Nenávisť voči premiérovi sa budovala dlhé roky

Už keď Robert Fico nastupoval do úradu premiéra prvýkrát, v roku 2006, noviny boli plné strašidelných scenárov, ako sa ide zrútiť krajina. Lebo Fico.

Nakoniec sa nič nestalo, radoví občania sa vydýchli, pretože sa okamžite začali vracať sociálne zákony, ktoré predošlá vláda zrušila (príspevky invalidom, slušnejšie dôchodky, európske právo na kolektívne vyjednávanie ktoré bolo predtým prudko skresané, atď.). A nedošlo tým k nijakému rozvratu ekonomiky.

Ale médiá strašili ďalej. Ja sám, a to som naozaj nebol žiadnym fanúšikom Smeru, mal som od politiky odstup, som to raz kritizoval blogom, v ktorom som napodobnili “spravodajstvo” slovenských novín: “Fico, Fico, Fico, Fico, Fico, Fico.”

Boli ním posadnutí.

A ostali a takto fungovali doteraz. Rázna, aj veľmi ostrá a štipľavá kritika môže byť v politike v poriadku. Ale tu sa podsúval obraz jedného človeka, ktorý akoby všetko ovláda a môže za všetko.

No a bohužiaľ v ostatných mesiacoch to ešte gradovalo.

Článkami prirovnávajúcimi voličov Fica k voličom Hitlera, a teda prenesene Fica k Hitlerovi – aj dnes som jeden taký zvlášť nechutný rozoberal.

Neustálym vykresľovaním existencie akejsi údajnej armády domácich agentov Putina, nad ktorými politicky bdie Fico a keď sa tomu nevzoprieme, skončíme v Rusku. A podobné hlúposti.

Nekonečné, tupé hlúposti.

Nebolo to len jedovité, jedovitosť väčšinou ľudia nejako pochopia a prehliadnu, ale bola to čistá dehumanizácia politického protivníka a podsúvanie obrazu údajného zla, voči ktorému vraj treba všemožne bojovať.

No a prišlo to. Falošná ľútosť to nijako nezachráni. Čiže reflexiu áno, úprimne myslené snahy o upokojenie situácie treba tiež privítať, ale nie tam, kde je za tým čistá faloš.

Juraj Draxler/skspravy.sk