„Také arogantné, nekompetentné a skorumpované elity svet ešte neviedli,“ reaguje Chmelár na zvolenie najneschopnejšej političky

Najneschopnejšej političky, aká kedy podľa neho stála na čele európskej inštitúcie – Ursuly von der Leyen – opätovne do funkcie šéfky eurokomisie. Fraška, ktorá sa dnes udiala v Európskom parlamente, je výsmechom európskej myšlienky, výsmechom demokracie a predovšetkým výsmechom toho okázalého „boja proti korupcii, klientelizmu a netransparentnosti“,

ktorým tak hystericky máva na domácej pôde slovenská opozícia, píše vo svojom statuse politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

S OLIGARCHIOU ZA CHRBTOM SA DÁ DEMOKRACIA IBA PREDSTIERAŤ

Také arogantné, nekompetentné a skorumpované elity svet ešte neviedli. Fraška, ktorá sa dnes udiala v Európskom parlamente, je výsmechom európskej myšlienky, výsmechom demokracie a predovšetkým výsmechom toho okázalého „boja proti korupcii, klientelizmu a netransparentnosti“, ktorým tak hystericky máva na domácej pôde slovenská opozícia. To jej však nebránilo, aby bez akýchkoľvek výhrad podporili tú najneschopnejšiu političku, aká kedy stála na čele európskej inštitúcie, Ursulu von der Leyen, a potvrdili ju vo funkcii predsedníčky Európskej komisie na ďalších päť rokov.

Prosím, nech si už tí eurohujeri od Hojsika a Ódora, cez Ostrihoňovú a Lexmann až po Šimečku a Marcinkovú, radšej zavrú zobáčiky, keď vrieskajú o babráckej a netransparentnej Ficovej vláde, lebo podporiť tú najväčšiu katastrofu, ktorá zlyhala už na poste nemeckej ministerky obrany, po všetkých tých negatívnych skúsenostiach a dokonca po rozsudku Všeobecného súdu EÚ, ktorý konštatoval, že obžalovaná Ursula von der Leyen neumožnila verejnosti dostatočný prístup k informáciám o kúpnych zmluvách Európskej komisie na vakcíny… to už je výsmech všetkým občanom.

Tento dlhodobý trend však nie je žiadnou novinkou. Politici demokraciu iba predstierajú. V skutočnosti je len kulisou pre ich mocenské hry, o ktorých verejnosť nič nevie. Keď európske elity na čele so skorumpovanou Ursulou vrieskali na maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý sa vybral na svoje mierové turné, že nikoho nezastupuje, okamžite mi zišla na um otázka, koho zastupujú tí nikým nevolení bruselskí panáčikovia. Nereprezentuje názor tých 440 miliónov ľudí viac Viktor Orbán a Robert Fico ako Ursula von der Leyen, Charles Michel či Emmanuel Macron, ktorí vystupujú skôr ako neofeudálne sily než zástupcovia ľudu? Oni všetci dnes prichádzajú s agendou „ochrany demokracie“, ktorú chcú chrániť pred vlastnými občanmi. Blahosklonne sa ponúkajú, že nám veci vysvetlia, že to, čo naozaj chceme, vlastne nechceme a čoraz viac obmedzujú našu slobodu tváriac sa, že je to v našom záujme. A ľudia im vždy naletia a v hneve zo sklamania uveria ďalšiemu, ktorý ich podvedie ešte viac.

Väčšina ľudí nechce počuť pravdu, chce byť uistená o svojich ilúziách. Preto nechápu, že väčšinový volič je v skutočnosti iracionálny, že často hlasuje proti vlastným záujmom. Preto by sa tí, ktorí chcú ľuďom naozaj pomôcť získať kontrolu nad vlastnými životmi, nemali usilovať ovládnuť ich a zmanipulovať, ale práve naopak naučiť ich chápať zložité mocenské vzťahy. Pozrite sa, koľko ľudí verilo a stále verí tomu, že miliardári ako Berlusconi, Babiš či Trump nesledujú vlastné záujmy, ale dobro krajiny, že práve oni zachránia pracujúcich. Takému bludu verili masy len za čias fašistických vodcov. Sledujem, koľko ľudí jasá nad tým, že Donald Trump si vybral ako svojho viceprezidenta mladého a charizmatického Jamesa Davida Vanceho. „Zastaví vojnu na Ukrajine!“ kričia radostne jedni. „Pochádza z chudobných pomerov, ten nám bude rozumieť,“ horlivo prikyvujú druhí. Lenže to, ako ho dojíma ťažký život robotníkov, nás nijako neovplyvní (aj Biden mal zaujímavé sociálne programy, stavím sa, že ste o žiadnom z nich ani len nepočuli), ale jeho vojnové plány áno.

Takže po poriadku: Vance nie je žiadny pacifista. Áno, chce zastaviť pomoc Ukrajine – ale tak, že finančné bremeno vojny presunie na Európanov. Nová šéfka európskej diplomacie Kaja Kallas už teraz apeluje na spojencov, že treba opäť zvyšovať vojenské výdavky, tentoraz na 3 percentá. Nikto sa nepýta na názor ľudí, hoci títo darebáci hovoria v ich mene. Vance sa chce zamerať na prípravu vojny proti Číne, podporuje izraelskú genocídu v Gaze, na mieste Netanjahua by ničenie palestínskej infraštruktúry zintenzívnil a Bidenovi vyčítal, že nebombardoval Jemen dôslednejšie. Očakávať niečo od tejto krilačnej šelmy je také naivné, ale veď ľudia sú takí hlúpi a ako frustrovaní uveria komukoľvek – tak ako som ich varoval pred jasaním nad talianskou političkou Giorgiou Meloniovou, ktorá ich opantala odmietaním migrácie, ale nechápali, že bude úplne stačiť jej silná podpora Zelenského režimu, aby ju európske elity prijali medzi seba a odpustili jej fašistickú minulosť.

Toto nie je cesta. Väčšina ľudí si ani nevšimla, že priepasť medzi elitami a pracujúcimi sa čoraz viac zväčšuje, že tie skorumpované vládnuce vrstvy nám nevedia ponúknuť nič iné ako cynické floskuly o demokratických hodnotách, kultúrne vojny či vypätý nacionalizmus. To všetko je však iba politické morfium, aby ľudia zabudli, že dlhodobo klesá vplyv verejnosti na riadenie štátu, že väčšina občanov nemá vplyv takmer na nič. A ak sa pýtate, ako je možné, že americké impérium so svojimi možnosťami nedokázalo zo svojho stredu vybrať lepších kandidátov ako tieto dve katastrofy, ako je vôbec možné, že najmocnejší štát sveta riadi niekto, kto nedokáže riadiť ani sám seba a nikomu to nevadí, potom sa ponúka jediná odpoveď: lebo ho on v skutočnosti neriadi.

Keď toto pochopíte, keď si uvedomíte, ako naozaj funguje moc v súčasnom svete a chcete to naozaj zmeniť bez predstierania, že žijeme v demokracii a všetkých tých trápnych floskúl, potom nemôžete dôjsť k inej odpovedi ako k tej, ktorú ponúkol slávny britský ľavicový mysliteľ George Monbiot: je nevyhnutné zlomiť moc oligarchie. Zlomiť ju nie tak ako si navrávame po každých víťazných voľbách, že sa vrátila spravodlivosť, slušnosť a všetko sa zmení k lepšiemu. Nevráti, lebo moc oligarchie sa nedá zlomiť voľbami. Takto to nefunguje. Keď predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy nedávno bez akéhokoľvek záujmu médií skonštatoval, že po viacerých kontrolách dospel k záveru, že štát rezignoval na kľúčovú zdravotnícku politiku a pravidlá tejto politiky diktuje niekto iný ako štát – znamená to, že NKÚ oficiálne priznal, že tu už nedokáže vykonávať nijakú kontrolnú činnosť, ako mu to ukladá zákon, že Penta je oveľa silnejšia ako štát, že má svojich ľudí vo všetkých kľúčových stranách (ktorí vás dokážu oklamať tak, že pod rúškom verejného záujmu obhajujú záujmy finančných skupín), kontroluje médiá a v konečnom dôsledku aj vaše životy.

Oligarchia sa snaží systematicky ničiť inštitúcie, ktoré slúžia verejným záujmom. Nie náhodou práve s nárastom nerovností prichádza aj nárast polarizácie spoločnosti a rastie aj nefunkčnosť politiky. Oligarchia nalieva peniaze do neoliberálnych a krajne pravicových politických hnutí, čím zbavuje kapitál bremena demokracie a nikto si už ani len nevšimne, že autentická ľavica je mŕtva.

Ukončiť túto trajektóriu nespravodlivosti by však znamenalo ísť ďaleko za program Jeremyho Corbyna z roku 2019, o tzv. slovenských sociálnodemokratických stranách ani nehovoriac. Taká politická strana by však musela prekonať svoj strach z ekonomickej moci – z majiteľov médií, z realitných developerov, z fosílnych korporácií, z investičných fondov, z finančných skupín – zo všetkých tých štruktúr, ktoré dnes financujú a riadia politiku. Čím dlhšie budeme takúto konfrontáciu odkladať, tým väčšiu silu bude oligarchia mať. Ak chceme naozaj aspoň trochu spravodlivosti, demokracie a mieru, nemôžeme hľadať cesty k zmiereniu s oligarchiou, ale vyraziť do otvoreného stretu s ňou. A ja som už ochotný voliť iba takú stranu, ktorá bude mať odvahu do takéhoto zásadného historického zápasu ísť.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna