Strkanie sa do správneho zadku sa u nás vypláca ako ešte nikdy

Niekedy v roku 1990, keď ešte existovala „modrá“ Smena, som jeden z redakčných stĺpčekov – postrehov – nazval Na surfovej vlne. Venoval som ho tým, ktorí bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek vždy nájdu tú svoju správnu politickú a mocenskú vlnu a vezú sa výhradne len a len na nej. Najvyššie, najrýchlejšie a najďalej.

Stĺpček som v mladíckej nerozvážnosti a takmer v ešte adolescentnej politickej naivite venoval všetkým, ktorí sa v správny čas vedeli strčiť do správneho zadku. Neprekážalo im, že smrdia po tom, kam sa strčili, naopak, prekážalo im, že to smrdelo tým, ktorí ich za to kritizovali. A poukazovali na bezcharakterný obraz nastupujúcich „demokratov“. Tých, ktorí nás ešte pred pár mesiacmi navrhovali vyhodiť z práce za nevhodný názor.

Umenie vyčkať

Po „politicko-spoločenských zmenách“ – ach, aký to eufemizmus na obyčajný prevrat, v ktorom súdruhovia prevzali moc s dovolením súdruhov od súdruhov – si začali večne vyvolení hľadať tie svoje správne zadky. Je úplne jedno, akú politickú farbu mali trenky na nich, napokon, aj tí vyvolení menili svoju politickú bielizeň tak často, ako bolo treba. Vždy sa vedeli v správny čas zbaviť nevhodného straníckeho preukazu. A ako sa im dnes len darí!

Plechové ksichty

Ešte ich vidím, ako bežali po chodbách rozhlasovej pyramídy vracať na stranícky celozávodný výbor svoje stranícke knižky. Ešte ich počujem, ako sa pohoršovali nad inými, ako ich názormi zo straníckych školení. Ešte ich vidím, ako oni vtedy smeli a ich kolegovia nesmeli. A oni smeli aj neskôr, za Mečiara, aj ešte neskôr, za Dzurindu, a napokon smeli aj za Fica a smú aj za Matoviča. A doteraz okrem nich iní „nesmú“. Lebo základná „filozofia“ zostala.

Strčiť sa a chváliť

Nie je to veľké umenie, naozaj je to nenáročné na kombinačné myslenie, skôr si to vyžaduje tráviaci trakt, schopný zvládnuť aj oceľové ingoty. A môžete byť sprostí ako tágo, stačí iba dobre do toho zadku prirážať. Teda, do toho správneho. Zákon padajúceho exkrementu má totiž trvalú platnosť. Správny zadok má svojich v sebe, tí zas svojich, o poschodie nižšie sú im do zadku zas strčení tí ich, v podstate až po úroveň upratovačky. (Nech mi ctené panie tejto profesie prepáčia, vždy som si ich vážil viac, ako mnohých kolegov, praktizujúcich onen rektálny alpinizmus.)

Nesystémoví majú smolu

Teda, vinou ich samotných. Nie sú v „reťazi“, ktorá sa končí tým správnym pozadím. Tak si neškrtnú, nie sú jednoducho „naši“. Vodca má totiž okolo seba výlučne svojich verných, tí si obsadia svoje podriadené pozície svojimi a tí zas, ale to už sa opakujem, vidíme to denne a všade, počas akejkoľvek vlády. Snáď s výnimkou tej prvej, Moravčíkovej. To ešte rektálni alpinisti vyčkávali, kam sa to zvrtne. A nie každý má v sebe toľko sebaúcty, aby v istom okamihu dospel k presvedčeniu, že tento politik je idiot, ak nie niečo horšie a jednoducho ho prestane akokoľvek brať na vedomie.

Starí známi

Začal som spomienkou na stĺpček z „modrej“ Smeny o surfistoch doby. Dnes ich máte všade, pustite si televíziu, pustite si rádio, všade staré známe hlasy a staré známe mená. Akurát ksichty im nevidno. Majú ich totiž v niekoho aktuálne správnom tráviacom trakte. Oživili si svoje staré zlaté bane na našom slovenskom Klondiku. Paraziti, schopný vo verejnom priestore poklonkovať tým najsprostejším zo sprostých. Hlavne že majú tí sprostí momentálne moc. Niekedy si myslím, že prostitúky sa vlastne živia čestnejšie. Lebo makajú. A fakt poctivo.

Konkrétne mená?

Dosaďte si. Obstarožné moderátorky s dvojitými bradami, ktoré priam tečú z obrazovky. Rôzni pupkatí zabávači, poučujúci nás zo zaoceánskych luxusných parníkov o tom, ako tu máme žiť. Cestovatelia, ktorí v rozhlasových reláciách precestovali nielen celú našu Zem, ale minimálne aj osem priľahlých galaxií. A, samozrejme, desaťtisíce úradníčkov, ktorí vďačia za svoj každomesačný žold nejakej mzdovej účtarni, kam chodia veľkým šéfom podpísané ich „plaťáky“.

Hlavne, že odstraňujeme mafie a korupciu!

Ivan Brožík

zdroj: hlavný denník