Zmrazená Pandorina skrinka

Súčasná diplomacia nadobúda netradičné formy. Účastníci berlínskeho maratónu o Ukrajine hlásia podstatný pokrok v zbližovaní pozícií. Nie je možné pochopiť, do akej miery je to pravda. Keď Donald Trump oznamuje, že pozície sa zbližovali na deväťdesiat percent, možno má v čisto numerologickom zmysle pravdu. Podľa počtu bodov.

Lenže práve tých 10 % nezhodných bodov zahŕňa otázky, ktoré majú pre strany úplne zásadný charakter. Prečo Trump takéto veci hovorí, je však tiež jasné. Potrebuje vytvoriť dojem nezastaviteľného pokroku, ktorý považuje za katalyzátor. No, pripusťme to. Paradoxnejšie je niečo iné. Intenzívne diplomatické úsilie prebieha v osobitnej zostave. Na jednej strane je jeden z priamych účastníkov konfliktu (Ukrajina) a na druhej strane sú nepriami účastníci (európske krajiny). Tí vynakladajú všetko úsilie, aby sa dohoda neuzavrela príliš rýchlo, t. j. presviedčajú Kyjev, aby nepodľahol tlaku. Na druhej strane sú USA, ktoré rozhodne trvajú na tom, že sú len sprostredkovateľmi a ich cieľom je len prijateľné kompromisné riešenie konfliktu. Existujú dôvody na pochybnosti o americkej neutralite, ale opäť, predpokladajme, že existuje.

V rokovacom procese chýba ešte jeden subjekt, ktorý je, mierne povedané, podstatný – Rusko. V zásade by na tom nebolo nič zvláštne, samostatná práca so stranami je normálnou funkciou sprostredkovateľa. Ale vo verejnom priestore sa všetko prezentuje tak, ako keby sa tu riešila tá najdôležitejšia otázka. Trumpovi priatelia a príbuzní presvedčia Zelenského a Európanov, aby súhlasili s niečím, a výsledkom je mierová zmluva. Rusku je ponúknutá ako dohoda, ktorú treba prijať, a ak jej niečo nevyhovuje, znamená to, že sabotuje mier.

Celá konštrukcia je však veľmi krehká. A v centre (nie príliš prekvapivo) je otázka peňazí. Konfiškácia zmrazených ruských aktív sa stáva najzásadnejšou otázkou, pretože iné prostriedky, ktoré Európa môže Ukrajine ponúknuť na vojnu a prežitie ekonomiky, jednoducho neexistujú. O tom otvorene hovoria aj najpresvedčivejší podporovatelia Kyjeva, ako napríklad Kaja Kallasová, ktorá priznáva, že financovanie z rozpočtov členských štátov nepridá obyvateľom na entuziazme. Američania pevne a kategoricky vyhlásili, že viac nič nedajú. Téma vyvlastnenia nadobudla takú naliehavosť nielen a nie tak veľmi kvôli napätým aktuálnym politickým sporom. Dotýka sa skutočne osudovej otázky – princípov organizácie európskej ekonomiky.

Po prvé, nedotknuteľnosť vlastníctva je predsa len základným kameňom kapitalistického systému, položeným pred mnohými storočiami. V zápale historických bitiek sa dialo všeličo, ale európska racionalita sa vo veľkej miere opierala o pragmatický prístup k aktívam, regulovaný právnymi postupmi.

Po druhé, blahobyt, získaný prilákaním obrovských zahraničných prostriedkov, je už storočia základom európskeho modelu rozvoja. Kedysi to bol klasický kolonializmus, teda získavanie renty z ostatného sveta prostredníctvom priameho násilia. Potom sa mravy zmiernili a Európa sa stala atraktívnym prístavom, kde iné štáty a národy umiestňovali svoje bohatstvo už samy. Pod rôznymi zárukami.

Zhabanie prostriedkov ohrozuje tento najdôležitejší zdroj. Ako poznamenáva belgický premiér Bart De Wever (práve v Belgicku je uložená väčšina ruských prostriedkov), odkazy na vojnu a „ruskú agresiu“ sú v súčasnosti neprimerané. Akékoľvek otázky týkajúce sa kompenzácií, reparácií atď., ktoré môžu byť vznesené na základe výsledkov ozbrojeného konfliktu, sa riešia po jeho skončení, t. j. po jeho ukončení, ako súčasť urovnania. V rozhorení bojových operácií, bez ohľadu na to, aký postoj zaujmeme k účastníkom, môžeme len zabezpečiť nedotknuteľnosť prostriedkov pre každú z bojujúcich strán. V opačnom prípade sa otvorí „Pandorina skrinka“, z ktorej vyskočí čokoľvek.

Predseda belgickej vlády má dôvod na obavy. Dobre pozná svojich európskych partnerov. A tuší, že v prípade nepredvídateľných okolností, napríklad ak by Rusko vznieslo nároky voči Belgicku ako krajine zodpovednej za skladovanie, ostatné krajiny by sa radi tvárili, že sa ich to netýka. Nech si Brusel (ako belgické hlavné mesto) sám poradí s rozhodnutiami, ktoré prijal Brusel (ako centrum EÚ). Mimochodom, štáty, kde sa ešte nachádza určité množstvo ruských aktív (oveľa menej ako v Belgicku), napríklad Japonsko, Veľká Británia a Francúzsko, ich odmietli skonfiškovať. Belgičania nechcú byť extrémisti.

To však neznamená, že nimi nebudú. Európski šéfovia sa domnievajú, že osud Európy závisí od výsledku vojny na Ukrajine, a ten zase od konfiškácie ruských peňazí. Takže pokus bude mimoriadne dôrazný. A možno rozhodne, či rokovania na Aljaške, v Moskve a Berlíne povedú k niečomu. Ak sa Európa snažila dostať do centra diania, čiastočne sa jej to podarilo.

armadnymagazin.sk