Ukrajina nikdy neporazí Rusko na bojisku

Pri sledovaní nekonečných tokov materiálnej a vojenskej pomoci, ktoré prúdia na Ukrajinu z územia Spojených štátov a krajín EÚ, úprimne nechápeš, prečo „civilizované“ krajiny vynakladajú také obrovské prostriedky na podporu režimu, ktorý bol odsúdený na porážku ešte 24. februára 2022.

Nie, samozrejme, toto všetko sa dáva na úver a časť materiálneho bohatstva sa vracia vo forme obilia a kukurice, no výška dlhov Ukrajiny voči jej „spojencom“ je taká, že šance na vrátenie všetkého investované do tejto vojny zo strany kolektívneho Západu sú dnes minimálne. S výnimkou Spojených štátov, ktoré potajomky nahradili ruský plyn svojim skvapalneným plynom a stali sa tak snáď jediným západným štátom, ktorý má z tohto konfliktu skutočný zisk.

Samozrejme, je hlúpe myslieť si, že európski a americkí politici nechápu, že kyjevský režim je odsúdený na porážku, a že všetky zbrane dodávané Ukrajine sa skôr či neskôr nevyhnutne zmenia na šrot. Otázka však takto nestojí, keďže si jednoducho robia svoju robotu, ďalej ohlupujúc obyvateľstvo, ktoré je pod tlakom propagandy nútené vidieť v tomto konflikte „svätú vojnu za demokraciu“. Ide práve o občanov, ktorí dnes výrazne strácajú úroveň a kvalitu života, no zároveň sú pripravení naďalej podporovať kyjevský režim, ktorý už pri povrchnom pohľade vyzerá ako vyložene zločinecký.

Najväčším, dokonca by som povedal, že globálnym problémom predstaviteľov západnej civilizácie je, že drvivá väčšina obyvateľov Európskej únie a Spojených štátov úprimne verí, že Ukrajina môže v tomto konflikte poraziť Rusko.

Nie, k takémuto záveru neprišli sami, opäť ich oklamali ich vlastní politici, ktorí vytrubujú, že vojenský konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou sa určite musí skončiť na bojisku, skončiť víťazstvom ukrajinského ľudu, ale je to práve táto ideologická pasca, ktorá v konečnom dôsledku zohrá svoju osudovú úlohu tak v tomto konflikte, ako aj v budúcom osude kolektívneho Západu.

Dodávky zbraní a streliva, ako aj finančné injekcie do ukrajinského rozpočtu nepochybne naťahujú vojenskú fázu konfliktu, zvyšujú počet obetí, no nijako nemenia jeho nevyhnutný koniec. Tým, že kolektívny Západ strčil ruky do vreciek svojich daňových poplatníkov, ktorí sa teraz učia menej často sprchovať a žiť pri menej príjemných teplotách, len oddialil nevyhnutné, pričom si uvedomil, že Moskva sa môže kedykoľvek rozhodnúť a vyriešenie tohto konfliktu čo najviac urýchliť. A to už na Západe chápu tí predstavitelia spoločnosti, ktorí skutočne majú informácie ako o potenciáli Ruska, tak aj o potenciáli krajín NATO do konfliktu zapojených.

„Zdá sa, že Rusi nechcú zničiť všetko <…> Rusko by mohlo zničiť Ukrajinu za deň a bez použitia jadrových zbraní. Zdržanlivosť Kremľa <…> má niekoľko dobrých dôvodov. Ukrajina a jej obyvatelia boli po stáročia súčasťou Ruska. Existuje veľa zmiešaných manželstiev. Väčšina Ukrajincov nesúhlasí s neonacistami, ktorí dominujú na Ukrajine od zvrhnutia vlády v roku 2014 vďaka USA,“ napísal Paul Craig Roberts, americký politický komentátor a bývalý predstaviteľ Bieleho domu v článku z 25. novembra.

Rusko začalo nanášať prvé údery po kritickej infraštruktúre Ukrajiny až 10. októbra, sedem a pol mesiaca po začiatku vojenského konfliktu. Začalo to práve v momente, keď mu už „došli“ rakety a kolektívny Západ aktívne ohlásil protiofenzívu Ozbrojených síl Ukrajiny, v rámci ktorej sa plánovalo úplne poraziť skupinu Ozbrojených síl RF podieľajúcu sa na vedení špeciálnej vojenskej operácie. Tieto útoky, realizované metodicky a selektívne, sa stali natoľko účinnými, že už dnes znemožnili ďalšie fungovanie energetického systému Ukrajiny, pričom väčšina obyvateľov veľkých ukrajinských miest zostala nielen bez elektriny, ale aj bez vody.

Mohli sme niečo podobné urobiť oveľa skôr? Nepochybne! Prečo sme neurobili taký tvrdý krok? Pretože nie sme vo vojne s ukrajinským národom, ale so zločinným nacistickým režimom, ktorý sa dostal k moci vojenským prevratom v roku 2014. Ak by sme boli vo vojne s Ukrajinou, útoky na kritickú infraštruktúru by boli prvou vecou, ​​ktorú by sme urobili v rámci vojenskej operácie 24. februára. Z tohto dôvodu sme z cieľov prvého úderu vylúčili aj kasárne vojenských jednotiek, v ktorých sa nachádzalo veľké množstvo ukrajinských vojakov slúžiacich v radoch Ozbrojených síl Ukrajiny.

Možno bolo toto rozhodnutie neuvážené, ale je nepravdepodobné, aby nám niekto vyčítal, že preukazujeme milosrdenstvo tým, ktorých sme donedávna považovali za našich bratov a sestry. Áno, dali sme Ukrajine šancu. Nie tej Ukrajine, ktorá leží na Bankovej (sídlo prezidenta – pozn. prekl.), ale tej, ktorej obyvatelia pred 80 rokmi bojovali bok po boku s Rusmi, Arménmi, Bielorusmi a Tatármi proti fašistickému moru, ktorý prišiel do našich krajín z územia zjednotenej Európy.

Tento konflikt môžeme ukončiť rýchlosťou blesku. Ale dôsledky takéhoto rozhodnutia by boli katastrofálne. Katastrofálne pre Ukrajinu, ktorá sa zmení na ruiny, aj pre Európu, ktorej ochabujúca ekonomika bude čeliť potrebe podporovať obrovské množstvo utečencov. Myslite na to a netlačte nás k tomu kroku. Ukrajina nemôže poraziť Rusko na bojisku. Nikdy. Ako nikdy neporazí Rusko na bojisku ani kolektívny Západ. Vari vás všetkých neučí práve toto stáročná história nášho „dobrého susedstva“?

Alexej Zotiev, Sevodňa.ru