Veľmoci sa bijú o Latinskú Ameriku a Európa to pocíti na vlastnej koži

Latinská Amerika sa opäť stala bojiskom veľmocí. Na jednej strane Spojené štáty pod vedením Donalda Trumpa s takzvanou „Donroe doktrínou“ – modernizovanou verziou starej Monroeovej doktríny – jasne hovoria: toto je náš zadný dvor, Čína tu nemá čo hľadať. Na druhej strane Peking, ktorý tu už roky buduje vplyv cez obrovský obchod, investície do baní, prístavov a infraštruktúry. Výsledok? Rastúce napätie, ktoré sa prejavuje v tlakoch na Panamu, Venezuelu, Čile či Peru – a Európa stojí bokom a platí účet.

​Obchod Číny s Latinskou Amerikou dosiahol v roku 2024 rekordných vyše 518 miliárd dolárov a v roku 2025 ďalej rástol. Peking je najväčším odberateľom lítia z „trojuholníka“ Argentína–Bolívia–Čile, medi z Peru a Čile, niklu z Brazílie. Čínske firmy ako CMOC, Jiangxi Copper či Ganfeng kupujú bane, stavajú spracovateľské kapacity a viažu si dodávky dlhodobými kontraktmi. Pre Čínu ide o kľúčové suroviny pre batérie, elektromobily a zelenú transformáciu. Pre región znamená hotovosť a diaľnice – hoci často za cenu environmentálnych škôd a dlhov.

​Trumpova administratíva v Národnej bezpečnostnej stratégii 2025 explicitne vyhlásila, že USA chcú zabrániť „nepriateľským cudzincom“ ovládať strategické aktíva v západnej hemisfére. Vidíme to v praxi: tlak na Panamu (odstúpenie od Pásu a cesty, snahy o vyhnanie čínskych firiem z prístavov pri kanáli), visačné sankcie na čilských úradníkov kvôli podmorskému káblu s Čínou, útoky na Venezuelu (vrátane zajatia Madura), hrozby voči mexickým a kubánskym väzbám. Cieľ je jasný – vytlačiť Čínu z „dvora“ USA. A áno, z amerického pohľadu to dáva zmysel. Problém je, že my v Európe nie sme v tom dvore. Sme závislí od globálnych dodávok.

​Prečo to bolí práve nás – Slovákov a Čechov

​Európa nemá vlastné ložiská lítia ani medi v potrebnom množstve. Našu Zelenú dohodu, elektromobilitu, veterné turbíny a soláre postavíme práve na týchto surovinách. Ak sa Latinská Amerika stane nestabilným bojiskom – s protestmi, zmenami vlád, blokádami kontraktov či rastúcimi cenami – pocítia to najviac naše fabriky. Slovenský a český automobilový a strojársky priemysel sú extrémne citlivé na ceny medi a lítia. Vyššie náklady znamenajú horšiu konkurencieschopnosť, menej exportu, pomalší rast miezd, vyššiu infláciu.

​Ak USA tlačia na spojencov, aby sa pridali proti Číne (clá, sankcie), a Peking zase presúva svoje prebytky sem – sme v pasci. Nemôžeme si dovoliť stratiť americký trh ani lacné čínske komponenty. Výsledok? Ekonomická závislosť a strata manévrovacieho priestoru. Malé ekonomiky ako naša sú najviac zraniteľné – nemáme flotilu, nemáme suroviny doma, nemáme geopolitický vplyv.

​Čo z toho vyplýva pre Európu

​Tento súboj nie je len o vplyv v Latinskej Amerike. Je o globálnych dodávateľských reťazcoch, o cene energie a mobility, o našej ekonomickej bezpečnosti. Brusel by mal prestať byť len pasívnym pozorovateľom. Potrebujeme urýchlene diverzifikovať zdroje – posilniť partnerstvá s Austráliou, Kanadou, Afrikou, ale aj uzavrieť Mercosur dohodu s Latinskou Amerikou, kým nie je neskoro. A hlavne: prestať sa tváriť, že môžeme byť simultánne verní Washingtonu aj profitovať z Pekingu. História ukazuje, že keď sa veľmoci delia svet, malí platia najvyššiu cenu.Pre nás v srdci Európy to nie je abstraktná geopolitika. Je to otázka pracovných miest vo Volkswagene na Slovensku, Škode v Česku, stability cien energií a toho, či si naše deti budú môcť dovoliť elektrické autá – alebo budú jazdiť na bicykloch, lebo batérie budú luxus. Čas konať je teraz, kým sa z nás nestanú len diváci v cudzej šachovej partii.

M.Kovač

Slovanské Noviny