S lockdownom na večné časy alebo v ústrety zelenej totalite

Budú ľudia ochotní vzdať sa, kvôli vízii bezuhlíkového sveta pre budúce generácie, voľného pohybu, obmedziť spotrebu či vzdať sa vecí, bez ktorých si už normálny život ani nevedia predstaviť?

Je to plus mínus rok, čo sme začali žiť v trochu dystopickom karanténnom režime. Zahalené tváre, povinné rozostupy, zatvorené kostoly, krčmy / pohostinstvá, obchody, zákaz vychádzania či cestovania. To všetko kvôli novej infekčnej chorobe, z ktorej sa uzdraví 99, 5% nakazených. Komu ešte pamäť slúži, iste si vybaví výroky z minulej jari, že až „sploštíme“ krivku, čo bude tak za 2 – 3 týždne, začne sa život vracať do normálu. Nestalo sa tak – od väčšiny reštrikcií sa upustilo až v lete. A vtedy mnohí z nás podľahli dojmu, že je to konečne za nami. Že sme sa dostatočne poučili z počiatočných chýb a že môžeme veriť našim politikom, s uistením, že ďalšie plošné opatrenia už v žiadnom prípade nehrozia.

Uplynulo však len pár týždňov a boli sme zase tam, kde na jar. Prišiel ďalší lockdown, ktorý trvá dodnes. Dalo by sa to ešte pochopiť v situácii, v ktorej by sme čelili skutočnej morovej rane, alebo keby sa preukázalo, že lockdowny fungujú. Ani jedno však neplatí. Krajiny, ktoré nešli cestou plošných reštrikcií, majú menej obetí na ochorenie Covidu-19, než krajiny, ktoré prestali normálne žiť. Nejde len o čísla chorých či zosnulých, u ktorých bola prítomnosť vírusu SARS-CoV-2 preukázaná, ale predovšetkým o výrazný nárast úmrtí, spôsobených obmedzeným prístupom k zdravotnej starostlivosti, odloženými chirurgickými zákrokmi, narastajúcou depresiou z izolácie či straty zamestnania, strachom z ochorenia, vyvolaného permanentnou mediálnou masážou a ďalšími faktormi. Nemalý počet predčasne vyhasnutých životov, uvedených v kolónke „nadmerné úmrtia“, tak nie je dôsledkom choroby Covid-19, ale covidizmu. Summa summarum – plošné lockdowny životy nezachraňujú, ale naopak skracujú.

Napriek tomu nič nenasvedčuje tomu, že by evidentné zlyhanie zvolenej metódy prinútilo riadiaci velín covidovej operácie na jej nahradenie metódami inými, viac cielenými a hlavne primeranými závažnosti infekčnej choroby. Takže nám neostáva než sa opýtať – a je vôbec cieľom lockdownov sa s chorobou Covid-19 vysporiadať? Neleží skutočný dôvod ich zavádzania niekde inde?

Jednu z možných odpovedí môžeme hľadať v článku ekonómky Mariany Mazzucatovej, nazvaný Ako sa vyhnúť klimatickému lockdownu. Uverejnený bol vlani v septembri na publicistickom portáli Project Syndicate, sponzorovanom Open Society Fund a Nadáciou Billa a Melindy Gatesovcov. Mazzucatová býva uvádzaná ako jedna z najvplyvnejších postáv modernej ekonomickej teórie, ktoré pripravujú prechod na nový typ kapitalizmu. Pochvalne sa o nej vyjadruje aj pápež František:„Mariana nás núti konfrontovať naše dlho zastávané názory o tom, ako ekonomika funguje.“ Pôsobí v rôznych orgánoch OSN, WHO aj ako poradkyňa expertných tímov vlád mnohých štátov.

Článok uvádza konštatovaním, že v blízkej budúcnosti bude musieť ľudstvo prikročiť k novom typu lockdownov, a to nie z dôvodu infekcie, ale v záujme klímy. Ako by mohol vyzerať takýto režim?

„V rámci klimatického lockdownu by vlády obmedzili používanie súkromných vozidiel, zakázali spotrebu červeného mäsa a zaviedli extrémne opatrenia na úsporu energie, zatiaľ čo spoločnosti, zamerané na fosílne palivá, by museli prestať ťažiť. Aby sme sa takémuto scenáru vyhli, musíme prepracovať naše ekonomické štruktúry a zaviesť nový typ kapitalizmu … Mnohí považujú klimatickú krízu za odlišnú od zdravotnej a hospodárskej krízy spôsobenej pandémiou. Ale tieto tri krízy – aj ich riešenia – sú vzájomne prepojené.“

Nový typ kapitalizmu, s ktorého základnými obrysmi nás v článku zoznamuje, je vecne totožný s receptom, propagovaným Svetovým ekonomickým fórom (WEF) pod hlavičkou „Veľký reset“ či tandemom pápež František – Lynn Rotschildová pod názvom „inkluzívny kapitalizmus“. Ak sa máme vyhnúť klimatickým lockdownom, bude treba okamžite reorganizovať riadenie globálnej ekonomiky tak, aby všetko bolo podriadené jedinému cieľu – zelenému udržateľnému rozvoju. Ide o koncept, ktorý je podstatne staršieho dáta, než Veľký reset Klausa Schwaba. Prvýkrát bol dôkladnejšie rozpracovaný v 300-stranovom dokumente, prijatom 178 štátmi sveta na Samite Zeme, usporiadanom OSN v roku 1992 v Rio de Janeiro a následne rozšírený správou Zhodnotenie globálnej biodiverzity.

Podľa tejto vízie by v doteraz známom svete nezostal kameň na kameni, respektíve represívne či totalitné režimy, obmedzené teritoriálne, by získali globálny rozmer. Celý projekt možno zhrnúť do jednoduchého slovného spojenia – TOTÁLNA KONTROLA. A hlavné prostriedky? Faktické zrušenie súkromného vlastníctva, populačné inžinierstvo a globálne riadenie zdrojov. Ale pretože pokrok nezastavíš, pracuje sa dnes s ešte prepracovanejšou víziou, obsiahnutou v tzv. Agende 2030, obsahujúcou 17 cieľov trvalo udržateľného rozvoja. Až budú za 9 rokov dosiahnuté, zavládne vo svete mier, zmiznú choroby a chudoba a všetci budú nevýslovne šťastní. Pokiaľ však onú púť za týmto vznešeným cieľom vôbec niekto prežije…

Avšak späť k našej reformátorke, pretože aj Mazzucatová má v tejto veci jasno. Volá po komunitárnom riadení firiem, zohľadňujúcom nie záujem akcionárov, ale všetkých, ktorých sa dané podnikanie dotýka. V praxi to znamená, že o tom, čo kto bude vyrábať a v akom množstve, či akú službu bude poskytovať, budú rozhodovať akési akčné výbory, zložené zo zástupcov firiem i širšej občianskej spoločnosti. A úver, ak bude k danému podnikaniu potrebný, bude musieť spĺňať kritérium minimálnej ekologickej záťaže. Bude potrebné zaviesť nové typy daní, penalizujúcich výrobu neekologických výrobkov. A tiež, aspoň po dobu prechodu na nový typ ekonomiky, zabezpečiť stály príjem všetkých ľudí, bez ohľadu na to, či pracujú alebo nie.

Svoj článok uzatvára týmito slovami: „Priestor pre začatie klimatickej revolúcie – a dosiahnutie inkluzívneho zotavenia z pandémie COVID-19 – sa rýchlo uzatvára. Musíme sa poponáhľať, ak chceme zmeniť budúcnosť práce, dopravy, využívania energie a urobiť z konceptu „zeleného dobrého života“ realitu pre budúce generácie. Tak či onak, radikálna zmena je nevyhnutná; našou úlohou je zabezpečiť, aby sme dosiahli zmeny, o ktorú sa usilujeme – kým ešte môžeme.“

Súdružka Mazzucatová burcuje svet k rýchlemu činu, aby sme sa vyhli klimatickým lockdownom, v skutočnosti však iste ani ona neverí, že ľudia dobrovoľne pristúpia na zavedenie globálneho zeleného komunizmu. Bez lockdownov to teda nepôjde. Uvedomujú si to aj ideológovia WEF, keď v jednom zo svojich nedávnych propagandistických videí velebili zníženie emisií uhlíkových plynov počas anticovidového utlmenia globálnej ekonomiky, obchodu a cestovania. Pretože video vyvolalo na sociálnych sieťach silné negatívne reakcie, po pár dňoch ho WEF radšej stiahlo. Vďaka bývalému britskému europoslancovi Martinovi Daubneyovi ho však ešte stále môžeme zhliadnuť na jeho twitterovom účte:

This is the tweet the @wef deleted, saying “lockdowns are quietly improving cities”

Lockdowns have destroyed cities, lives & economies. Yet climate change zealots see them as tools of control

These unelected cranks must NEVER be allowed near policy

pic.twitter.com/NKtqQbjUXm

— Martin Daubney (@MartinDaubney) February 27, 2021

Myšlienka razantných klimatických opatrení je živá aj v Nemecku, kde významne narastá politická podpora Zelených, a kde sa ekologická agenda stala samozrejmosťou vo všetkých hlavných politických stranách, snáď len s výnimkou AfD. Poslanec nemeckej SPD Karl Lauterbach vlani v decembri vyhlásil, že „potrebujeme opatrenia na riešenie klimatických zmien, ktoré budú spojené s obmedzením osobnej slobody, na ktoré si už ľudia zvykli v boji proti pandémii.“ Ak má byť agenda Zeleného údelu, presadzovaná Európskou komisiou, uvedená do praxe, bez klimatických lockdownov to pôjde len ťažko.

Budú však ľudia ochotní vzdať sa, kvôli vízii bezuhlíkového sveta pre budúce generácie, voľného pohybu, obmedziť spotrebu či vzdať sa vecí, bez ktorých si už normálny život ani nevedia predstaviť? Asi len ťažko. Ale keď ide o ich bezprostredné zdravie, sú mnohí schopní kadečoho – hoci nosiť celý deň respirátor, vyhýbať sa ľuďom a úzkostlivo si každých desať minút umývať ruky. Prinútiť niekoho, aby sa vzdal normálneho života len kvôli svojej uhlíkovej stope, je podstatne ťažšie, ako keď je mu vsugerované, že bez tvrdého karanténneho režimu umrie na Covid-19 on i jeho blízki.

Dokedy si ešte toto odporné pokrytecké divadlo necháme páčiť?

Autor: Michal Semín

Zdroj: christianitas.sk