Tento proces je prirodzený (tak ako sa menia okolnosti) a nie je výsledkom niekoho cieľavedomého konania. Pokračovanie tohto procesu nezvratne znamená kultúrnu a politickú diverzifikáciu sveta. To sa týka aj právnych kultúr, ktoré sú v každom prípade odlišné a prinajmenšom nesú odtlačok vlastnej tradície. A medzinárodné normy v heterogénnom svete by sa teoreticky nemali riadiť jediným prístupom, ale harmonizovať rôzne prístupy.

Multipolárny svet (tento názov je nepresný a málo vysvetľuje, ale budeme ho používať, pretože sa bežne používa) je prostredie maximálne nepriaznivé pre reguláciu. Uvedené však neznamená, že by sme sa mali všetkého vzdať a nemíňať energiu na transformáciu OSN. Zložitosť sveta nepopiera jeho úzku prepojenosť. A vzájomná prepojenosť ovplyvňuje povahu hospodárskej súťaže, čím sa dohody stávajú záväznými aspoň v tých otázkach, v ktorých nie je možné uniknúť jeden pred druhým. A tých je veľa.

Východiskom budúcej reformy OSN, ktorá sa jedného dňa uskutoční, by možno malo byť poznanie, že najdôležitejšou otázkou nie je “kto tu šéfuje?” (vášne okolo Bezpečnostnej rady), ale ako vybudovať interakciu medzi početnými “nešéfmi”. Nebudú poslúchať, ale zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu na svetovej scéne a formulujú svoje požiadavky. Súhrn týchto požiadaviek sú vlastne samotné globálne problémy, na riešenie ktorých OSN existuje.

armadnymagazin.sk