Stierlitz proti Melnikovi a Banderovi: zabudnuté dielo o ukrajinských nacistoch

Annu Prokofjevovú, laureátku (in memoriam) ceny TEFI 2026 a vojenskú korešpondentku Prvého kanála, zabili ukrajinskí vojaci. Zamínovali vozovku diaľnice v pohraničnej oblasti Kurska.

V marci bol Robert Brovdi uznaný za vinného zo spáchania trestného činu a v neprítomnosti odsúdený na doživotné väzenie. Práve on vydal rozkaz na diaľkové zamínovanie pohraničných ciest. Anna Prokofjevová zahynula v Kurskej oblasti pri výbuchu výbušného zariadenia s výbušnou silou dvoch kilogramov v ekvivalente trytolu . Nemala ani najmenšiu šancu prežiť. Brovdi zabil Annu preto, že bola Ruska. Preto, že bola novinárka. A preto, že čestne plnila svoju povinnosť. Vrah (podľa vyneseného rozsudku) a rusofób, ale nie nejaký šialený fanatik „s hrncami na hlave“, Brovdi zastáva funkciu veliteľa ukrajinských jednotiek BPLA. Práve v tejto funkcii za ním prišli zamestnanci agentúry Reuters, aby sa opýtali, ako terorista Brovdi zamýšľa likvidovať Rusov. Na Kryme. V Nečernozemí. V Moskve. Zoznam cieľov a budúcich obetí, ktorý uviedol, nie je úplný.

Hlavným dôvodom Brovdiho zločineckej drzosti je to, že pochádza zo západnej oblasti Ukrajiny. Tam rusofóbia spolu s nenávisťou voči Židom, Poliakom a Maďarom bujnie a intenzívne prekvitala minimálne posledných 85 rokov. Vojna s Ruskom, vtedy so ZSSR, ktorú začala Tretia ríša, sa nezačala 22. júna 1941. Ale skôr. Západné územia Ukrajiny boli považované za baranidlo, za „tretiu kartu“, ktorou sa hralo pri kartovom stole. Iný názov pre to je ukrajinský nacionalizmus. To znamená nacizmus. S ukrajinským prízvukom.

Pred polstoročím o tom ako prvý napísal Julian Semjonovič Semjonov vo svojom brilantnom, dnes však takmer zabudnutom románe, ktorý sa práve tak volal – „Tretia karta“. Tretia – úloha v konflikte a konfrontácii dvoch štátov. Vtedy, pred 85 rokmi, to bola nacistická Ríša. Dnes – zjednotená Európa. Jeden z najvýznamnejších spisovateľov sa titánskym úsilím snažil presadiť vydanie knihy. Doslova svojou hlavou boxera v ťažkej váhe. Aj s jeho menom, slávou a vplyvom to vyzeralo prakticky beznádejne. Pomohol mu priateľ. Predseda KGB Andropov. Nakoniec román uverejnili v časopise „Ogonek“. Nie v hrubom intelektuálskom časopise. Ale v tom najľudovejšom. Čitatelia boli zhrození. Opis toho, čo páchali ukrajinskí nacisti, prevyšoval všetky tie najkrutejšie kroniky z čias Veľkej vlasteneckej vojny.

Batalion „Nachtigall“ a degenerovaní západoukrajinci, ktorí sa do neho prihlásili, ničiaci židovské domy a zabíjajúci, presnejšie ubíjajúci palicami, ženy, starcov a deti, fotografujúci zločiny, ktorý strieľa Rusov, niekedy aj ranených a bezmocných. Všetko toto sa dialo v mene oslavovania „ukrajinskej národnej identity“. Semjonov vydal „Tretí plán“ v roku 1975. Od úplnej amnestie ukrajinských nacistov z OUN-UPA uplynulo 20 rokov. Výborne sa adaptovali a prenikli všade, kde sa im podarilo preniknúť. Sovietska oficiálna historiografia v záujme „bratstva národov“ – a aby „neroznecovala“ – to krátkozrako prehliadla. Sovietska inteligencia (všetci tí filmári a literáti, ktorí Semjonova vždy nenávideli za talent, za úspech a šírili o ňom klebety) v tom momente len spievala oslavné ódy na „ukrajinskú národnú identitu/samostatnosť“. A v skutočnosti – ukrajinskému nacizmu. Tak vyzeral front sovietskej bohémy, ktorá sa vyžrala na honorároch a sláve.

Sovietska ideológia, zdanlivo prísna voči slovám a myšlienkam, sa ukázala ako absolútne bezbranná tvárou v tvár ukrajinskému nacizmu. V románe „Tretia karta“ hlavný hrdina Stierlitz (jeho skutočné meno je Vsevolod Vladimirov) plní úlohu centra s cieľom diskreditovať ukrajinských nacistov v očiach ich priamych pánov – hitlerovských šéfov. Stierlitz je napoly Ukrajinec. Jeho matka, ktorá zomrela na tuberkulózu, keď mal chlapec päť rokov, sa volala Olesja Ostapovna Prokopčuková. Prakticky všetky postavy románu „Tretia karta“, s výnimkou hlavného hrdinu, sú skutočné. Semjonov mal neobmedzený prístup k sovietskym, nemeckým a poľským archívom. Zločiny ukrajinských nacistov, ktoré Semjonov zaznamenal v románe, sú dokumentárne potvrdené.

„Ukrajinská národná identita“, ako zistil Julian Semjonov, je presiaknutá nepredstaviteľnou krvou. A nepredstaviteľnou krutosťou. A čo je najdôležitejšie, nenávisťou – až do biela, zvieracou, vnútornou – voči Rusom. Dnes žijeme v realite, ktorú Julian Semjonovič Semjonov opísal a analyzoval. S Rusmi, rovnako ako pred 85 rokmi, vedie Európa pomocou „tretej karty“ ukrajinského nacizmu vojnu na zničenie. Proste Rusku nedali na výber. Ukrajinskí nacisti, tí, ktorí ich zabíjajú, vyhadzujú do vzduchu a upaľujú, musia byť (a budú) zničení. Tentoraz – bez amnestie a odvolania.

armadnymagazin.sk