Rozprávka: Slnkovrat a Viacnocie

Kde bolo tam bolo, za dvanástimi horami a dvanástimi riekami, v krajine Slovanov, bol jeden kraj, v ktorom bola najvyššia hora široko ďaleko. Bola tak vysoká, že vychádzajúce slnko už na ňu dlho svietilo, ale v doline pod ňou bola ešte stále tma a všetci spali. Večer naopak už ľudia išli spať a slnko ešte dlho svietilo na vrchol hory. Ľudia tu horu volali Hora Slnka.

Práve teraz sa po cestičke pod horou vezie starček s vnúčikom.

„Dedko, prečo je tá hora taká veľká?“ „To vieš Kubko, niekedy bolo na Zemi veľa zlých temných síl a svetlé bytosti ich všetky zavreli a zasypali s tou obrovskou horou. Tá hora a slnko na jej vrchole to stráži a chráni.“

Hoci dedko vnúčikovi povedal to veľké tajomstvo, už skoro všetky deti v okolitých dedinách tomu neverili, lebo ich rodičia s týmto pri každej príležitosti strašili, ak niečo nechceli urobiť.

„Janko, ak sa nebudeš dobre učiť, tak si po teba prídu temné sily“, alebo
„Vierka ak všetko nezješ, príde z hory po teba bubák.“

Pravdu povediac, ten príbeh o tej Hore Slnka bol tak starý, že ho aj dospelí poznali iba ako rozprávku. Nebyť toho, že každý rok chodia vybrané rodiny na horu, na slávnosť Dažboga, tak by sa na to aj zabudlo.

Aj teraz už začal december a v dedinách pod horou, v každom dome sa pripravujú na slávnosť zimného Slnkovratu. Chystajú do košíkov rôzne ovocie, orechy a v deň slávnosti aj pečú koláče a iné dobroty. Tento rok ale bude slávnosť iná.

Do dediny na dvojkolesovom voze, ťahanom krásnym hnedákom s čiernou hrivou, prišiel jeden z najmúdrejších členov z Rady Múdrych. Múdri prichádzali do dedín učiť mládež a dospelých rôznym vedomostiam a zručnostiam. Tento Múdry ale voz zastavil hneď u domu náčelníka dediny a ten ho pozval dnu. Deti, ktoré sa hneď zhŕkli okolo voza a kŕmili koníka, dostali o chvíľu od náčelníka úlohu, zvolať všetkých mužov na veľkú Rodovú radu. Múdry tentokrát neprišiel ich učiť, ale prišiel požiadať o pomoc.
Keď sa Rodová rada zišla, začal Múdry rozprávať:

„Vypočítali sme podľa pohybu nebeských telies, že Zem prechádza teraz cez temnú energiu a tento Slnkovrat bude iný ako ostatné. Naši Múdri vedeli o týchto pohyboch Zeme, ale nevedeli, kedy to bolo naposledy. Nedávno jeden Múdry preložil zvláštne písmo vytesané v jaskyni. Podľa toho sme zistili, že to bolo pred 1200 rokmi a teraz to bude zas.“

Keď im dorozprával, na čo všetko prišli, na chvíľu sa odmlčal a tak prehovoril:

„Drahý bratia, potrebujeme od vás veľkú spoluprácu. Viem, že Slnkovrat bol odpradávna sviatok Slnka a Zeme. Na Hore Slnka zapaľujete veľkú vatru, aby sa mohol Dažbog opäť zrodiť a v domoch si uctievate plody matky Zeme z vašich záhrad a od zvierat. Tentokrát ale potrebujeme, aby sme proti temnej energii zavolali na pomoc všetkých predkov.

Obrad nie je zložitý, ale je potrebné, aby bola doma celá rodina spolu. V deň zimného Slnkovratu najstarší muž odreže konár z rodového stromu, alebo stromu, čo sadil ešte prarodič. Z konára nareže jedno, alebo viac polienok, ktoré bude predstavovať celú rodovú líniu a zúčastní sa na oslave. Je potrebné celý deň spomínať na svojich predkov, veselými príbehmi, alebo ich činmi. Po spoločnej večeri poďakovať predkom za pomoc a poprosiť ich o ochranu rodu a celého kraja. Potom polienko vložiť do čisto založeného ohňa do pece, alebo von do ohniska. Ráno ak oheň dohorí a všetko vychladne, je potrebné popol rozsypať po záhrade k stromom, kríkom, k zvieratám a aj k plotu.“

Mužov tento obrad prekvapil, ale nebolo to nič, čo by nemohli splniť a súhlasili. O chvíľu si už skoro všetci začali spomínať na príbehy svojich rodičov. Potom ich Múdry ešte na chvíľu prerušil a hovorí:

„Nezabudnite, čím silnejšia a krásnejšia spomienka na Rod, tým bude aj ochrana väčšia.“
Múdry sa ešte pohladkal po bielej brade a hovorí:

„Ešte jedna dôležitá vec. Teraz na Horu Slnka môžu ísť iba slobodní, ktorí už prešli zasvätením a to dvaja chlapci a dve dievčatá. Na pomoc im môžu ísť ďalší štyria čo prejdú potom aj zasvätením.“

Prihlásilo sa osem rodín, Múdry ich zavolal k sebe a ostatným sa poďakoval a poslal ich domov. Múdry mužom vysvetlil, že majú svojím deťom pripomenúť celý postup zapaľovania vatry, ale o temnej energii nech im nehovoria nič, aby nemali v sebe strachy.

Začal krásny deň. Po troch dňoch dažďa sa vyčasilo, je modrá obloha a nie je ani veľmi zima. Na to, že je už 21. decembra je príjemne teplo a nefúka. Deň ako stvorený na slávnosť zimného Slnkovratu. V dedine sa už v každom dome niečo pečie, košíky sú plné ovocia, orechov a semien. Na čestnom mieste je pripravené polienko z Rodového stromu.

Na cestičke pod horou sa práve stretlo päť chlapcov a tri dievčatá a vybrali sa na výstup až k vrcholu hory. Vôbec netušili, že práve od nich závisí budúcnosť celého kraja a možno ešte viac.

Mládenci a dievčence boli nadšení, že boli vybraní na takúto úlohu bez dospelých, pretože to brali skôr ako výlet. Otcovia im síce veľmi dramaticky vysvetľovali, čo majú robiť a na nič nezabudnúť, ale brali to v kľude. Dokonca im nakoniec ako malým deťom ešte dodali:

„Pozor, v hore sú uzavreté temné sily!“ Toto strašenie už počúvajú 18 rokov a od otcov im to už pripadalo trápne. Dokonca Peter to so smiechom vyrozprával ostatným a najmä Zuzke, ktorá sa mu veľmi páčila a chcel byť vtipný. Mládenci sa celú cestu pred dievčatami dosť predvádzali a robili hlúposti. Aj Juraj, chcel si na ceste ktorá sa zdĺhavo kľukatila hore kopcom, urobiť skratku a nebezpečne uviazol na skale. Peter mu tak musel ísť na pomoc. Ináč cesta pre nich bola príjemná, pretože si pri dievčatách stále o niečom rozprávali a išli v kľudnom tempe, nie ako s dospelými, ktorí ich stále náhlili. Cesta im tak zbehla raz-dva, ale aj čas. Oni si vôbec neuvedomili, že posledný úsek cesty ide po západnej strane kopca a slnko tak nevideli. Keď z cestičky vyšli na hornú plošinu obrastenú kríkmi a malými stromami, ostali stáť ako sochy. S vyvalenými očami a otvorenými ústami Peter vykríkol:

„Slnko práve zapadlo!“ Všetci zbledli ako steny, len Filip ľahostajne dodal:

„Nevadí, veď tu nemáme rodičov.“ Vyčítavo sa pozreli na Filipa a rýchlo sa rozbehli pripraviť vatru, aby ju rýchlo zapálili.

Všetci ôsmi, hoci si tradície vážia, boli radi, že môžu ísť na horu. Nemuseli tak doma upratovať a pomáhať pri rôznych prácach a ešte aj noc strávia s kamarátmi. Dokonca aj úloha bola ľahká: „Urobiť vatru a udržať oheň do rána.“ Oheň ale mal horieť ešte pred západom slnka.

Podľa legendy sa ten oheň robil preto, že Boh Slnka Dažbog, končí svoju ročnú púť na oblohe, zomiera a jeho posledná energia vstupuje do ohňa. Ráno sa rodí Matke Zemi, z ohňa načerpá svoju energiu a ako malé dieťa sa slabučký objaví na oblohe. Cez deň je iba krátko a nízko nad obzorom, lebo je malý. Postupne ako dorastie bude vyššie a vyššie. Teraz to je ale obdobie viacerých krátkych dní a dlhých nocí – všetci to volali Viacnocie.

Na plošine sa chlapci rozbehli pohľadať drevo a dievčatá čistili ohnisko. Peter, Juraj, Zuzka a Katka tu už boli pred rokom a učili sa, ako sa všetko pripravuje. Chlapi mali pripravené drevo pod malým prístreškom a bolo suché aj keď posledné dni pršalo. Rýchlo ho priniesli dievčatám, aby urobili oheň.

To, že je to tentokrát iné ako pred rokom, pochopili hneď, keď sa pokúšali zapáliť oheň. Poskladali dreva do peknej vatry a do vnútra dali suché malé konáriky a chumáč suchej trávy. Akonáhle dievčatá začali zapaľovať oheň, tráva a drevo sa vôbec nechceli rozhorieť.  Plamienky len oblizovali povrch dreva, ale nič sa nerozhorelo, akoby tomu niečo bránilo. Zrazu ticho okolo nich preťal výkrik Moniky, ktorá práve pribehla z kraja plošiny:

„Tiene sa tu hýbu!“ Malé plamienky od ohňa osvetľovali jej bledú tvár.
„Všade okolo nás sa hýbu tiene a približujú sa!“

Peter s Jurajom začali rýchlo fúkať do ohňa na uhlíky, aby sa rozhoreli, ale nepomáhalo to. Všetci videli, ako sa okolo nich po zemi plazili nejaké tiene. Vyzeralo to strašidelne. Dokonca ich bolo vidno, aj keď spoza mraku vyšiel mesiac a osvetlil plošinu. Približovali sa k nim ako čierna farba, stále bližšie a bližšie.

Katka chcela chlapcom rýchlo pomôcť a hodila do iskier paličku čo našla pri kameni. Peter vykríkol:

„Nie, to je dedkova Bakuľka“

Na ich počudovanie sa palička rozhorela, akoby bola napustená petrolejom. Od dedkovej paličky sa postupne začali zapaľovať ďalšie kúsky dreva a rozhorela sa vatra.

Juraj prekvapeným hlasom hovorí:
„Tiene sa asi boja ohňa, všetky sa vzdialili.“

Oheň sa už poriadne rozhorel a všetci začali rozmýšľať, že čo sa vlastne stalo. Katka sa začala Petrovi ospravedlňovať:
„Prepáč Peter, ja som nevedela, ale čo to bolo na tej paličke, že sa tak rozhorela?“

„Bola to stará dedkova palička. Keď som tu išiel, zbadal som ju pri jeho orechu, tak som si ju zobral. Nebolo na nej nič zvláštne. Netráp sa Katka, vlastne si nám pomohla.“

Filip len dodal: „Vatra nám horí, tak úlohu sme splnili, už len ju udržať horieť do rána.“

Juraj ale prestrašene a udivene prehovoril:
„Ale ta vatra nie je v poriadku. Rozhorelo sa len to drevo, ktorého sa dotkol plameň z dedkovej paličky a už dohorieva, iné drevá nehoria!

Peter rýchlo začal presúvať ostatné polienka k plameňom z paličky a naozaj sa potom rozhoreli.
„Nám naozaj asi chýbajú v ohni posledné lúče slnka od Dažboga. Čo môžeme urobiť? Nemôžme si nejako pomôcť?“ spýtal sa Peter.

Monika, ešte stále roztrasená, začala pomaly rozprávať:
„Včera ma mama poslala zbierať po záhrade všetky červené plody, že je v nich sila Dažboga. Čo keby sme tiež skúsili dať niečo do ohňa?“

„To budú iba rozprávky…“, zamrmlal Filip, ale v zapätí mu Juraj dal ruku na plece, otočil sa a videl ako ostatným zamrzol pohľad jedným smerom. Bol tam kriak s červenými bobuľkami a okolo neho boli tiene rozostúpené ako okolo ohňa. Tiene sa pokúšali zahaliť kriak ale pri dotyku červenej bobuľky ich hneď odhodilo preč.

Peter k nemu pribehol a odtrhol niekoľko bobuliek, prišiel k ohňu a hodil ich do plameňov. Bobuľky sa rozhoreli červeným plameňom a z ich iskier sa rozhoreli ďalšie kusy dreva. Juraj s Katkou sa hneď s natešením postavili a išli nazbierať čo najviac červených bobúľ.

Peter si vydýchol a s trochu kľudnejším pocitom išiel ku kraju skaly, odkiaľ bol výhľad na dedinu a aj vzdialený kraj. Bál sa, že tým zmeškaním západu slnka všetko pokazili. Zapozeral sa dole do dediny a chvíľu sa kochal pohľadom na romanticky rozsvietené okienka domčekov a sem tam aj vonku horel oheň. Mesiac bol dva dni po splne a pekne osvetľoval celú krajinu modrým svetlom. Blúdil pohľadom po krajine a obdivoval množstvo svetielok. Už chcel odísť, keď nakoniec pozrel dole zo skaly a zmeravel. 

Dole v dedine už všetci spali, veď už bola skoro polnoc, a vôbec netušili aký boj je na Hore Slnka, ale aj pod ňou. Blížili sa temné sily už aj k domom. Rodiny však mali ochranu z plodov Zeme, od sviečok a z pece prežiarovalo svetlo Rodu. To sa do priestoru odrážalo od trblietavých ozdôb a červených mašličiek, ktoré boli na živých zelených vetvičkách alebo stromčekoch.
Dôležité ale je, čo sa do polnoci udeje na Hore Slnka.

„Poďte všetci ku mne!“ zvolal Peter na ostatných.

V modrom svetle mesiaca videli, ako sa od hory rozlievajú čierne tiene a pohlcujú všetko čo im stojí v ceste. Počuli aj zabučať zvieratá a potom nastalo hrobové ticho. O chvíľu bola celá krajina čierna a temnota dokonca zakrývala aj svetla. Svietili len niektoré, ale len ako malé hviezdy na nočnej oblohe.

„Prebudili sme temné sily,“ povedali skoro jednohlasne. 
Pribehli k vatre a začali pozorovať čo sa deje okolo nich. Tiene už neboli len ako čierna farba, už sa začínali nadvihovať a vlniť ako čierna deka. Miestami v tom dokonca už bolo vidieť aj obrysy nejakých temných bytostí a blížili sa  k ohňu stále bližšie a bližšie. V rohu planiny bol krík s červenými bobuľami už celý čierny.

Všetci ostali zmeravene stáť. Na chvíľu zaváhali a potom sa rýchlo rozbehli po drevo, lebo aj pri ňom už boli tiene. Každý k vatre priniesol plnú náruč dreva. Klátiky dreva začali hádzať do ohňa, prikladali ako sa dalo, ale čierne tiene sa len trochu spomalili. Katka vhodila do ohňa hrsť červených bobúľ a tiene sa viditeľne na chvíľu zastavili. Niečo ju napadlo a opýtala sa:

„Ako sa volá boh slnka? Dažbog. Daž-bog. Dáš boga. Dáš boha.“ A zvolala:
„My si tie červené plody máme dať ako dary boha slnka!“ Otočila sa k Petrovi:
„Darujem ti plody nášho boha slnka Dažboga.“ Podala červené bobuľky Petrovi, on ich s radosťou prijal, poďakoval Katke, poďakoval Dažbogovi za dary a vhodil ich do ohňa. Oheň sa rozhorel len o trochu viac, ale dvojnásobne sa rozžiaril a tieňom to očividne spôsobilo bolesť a zasyčali. Ostatní, keď to zbadali, spomenuli si, že majú v batohoch rôzne plody čo im nabalili ich mamy. Mali tam aj červené jablká a Zuzka si dokonca po ceste na horu nazbierala červené šípky. Navzájom sa obdarovávali a s vďakou ich taktiež ako Peter vhodili do ohňa. Biele svetlo z ohňa bola tak silné, že všetko okolo seba videli ako cez deň. Svetlo vytvorilo veľkú bublinu, tiene z nej vytlačilo von, ale na jej okrajoch sa temná hmota začala zdvíhať a pohlcovať celú bublinu ako temná kupola. Juraj zvolal:

„Už sme všetko splnili ako sme mali, tento obrad je v poriadku, prečo to je iné?“

Monika práve prehľadávala batoh, vytiahla malé drievko a hovorí:
„Ja neviem, ale mama niečo hovorila babke, že prišiel Múdry a kázal im z rodového stromu odrezať konárik, majú si ho zobrať domov a rozprávať sa s ním ako so svojimi predkami. Vôbec som tomu nerozumela, ale toto drievko mi mama pribalila.“

Peter roztiahol oči a hovorí:
„Mama mi dala do batohu konárik a hovorí, že ten hoď do ohňa.“

„Aj mne dávala.“ „Aj mne“ – ozývali sa všetci.
„Tiež mi oco dal a hovoril, že tu máš drievko a hoď ho do ohňa.“ „No načo? Budem mokrý konár nosiť do lesa a hádzať do ohňa?“

Každý vytiahol z batohu vetvičky, drievka a polienka. Keď ich držali a chceli hodiť do ohňa, Monika ich zastavila:
„Je potrebné sa s tým drievkom rozprávať, ako zo svojim predkom. Vložiť do toho drievka vďaku, úctu a spomínať na príbehy a zážitky s ním.“

V tom Katka vykríkla, lebo jej nejaká čierna kaša už obopínala nohu a ona pocítila obrovský chlad. Ostatní už tiež stali v tmavej hmote a začali sa do nej lepiť.

Peter chytil konárik a rýchlo začal spomínať na dedka, na jeho košatý orech a ako sa spolu hrali. Aj ostatní začali ku drievkam rozprávať rôzne príbehy a zážitky. Poďakovali predkom, drievko pobozkali a hádzali do ohňa.

Oheň sa rozhorel a tiene od nich odhodilo na niekoľko metrov. Ak vyslovili aj mena svojich dedov a pradedov, celá vatra sa rozhorela tak, že museli aj oni ustúpiť na niekoľko krokov. V plameňoch vysokých aj dva metre sa zrazu objavili svetelné postavy a v nich každý spoznal svojich prarodičov. Ich tváre sa z ohňa usmievali a vyžaroval z nich pokoj. Prarodičia k nim prehovorili:
„Dokázali ste to na poslednú chvíľu, ale potrebujeme ešte od vás energiu z najšťastnejšej spomienky, alebo prejavu lásky a my dokážeme tie temné sily na trvalo uzavrieť do zeme“

Zmätene stáli okolo ohňa a snažili sa na niečo spomenúť.

Z ohňa ich náhlil hlas:
„Rýchlo, rýchlo bude polnoc!“

Spomínali si na prvé hračky, darované šteňa, víťazstvo v pretekoch a nič.

Zrazu Peter sa postavil, prišiel k Zuzke, pokľakol si pred ňu a požiadal ju o ruku starodávnym spôsobom:
„S tebou, prekrásna bohyňa, by som dokázal vytvoriť priestor lásky naveky.“

Zuzke sa objavil rumenec na tvári, zaslzili sa oči a s úsmevom na tvári mu odpovedala:
„Som pripravená ti pomáhať vo veľkom stvorení.“

Všetci pocítili tú vlnu energie, ktorá sa od zamilovaného páru uvoľnila, až sa im rozochveli celé telá.

Z ohňa sa ozval príjemný hlas:
„Blahoželáme vám. Práve ste sa dotkli tých najsilnejších tvorivých energií v stvorení, čo je darovanie a láska. Teraz už je to len na nás a temné sily uzavrieme pod horu do zeme, oveľa bezpečnejšie. Vaša úloha ale je udržiavať každý rok obrady zimného Slnkovratu boha slnka Dažboga a Viacnocia.“

„Ďakujeme.“

Oheň sa rozžiaril a celú krajinu zalialo biele svetlo. Žiarilo  do obrovskej diaľky a celá Hora Slnka bola ako svieca. Svietila ako maják a dávala nádej pre všetkých.

Ráno, keď vyšlo novozrodené slnko, všetci ôsmi zišli dole z hory. Videli šťastných rodičov aj ľudí z celej dediny, ako okolo hory tancujú radostné chorovody. Oslavujú výnimočný zimný Slnkovrat a Viacnocie, ďakujú tím svojím predkom za ochranu.

A takto si žijú šťastne a oslavujú až dodnes, ak to niekto nezmenil.

roland

.

Máme množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Sledujte nás na jednej z najbezpečnejších chatovacích aplikácií Telegram, na ktorom vám prinášame aktuálne bleskové správy.

 

 

LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD

čl.17. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Čl.20. Právo slobodne sa združovať je zaručené. Každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.

Vyhlásenie:

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedná za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. SN publikujú aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie, jej vydavateľa alebo oficiálnej interpretačnej línie. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov pri hľadaní pravdy a mieru v konfliktom svete. Medicínske a lekárske texty, názory a štúdie v žiadnom prípade nemajú nahradiť konzultácie a vyšetrenia lekármi v zdravotníckom zariadení alebo inými odborníkmi. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

UPOZORNENIE:

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Diskusia

(Pripojiť sa do diskusie je možné len po registrácii a následnom prihlásení sa do účtu.)