Kedy bude SND nádherné?

Na poslednom zhromaždení vraj slušných ľudí v Bratislave, kde sa to hemžilo vulgárnymi transparentmi až do takej miery, že musela zasiahnuť generálna prokuratúra, sa objavilo jedno milé tričko.

Bolo tak milé, že si ho neváhala natiahnuť na seba aj jedna skoro už zabudnutá prezidentka „Tejtokrajiny“. Na tričku sa hrdo niesol nápis Slovenské nádherné divadlo.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Každému, kto sa na nápis pozrel, muselo byť jasné, že manifestujúci si neželajú Slovenské národné divadlo, ale že im bude stačiť nádherné divadlo. Ako sa pozerám späť do našich dejín, ale i do dejín okolitých národov nezaznamenal som, žeby sa niektorý náš národný predstaviteľ alebo predstaviteľ niektorého iného európskeho národa snažil o založenie nádherného divadla.

Všetci títo aktivisti sa usilovali, aby ich národ mal dôstojný divadelný stánok, v ktorom by sa dokázal uplatniť osobitý národný duch, aby svojím dielom mohol prispieť do budovania univerzálnej duchovnosti.

Akosi všetci, aj tí poslední kočovní divadelníci predpokladali, že osloviť divákov môžu len prejavom, ktorí bude v svojej podstate nádherný.

Mať svoje národné divadlo bolo túžbou všetkých moderných národov.

Dokonca aj v krajinách s dlhodobou divadelnou tradíciou dvorských (panovníckych) divadiel vznikla na prelome vekov, keď odchádzal feudalizmus a prichádzala moderná doba, pociťovali národy potrebu mať svoje národné divadlá.

Vyjadrené v nemeckom jazyku oproti Burgtheatru si stavali Volkstheatre, aby tým dali panovníkom z Božej milosti na známosť, že v modernom štáte pochádza moc z ľudu a jeho predstavitelia (herci) chcú ukázať „Urbi et Orbi“, svoje vlastné chápanie umeleckého prejavu.

Aj Slováci po vzore iných národov túžili po svojom národnom divadle. V podmienkach tvrdého národnostného útlaku však nedokázali to, čo susední Česi, ktorí si v grajciarových zbierkach dokázali postaviť vlastné národné divadlo.

Keď to zhorelo, dokázali vybudovať rovnakým spôsobom nové. Slováci museli na svoje národné divadlo počkať až do národného oslobodenia z rakúsko-uhorského žalára národov.

Nie je určite náhodou, že zriadenie Slovenského národného divadla bolo jedným z prvých opatrení novovzniknutého česko-slovenského štátu.

Prečo národy tak túžili mať svoje národné divadlá?

Prečo im nestačili len divadlá nádherné, o ktorých snívajú bratislavskí kaviarenskí povaľači? O tom, že každá umelecká tvorba by mala smerovať ku krásnu, teda možno povedať aj k nádhere, hádam nikto nepochybuje.

Ale krásno má veľa podôb, je vyjadrením ducha v hmote (Ľ. Štúr) a autentické je len vtedy, ak vyteká z nejakého prameňa.

Naši progresívci si mýlia základné pojmy, ak si myslia, že nádherné môže byť len to, čo je odpojené od národného.

Áno, ak je ich cieľom – a asi je – dokončiť to, čo sa nepodarilo maďarónom a ani čechoslovákom, potom je pre Slovákov národné divadlo zbytočné.

Ale aby mohlo byť predstavenie v SND autentické, musí byť predovšetkým slovenské, národné! Musí vychádzať z domácich umeleckých zdrojov a aj svetovú klasiku musí pretavovať originálnym slovenským duchom.

Veď duchom americké alebo anglické spracovanie napr. Shakespeara lepšie stvárnia americkí alebo anglickí herci. Ak sa budú o to usilovať ľudia na javisku SND, tak nebudú autentickí, budú nie umelci, len obyčajní epigóni.

Progresívni demonštranti na Bratislavských uliciach spochybňujú dokonca stáročné smerovanie slovenského národa k vlastnej štátnosti.

Vraj musíme sa rozhodnúť, či budeme mať Slovensko národné alebo liberálne. Veľavážení Šimečka, Gröhling et Co., rozhodnutie v tejto veci je jednoduché: Slovensko buď bude národné, alebo nebude.

Pritom vaše chápanie národného, že to je ujúkanie opitých chlapov s valaškami nad horiacimi vatrami, je ideová výbava maďarskej propagandy z druhej polovice 19. storočia, ktorú v boji proti emancipačným snahám slovenského národa neváhala použiť ani šovinistická propaganda pražského centra.

Slovenská národná kultúra je živá voda od jednoduchých prejavov ľudovej kultúry až po vrcholné svetové méty, ktorých sa svojím pretavovaním slovenského národného charakteru dotkli mnohí slovenskí umelci.

Len z čerpania zo živých zdrojov slovenského národného génia mohli vyrásť slovenskí umelci svetového mena. A nie je ich až tak málo!

Takže odpoveď na otázku z nadpisu, je veľmi jednoduchá.

SND môže byť nádherné len vtedy, keď bude produkovať umenie odrážajúce národný duch a charakter, keď bude čerpať z domácich zdrojov a bude sa snažiť prispieť do noše svetovej umeleckej tvorby.

Slovenské umenie sa nestane svetovým tým, že sa zbaví svojich národných zdrojov. Práve naopak. Keď nebude národné, nebude ani svetové!

Anton Hrnko / skspravy.sk /