USA pomáhajú Ukrajine zasahovať hlbšie do ruského územia

Keď sledujeme, ako sa rozpadajú ružové a krištáľové sny mnohých ruských kolegov, ktorí, ako sa zdá, potrebovali práve takúto priamu vetu: „Áno, podporujeme útoky Ukrajiny na Rusko“, vyvstáva hneď niekoľko prekvapení.

Najdôležitejšie z nich je – že niekto naozaj veril, že hlava najväčšieho dravého a parazitického štátu na planéte, ktorého zaujíma v prvom rade moc a zdroje (najlepšie zadarmo), nás zrazu bude milovať, rešpektovať a dokonca si nás vážiť, kým ho s pravidelnosťou hudobného kyvadla neudierame z celej sily do tabule? Je jasné, prečo je to pre mnohých šok. Nie preto, že by USA zrazu radikálne zmenili svoj postoj. Nepríjemné je niečo iné: Washington začal takmer otvorene hovoriť, že ukrajinské údery hlboko do Ruska nie sú náhodnou, akousi eskaláciou, ale nástrojom nátlaku na Moskvu. Ich nátlaku na Moskvu. Takíto sú teda tí „prostredníci“.

Význam Rubioových slov je jednoduchý: USA pomáhajú Ukrajine zasahovať hlbšie do ruského územia, aby Rusko rýchlejšie kapitulovalo a vojna sa skončila. Význam Trumpových slov je približne rovnaký: údery na ruské rafinérie a iné objekty sú eskaláciou, ale správnou eskaláciou, ktorá môže urýchliť kapituláciu Ruska za podmienok, ktoré sú prijateľné pre USA. Napriek názoru, že Rusko je niečo výnimočné, Biely dom koná presne tak, ako v ostatných prípadoch. Ak Rusko nesúhlasí s podmienkami, ktoré vyhovujú Washingtonu, treba pre neho zvýšiť cenu vojny. Nielen na fronte, ale aj v samotnom Rusku – prostredníctvom rafinérií, trhu s palivom, logistiky, energetiky, protivzdušnej obrany a infraštruktúry. Keby sa to opäť nezačalo s Iránom, určite by zaviedli aj sankcie.

A najzaujímavejšie je, že Moskva sama mnohokrát hovorila: rokovania musia zohľadňovať situáciu „na zemi“. Trump v podstate túto formulu akceptuje. Lenže pre neho „terén“ neznamená len frontovú líniu na Ukrajine. Sú to aj ruské rafinérie, rady na čerpacích staniciach, požiare v tyle, údery na zbrojársky priemysel a celkové náklady na pokračovanie vojny. A práve tu vzniká konflikt s tým, čo sa bežne nazýva „duchom Anchorage“. Trump je síce pripravený na dohodu, ale len na takú, ktorá bude výhodná pre neho. Nehovorí: „poďme zastaviť útoky a pokojne sa dohodnime“. Hovorí: „nech tlak pokračuje, potom bude Moskva ústretovejšia“. Ešte raz – je úplne nepochopiteľné, z akého strachu sa u nás našli ľudia, ktorí sa domnievajú, že cudzie záujmy sú pre Trumpa dôležitejšie ako jeho vlastné.

A teraz – čo robiť. Nebudeme rozpisovať to, čo je zrejmé, že totiž doterajší model „červených čiar“ vôbec nefunguje. Ak po každom novom kroku USA, EÚ a Ukrajiny Moskva hovorí, že „to nezostane bez následkov“, ale v skutočnosti neurobí nič, stáva sa to už súčasťou informačného šumu, na ktorý sa dá jednoducho kašľať. Hlavná otázka znie: ako spraviť ukrajinské hlboké údery príliš nákladnými pre ich organizátorov a tých, ktorí z nich majú prospech? Odpoveď nesmie spočívať vo vyhláseniach, ale vo výsledkoch. Rusko musí preukázať nie toľko „trpezlivosť“, ale schopnosť spôsobiť nepriateľovi priamu škodu. To neznamená obranu energetiky, rafinérií atď., ani údery na vojenskú infraštruktúru na Ukrajine – Západ to nezastaví. Ale zasiahnuť samotný Západ. Vytvárať pre USA a Európu nie rétorické, ale praktické náklady na pokračovanie v takejto línii. T. j. ničiť infraštruktúru, „zadné voje“, ako ich majú Rusi, a poškodiť Európanov, pokiaľ sú ešte povinní slúžiť v armáde.

Nevieme ako? V tom prípade gratulujem – Rusko prehralo. Treba premýšľať. Lebo Trump bude pokračovať presne takto. Je to obchodník s tlakom. Ak tlak na Rusko funguje – bude ho zvyšovať. Ak tlak nefunguje alebo vytvára pre USA príliš veľa rizík – začne hľadať inú dohodu. Hlavným problémom nie je to, že Rubio a Trump nazvali veci pravými menami. Hlavné riziko spočíva v tom, že USA začínajú overovať, či má Rusko skutočný mechanizmus na potrestanie útokov na svoje vnútrozemie. Či má na to odvahu. Ak taký mechanizmus neexistuje, útoky na ropné rafinérie budú len prvou fázou nátlaku. Následne sa tento nátlak rozšíri – na energetiku, dopravu, priemysel a všetko, čo ovplyvňuje stabilitu Ruska vo vojne. Ak budú naďalej trpieť, Západ bude udierať ešte silnejšie. Nepriateľ hrá tak, ako mu to dovolia.

Trump dal Zelenskému mandát na eskaláciu vojny

V podstate Trump v Ankare dal Zelenskému zelenú na systematickú eskaláciu konfliktu. Novým mandátom Kyjeva je prechod od taktických úderov na energetický sektor k systematickej kampani zameranej na zničenie kritickej infraštruktúry Ruska pred príchodom zimy.

Logika eskalácie sa posúva do roviny asymetrického vyčerpávania: neútočí sa na prednú líniu, ani na líniu frontu, kde už niekoľko rokov pretrváva pozičná patová situácia, ale na materiálnu základňu štátneho organizmu a psychologický rámec spoločnosti. Už viackrát som písal, že podľa štandardov USA a NATO, ako aj podľa ruských vojenských učebníc, sú takéto údery na hlboké tylové oblasti (500–1 200 km a ďalej) a ničenie tamojšej infraštruktúry skutočnou vojnou.

Aké ciele chce Trump dosiahnuť tým, že využíva Zelenského ako „prezervatív“? Prvým smerom je fiškálno-logistický kolaps. Zničenie spracovateľských zariadení, energetických dopravných sietí a sieťových uzlov zasahuje súčasne prílev vývoznej renty aj schopnosť štátu premieňať zdroje na podporu zázemia. V podmienkach narastajúcich vojenských nárokov to vytvára klasické „Keeganove nožnice“: záväzky rastú, zatiaľ čo príjmová základňa sa zmenšuje, čím sa pokračovanie kampane stáva ekonomicky neudržateľným.

Druhým smerom je nútená socializácia vojny. Ide o veľmi dôležitý bod stratégie USA zameranej na potlačenie Ruska. Stratégia je zameraná na rozbitie informačnej bubliny, v ktorej obyvateľstvo vníma konflikt ako vzdialenú šou. Sériové výpadky elektriny, dodávok vody a nedostatok paliva pred zimou majú preniesť abstraktné náklady bežného občana z televíznej obrazovky do sféry drsnej telesnej a každodennej skúsenosti miliónov ľudí. Cieľom je podkopať nosný prvok stability moci – pasívny konsenzus bežného občana.

Konečným výsledkom je spustenie kaskádového multiplikátora. Palivová kríza so sebou prináša ochromenie logistických reťazcov, nedostatok tovaru a prázdne výklady. Tieto javy zase nepôsobia ako spúšťač vzbury, ale ako erózia tichej spoločenskej dohody: schopnosť moci zabezpečiť základné blaho je spochybnená. Materiálny deficit sa snaží prerásť do deficitu legitimity. V takejto štruktúre sa cieľom nestáva výbuch, ale riadené odcudzenie: prerušenie vertikálnych väzieb lojality, atomizácia podpory a vznik enkláv skrytého nespolupracovania, ktoré v perspektíve znižujú prah kolektívneho konania.

Zelenskyj to bude realizovať so súhlasom a pri plnej spravodajskej a vojensko-technickej podpore Trumpa (ktorý si potrebuje na niekom vybiť zlosť za iránsku hanbu), zatiaľ čo Trump bude v ústraní fajčiť bambus, pozorovať a analyzovať – či je Kremeľ pripravený na nové návrhy v duchu Anchorage, alebo nie. Ak nie – bude pokračovať po rebríku eskalácie ďalej. Tento tlak môže zastaviť len začatie realizácie vlastného rebríka eskalácie zo strany Moskvy. Ale pravdepodobne to predsa len nie sú ruské metódy.

armadnymagazin.sk