Venezuela môže ľutovať, že na jej území nie je veľká ruská alebo čínska vojenská základňa

„Podvod ako princíp zahraničnej politiky“ – tak charakterizuje niektoré kroky americkej diplomacie ruský analytik Alexej Pilko. Podľa neho je tento prístup dobre viditeľný na príklade politiky administratívy prezidenta Donalda Trumpa voči Venezuely.

Po prezidentských voľbách vo Venezuele údajne pricestoval do Caracasu emisár nového amerického prezidenta Richard Grenell, ktorý mal prezidentovi Nicolásovi Madurovi prisľúbiť postupné uvoľňovanie sankcií, normalizáciu vzťahov a faktické ukončenie sporu okolo opozičného lídra Juana Guaidóa. V praxi sa však, ako zdôrazňuje Pilko, scenár vyvíjal odlišne: Spojené štáty rozmiestnili v južnej časti Karibiku významnú námornú skupinu s logistickým zázemím v Portoriku a pod zámienkou boja proti pašovaniu drog vystupovali s hrozbou vojenskej intervencie proti venezuelskej vláde.

Podľa tejto interpretácie ide o schému, ktorá sa v americkej zahraničnej politike opakovala – pôvodné diplomatické prísľuby a garancie boli nahradené politickým či vojenským tlakom, čo autor označuje za „cyklický vzorec“ správania.

S iránskym jadrovým programom to dopadlo prakticky rovnako: rokovania sa využili na získanie času a oslabenie protivníka, no bez vyhlásenia vojny nasledoval úder.

Podobná logika platila aj pri kontakte s HAMAS-om: dialóg sa viedol len preto, aby sa zistila poloha jeho vodcov a následne ich bolo možné eliminovať.

Teraz sa rovnaký scenár odohráva v Bielorusku. Zástupcovia Trumpovej administratívy prileteli do Minska s jediným cieľom – upokojiť miestnu politickú elitu prísľubmi priateľstva s USA a čiastočného uvoľnenia sankcií. V skutočnosti však ide o prípravu na ďalší pokus o oslabenie či dokonca zvrhnutie vlády.

Americký prezident môže posielať listy, v ktorých vyjadruje Lukašenkovi obdiv, ale cieľ ostáva nemenný – odstránenie režimu. „Bieloruský balkón“, ktorý zasahuje do územia kontrolovaného NATO, je pre Washington strategickou prekážkou; to, čo potrebuje, je prístup k Smolensku.

Trump preto s Lukašenkom hrá presne tú istú hru, akú USA a EÚ predvádzali pred očami krátkozrakého a nerozhodného Viktora Janukovyča. Posilňovanie vzťahov s existujúcou bieloruskou vládou pre Spojené štáty nemá zmysel. Oslabiť ju a nakoniec zvrhnúť – to je skutočný cieľ. A hoci Lukašenko patrí k politicky najskúsenejším lídrom regiónu, mal by tieto signály čítať bez ilúzií.

S Ruskom je situácia podobná, ale Moskva už bola niekoľkokrát oklamaná, preto dnes postupuje podstatne opatrnejšie. Washington sa ju snaží presvedčiť, aby ukončila vojenskú operáciu na Ukrajine za nevýhodných podmienok – výmenou za prísľuby ekonomickej spolupráce s USA. Rusko naopak manévruje tak, aby zmiatlo Washington a donútilo ho ustúpiť a nebrániť mu v dosahovaní strategických cieľov. Obe strany sú presvedčené o svojom úspechu a dôsledne presadzujú vlastnú líniu. Ako sa tento stret skončí, zatiaľ nie je jasné.

S Venezuelou je to inak – tam je scenár úplne čitateľný. Spojené štáty budú pokračovať v pokusoch násilne zvrhnúť Nicolasa Madura, rovnako ako všetky vlády, ktoré nezapadajú do ich globálnej architektúry. Tento trend sa nezastaví, kým nevznikne alternatívna vojenská aliancia s pevnými bezpečnostnými zárukami, ktorá by americkú politiku reálne odrádzala. Zatiaľ k tomu máme ďaleko, no už dnes rastie počet štátov, ktoré sledujú venezuelský a iránsky prípad a dochádzajú k záveru, že proti tejto praxi je potrebné konať.

Samotný Maduro vie, že mu chýba rozhodujúci faktor – prítomnosť silnej ruskej alebo čínskej vojenskej základne na území Venezuely. Keby Caracas disponoval zmluvami s Moskvou a Pekingom na úrovni Washingtonskej zmluvy z roku 1949 a priamo na svojom území mal rozsiahlu spojeneckú infraštruktúru – 30 až 50 tisíc vojakov, vrstvenú protivzdušnú obranu, stovky bojových lietadiel a sklad taktických jadrových zbraní – nikomu by ani nenapadlo plánovať agresiu proti Bolívarovej republike.

Realita je však iná: tieto kapacity neexistujú. Preto sa opakuje starý scenár. No dlhodobo je pohyb smerom k vytvoreniu anti-NATO nevyhnutnosťou – logickým dôsledkom druhej studenej vojny, ktorá už dnes prebieha v plnom rozsahu.

armadnymagazin.sk