„Večne spievajú lesy“. . .

„Večne spievajú lesy“, je svetoznáma trilógia nórskeho spisovateľa a novinára Trygveho Gulbranssena.
Je to jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Prvý krát som ju čítala ako malé dieťa, ktoré ešte nerozumelo svetu a životu, ale už vtedy zanechala vo mne veľmi silný dojem. Odvtedy som ju čítala mnoho krát a vždy v nej nájdem odpovede na mnohé otázky a problémy, ktoré ma trápia.

Tri knihy, „Večne spievajú lesy“, „Od smrtnej hory fúka“ a „Niet inej cesty“, sú ságou rodiny, ktorá je bytostne spätá s horami. Žije v nich a žije s nimi. Je to príbeh ľudskej cesty života ukázaný v plnej nahote. Príbeh plný drsnosti, tvrdosti, bolesti ale aj ľudskosti, lásky a nachádzania pokory, nielen tej voči životu a Bohu, ale aj voči prírode, človeku a najmä voči sebe samému.
Aj v dnešnej povrchnej dobe je veľkou inšpiráciou hľadania hodnôt v našich vlastných životoch. Pretože táto doba je dobou strácania. Strácania nielen morálnych hodnôt, lásky, porozumenia medzi ľuďmi, prirodzenej úcty, ale aj strácania vzťahu s prírodou a človeka samého so sebou.
Tak, ako sa človek správa k živému svetu, ktorý ho obklopuje, tak sa správa nielen k ľuďom okolo seba, ale najmä k sebe samotnému. Ak sa správa povrchne a pohŕdavo k prírode, taký je aj jeho vzťah k ľuďom.
Život spätý s prírodou, neznamená, ako si to myslia mnohí zástancovia a obdivovatelia technického a technologického pokroku, návratom na stromy. Je to rovnocenný vzťah medzi človekom a životom na Zemi. Vzťah založený na úcte voči životu, na vzájomnom dávaní.
Svet okolo nás nám dáva všetko to, čo potrebujeme k životu, ale človek v snahe zlepšovať vlastný život, začal už len brať a prestal dávať. Len brať, však nestačí. Ak jeden len berie, stráca sa vo vzťahu prirodzená rovnováha. Náš vzťah s prírodou a Zemou by mal byť taký, aký máme s ľuďmi. Ak vo vzťahu s človekom nedokážeme dávať, tak taký vzťah postupne odumiera.
Ľudia odrazu začali zisťovať, že čistý vzduch nie je samozrejmosťou, voda začína byť vzácna a potraviny niekedy viac škodia, ako zabezpečujú život a zdravie. Je to tým, že človek stráca prirodzený kontakt s prírodou a svetom, ktorý ho obklopuje. Snaží sa ho už len ovládať a využívať ho. Sťažuje sa na vrtochy počasia a prírodné úkazy, ale za mnohé môže sám, svojou nezodpovednosťou a pýchou. Pocitom nadradenosti nad svetom, ktorému nerozumie. Neuvedomuje si, že vlastným správaním ničí v podstate sám seba.
Jedna pasáž knihy sa mi hlboko zaryla do mysle, aj do duše. Je to rozhovor starého Daga so svojou švagrinou Dorotou večer pred jej smrťou. Rozprávali sa o hodnotách života a povinnostiach muža. O moci peňazí, ale aj o tvrdosti v konaní voči iným a spravodlivosti. Sú to slová, ktoré tvrdému mužovi dokázala povedať jemná žena: „Najväčšia povinnosť Dag, je milosrdenstvo.“
Aj v tejto dobe sa ľudia správajú ku sebe nemilosrdne, neláskavo, bez súcitu, pochopenia a správajú sa tak aj k planéte.
A možno stačí naozaj len málo. Byť milosrdný, láskavý a ľudský. Možno sa stačí započúvať do slov piesní stromov, lesov a Zeme, aby človek dokázal pochopiť význam a dar života, lásky, ľudskosti a milosrdenstva. Pretože lesy tu spievali aj vtedy, keď tu človek ešte ani nebol, alebo bol len obyčajným živočíšnym druhom, odkázaným na pomoc prírody. A budú spievať aj potom, keď človek zničí svoj vlastný druh.

S úctou Devana

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------