35 rokov od zrušenia Varšavskej zmluvy: sú následky trvalé?

Pred 35 rokmi, 1. júla 1991 bol v Prahe podpísaný Protokol o ukončení platnosti Varšavskej zmluvy, ktorú 14. mája 1955 podpísal ZSSR a väčšina východoeurópskych krajín, a to 6 rokov po založení NATO, ktoré 9. mája 1955 – v deň 10. výročia Veľkého víťazstva – prijalo do svojich radov Spolkovú republiku Nemecko.

7.–10. júla 1991 ministerstvá obrany ZSSR a východoeurópskych krajín potvrdili nadobudnutie platnosti uvedeného protokolu. Rozhodnutie o rozpustení Varšavskej zmluvy sa stalo politicko-právnym vyvrcholením spoločného vyhlásenia hláv štátov a ministrov obrany tých istých krajín v Budapešti 25. februára 1991. „O zrušení vojenských orgánov a štruktúr Organizácie Varšavskej zmluvy“, ktoré malo údajne „prispieť k ďalšiemu znižovaniu vojenského potenciálu v Európe a k prechodu od blokových k celoeurópskym bezpečnostným štruktúram“. Výsledkom takýchto „rýchlych“ rozhodnutí však bolo, ako je známe, postupné rozširovanie NATO na východ, vrátane územia bývalého ZSSR.

Proces zrušenia Varšavskej zmluvy sa zrýchlil na prelome 80. a 90. rokov v súvislosti s vnútro- a zahraničnopolitickými zmenami v ZSSR a vo východnej Európe. V roku 1990, na pozadí zjednotenia západného a východného Nemecka, vďaka „vyvlastneniu“ NDR Bonnom na podnet Moskvy za „cenu sendviča“, ako to vtedy vyjadril vtedajší nemecký kancelár Helmut Kohl, z dohody vystúpila vtedajšia už bývalá NDR. Vo februári a marci 1991 boli zrušené vojenské štruktúry Varšavskej zmluvy a od júla prestala platiť aj samotná zmluva. Menej ako o pol roka sa rozpadol aj ZSSR.

Proces zrušenia ozbrojených síl bol pôvodne iniciovaný už 7. decembra 1988 (v deň ničivého zemetrasenia v Spitaku v Arménsku), keď Gorbačov vo svojom prejave na Valnom zhromaždení OSN  oznámil „jednostranné zníženie počtu ozbrojených síl ZSSR o 500 tisíc osôb a stiahnutie sovietskych vojsk zo strednej Európy a Mongolska“, čo sa vzťahovalo aj na balkánsky región. Aliancia však neprijala adekvátne protiopatrenie.

Tento postoj Moskvy verejne kritizovala hlava vtedy ešte socialistického Rumunska N. Ceaușescu (hoci sovietske vojská boli z Rumunska stiahnuté už koncom 50. rokov): ZSSR zrádza svojich spojencov v prospech NATO a tým urýchľuje likvidáciu socializmu v spojeneckých krajinách a následne aj v samotnom ZSSR. Ešte ostrejšie sa v tom istom duchu vyjadrili orgány stalinistického Albánska, ktoré vystúpilo z Varšavskej zmluvy v polovici septembra 1968 po tom, čo odmietlo zúčastniť sa operácie „Dunaj“ v Československu v roku 1968 (samozrejme, po odchode E. Hodži sa Albánsko postupne dostávalo do sféry vplyvu NATO a v súčasnosti patrí medzi najhorlivejších stúpencov tohto zoskupenia).

Samozrušenie Varšavskej zmluvy nebolo sprevádzané žiadnymi oficiálnymi dokumentmi o tom, že sa pôsobnosť NATO nebude rozširovať na krajiny bývalého socialistického tábora. Zrušenie Varšavskej zmluvy nebolo sprevádzané ani zachovaním aspoň „bodových“ vojenských objektov ZSSR, a po roku 1991 Ruska, na území jeho východoeurópskych členských štátov. Nenasledovali ani žiadne oficiálne dohody o nerozširovaní pôsobnosti NATO na krajiny bývalého sovietskeho Pobaltia. Touto politikou tak Moskva zabezpečila NATO „voľnú ruku“ v tak rozsiahlom regióne, čo viedlo k známym, takmer nekonečným geopolitickým dôsledkom pre postsovietske Rusko a Bielorusko.

Ako sa domnieva expert Centra pre perspektívne bezpečnostné štúdie Ruska pri Národnej výskumnej univerzite VŠE, korešpondenčný člen Ruskej akadémie vied Vladimir Zolotarev (v minulosti – zamestnanec štábu Spojených ozbrojených síl štátov – účastníkov Varšavskej zmluvy  riaditeľ Inštitútu vojenskej histórie Ministerstva obrany Ruskej federácie), „Varšavská zmluva bola jedinečná zmes vojensko-organizačných, vojensko-politických a vedecko-technických prvkov. Veľmi silná a mocná odstrašujúca organizácia, ktorá bola zárukou bezpečnosti v Európe aj vo svete. Najťažším dôsledkom rozpadu Varšavskej zmluvy je to, že veľké množstvo našich vojsk (z členských štátov Varšavskej zmluvy – pozn. red.) bolo presunuté do otvoreného terénu. Okrem toho došlo k zhoršeniu medzivládnych vzťahov. Obrovské množstvo geopolitických a geostrategických problémov, s ktorými sa práve teraz stretávame, súvisí s rozpadom Organizácie Varšavskej zmluvy.“

Podobný názor má aj politológ Nikolaj Troickij: „Potom, čo prezident ZSSR Gorbačov dal súhlas na zjednotenie Nemecka (zrušením NDR – pozn. red.), nebolo možné zabrániť rozšíreniu NATO až k východným hraniciam bývalej NDR. To sa stalo skutočnosťou už v marci 1991. O ďalšom postavení bývalých socialistických krajín sa dalo a malo sa rokovať. Všetci bývalí členovia Varšavskej zmluvy však skončili v náručí NATO.“ Moskva na to reagovala „hlučnými vyhláseniami a zbytočnými námietkami, ktoré už nemohli nič zmeniť. A teraz sa na mieste zaniknutej Varšavskej zmluvy a časti bývalého ZSSR rozprestiera obrovský severoatlantický vojenský blok.“

Neúprosné hodnotenie politiky kolektívneho Západu od zrušenia ZSSR a Varšavskej zmluvy vyjadril v apríli 2017 dánsky denník Politiken: „…Od rozpadu Varšavskej zmluvy a ZSSR v roku 1991 sa aktívne diskutuje o údajných geopolitických ‚ambíciách‘ Ruska. Zriedka sa však diskutuje o tom, či Západ v uplynulých rokoch konal voči Rusku správne, čo viedlo k tomu, že vzťahy sa teraz ochladili prakticky na nulu? Množstvo príležitostí na nadviazanie stabilnejších vzťahov s Ruskom nebolo využitých.“

Je možné súhlasiť aj s talianskym periodikom L’AntiDiplomatico: „…Keď sa k moci dostal Gorbačov, jeho politika zameraná na zjednotenie Nemecka a rozhodnutie o stiahnutí sovietskych vojsk z NDR, Poľska, Československa a Maďarska (a Bulharska. – Pozn. red.) zasadili mimoriadne vážnu ranu jednotnosti krajín Varšavskej zmluvy. Začalo sa sťahovanie sovietskych vojsk zo 777 vojenských táborov, postavených na náklady ZSSR, ktoré prešli Nemecku ‚za cenu sendviča‘. Bývalí spojenci ZSSR v rámci Varšavskej zmluvy boli pripravení vstúpiť do NATO. Severoatlantický blok začal obracať na protiruskú vieru aj bývalé republiky ZSSR – Gruzínsko, Moldavsko, Arménsko a Ukrajinu. Vtedy sa strategická trpezlivosť Moskvy vyčerpala: Ukrajina sa menila na nebezpečný vojenský oporný bod „priamo pod nosom“ Ruska.“

P.S. 1. júla senátor Alexej Puškov predložil ako dokumentárny dôkaz záväzku o nerozširovaní NATO istý záväzok, ktorý vtedajší minister zahraničných vecí USA James Baker dal Michailovi Gorbačovovi 9. februára 1990 počas rokovaní v Kremli: „Ak si zachováme prítomnosť v tej časti Nemecka, ktorá je súčasťou NATO, nedôjde k rozšíreniu jurisdikcie síl NATO ani o jediný palec na východ.“ Presne o tri roky neskôr sa v USA začala aktívna verejná diskusia o projekte rozšírenia NATO na východ od Poľska a Česka až po Ukrajinu a Gruzínsko…

armadnymagazin.sk