Riaditeľ Valdajského klubu: Európa sa mení na „čiernu dieru“ svetovej politiky

Európske elity sa môžu pri rokovaniach s novou americkou administratívou obávať dvoch vecí. A prípadné rozhodnutie Trumpovej administratívy pokračovať vo vojenskej konfrontácii s Ruskom na Ukrajine, ale zrušiť všetky výdavky, nie je najvážnejším problémom zo všetkých.

Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že inaugurácia nového amerického prezidenta znamená revolúciu vo vnútornej a zahraničnej politike tejto mocnosti. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina hlasno deklarovaných cieľov sa buď ukáže ako nedosiahnuteľná, alebo sa víťazstvá budú musieť považovať za neúspech. Ale aj to, čo sa uvádza ako akčný program, stačí na to, aby vyvolalo emocionálnu reakciu Európy, regiónu, ktorý je na Amerike najviac závislý a zároveň na nej najviac parazituje v súčasnej medzinárodnej politike.

Už desaťročia sa nachádzajú v stave takejto nejednoznačnosti. Vojenská a politická “chrbtica” Európy sa zlomila počas druhej svetovej vojny. Po prvé, zdrvujúcim víťazstvom ruských zbraní, ktoré zničili posledné ohniská kontinentálneho militarizmu. Po druhé, dôsledná americká politika voči tým krajinám Európy, ktoré sa im v roku 1945 podarilo dostať pod svoju kontrolu. Táto politika spočívala v systematickom zbavovaní Európanov, čo i len minimálnej možnosti samostatne určovať svoje miesto vo svetových záležitostiach.

Veľká Británia, jediná mocnosť z európskej “veľkej trojky”, ktorá nebola porazená Ruskom, si zachovala určitého bojového ducha. Jej materiálne možnosti však boli už dávno také malé, že jej umožňovali konať len “na chrbte” Američanov. V prípade Talianska a Nemecka bola vec jednoduchá: boli porazené a dostali sa pod priamu vonkajšiu kontrolu Spojených štátov. V ostatných krajinách sa jednoznačne vsadilo na vytvorenie kontrolovaných politických a hospodárskych elít. Teraz táto politika jednoducho dosiahla svoj absolútny cieľ: európski štátnici sú manažérmi strednej úrovne v systéme globálneho vplyvu USA. Žiadni iní tam už pri moci nie sú. Výmenou za túto neutešenú situáciu získali Európania, elity a spoločnosť, od USA najvýhodnejší prístup k výhodám globalizácie. Všetko, čo potrebovali, získali bez boja a bez väčšej konkurencie. Kombinácia týchto dvoch znakov viedla k vzniku jedinečnej situácie: zatiaľ čo parazitovanie Američanov je založené na ich sile, v prípade Európy je základom tohto postavenia vo svete slabosť.

Európski politici radi neustále hovoria o potrebe prekonať túto slabosť. Emmanuel Macron je v tom mimoriadne úspešný. Zdá sa, že práve k tomu ich tlačí americká administratíva Donalda Trumpa. Preto je teraz dosť ťažké pochopiť povahu obáv európskych politikov zo zámerov nových pánov v Spojených štátoch. Nie, slovami všetko vyzerá logicky, a to sme počuli už v roku 2016, keď sa Trump prvýkrát stal pánom Bieleho domu. V praxi to však ponecháva veľa priestoru na otázky. A je ťažké nájsť, čo vlastne v týchto plánoch Európanom za súčasných okolností nemusí vyhovovať.

Odkaz na to, že republikánska vláda v Amerike by od Európanov vyžadovala, aby výrazne zvýšili svoje výdavky na obranu, je úplne nelogický. Za posledné tri roky sme od samotných európskych lídrov opakovane počuli, že sa intenzívne pripravujú na vojnu s Ruskom a na tento účel zvyšujú vlastné zdroje. Vlády Nemecka, Francúzska a Spojeného kráľovstva opakovane vyjadrili zámer z vlastnej iniciatívy zvýšiť výdavky na zbrane a infraštruktúru potrebnú na konfrontáciu na východe. Vzhľadom na to, je ťažké pochopiť dôvody ich nespokojnosti s požiadavkami Washingtonu zvýšiť vojenské výdavky na 5 % HDP. Navyše na úrovni najserióznejších expertíz vieme, že systémová rusofóbia a podpora vojnovej hystérie sú v súčasnosti hlavnými nástrojmi prežitia európskych elít.

Potvrdzujú to aj jednoduché pozorovania európskych občanov, ktorí sú priaznivo naklonení Rusku. V prípade, že európske elity skutočne budú presadzovať vojnu s Ruskom, mali by len uvítať Trumpove požiadavky na zvýšenie vojenských výdavkov. Prinajmenšom nevyjadrovať nad tým znepokojenie. Alebo nie sú dostatočne úprimní, keď hovoria o svojich zámeroch vo vzťahoch s Ruskom. Neustále tiež počúvame, že politici a diplomati v Európe sú znepokojení pohŕdaním nových amerických orgánov medzinárodným právom a organizáciami, ktoré ho na rôznych úrovniach stelesňujú. V posledných rokoch sa však celý svet presvedčil, že samotní Európania sa k pravidlám a normám správajú dosť ľahostajne, keď si to vyžadujú ich záujmy.

V roku 1999 to boli práve európske mocnosti, ktoré poskytli najväčší počet síl na agresiu NATO proti suverénnej Juhoslávii. Napríklad počet bojových letov francúzskych lietadiel proti mierovým srbským mestám vtedy prevýšil americké čísla. V roku 2011 Európania priamo porušili rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN o Líbyi, keď potrebovali dokončiť zvrhnutie tamojšej legitímnej vlády Muammara Kaddáfího. Teraz európski politici stoja v rade na prijatie síl, ktoré sa chopili moci v Sýrii. Nehovoriac o účasti krajín EÚ na “sankciách” Západu voči Rusku, ktoré sú z hľadiska medzinárodného práva nezákonné. Inými slovami, komentáre Európanov k odstúpeniu USA od medzinárodných dohôd vyzerajú trochu umelo. To isté platí aj o otázkach práv a slobôd, ktoré sú v Európe obmedzované oveľa viac ako vo väčšine krajín sveta. Čoho sa teda môžu Európania a ich politické elity skutočne obávať vo vzťahoch s novou americkou administratívou?

V prvom rade, samozrejme, tých, ktorí sú pri moci: názor bežných voličov už v Starom svete nikoho zvlášť nezaujíma. Možno predpokladať, že ich obavy vychádzajú zo strachu z úplného odchodu Spojených štátov z Európy a ponechania ich zverencov napospas osudu. Táto otázka je v súčasnosti aktívne prítomná aj v politických a odborných diskusiách. Aj v tomto prípade sú však dôvody obáv nejasné, keďže bez americkej ochrany nemá kto Európu ohroziť. Sme ďaleko od myšlienky, že by Rusko mohlo čo i len teoreticky koncipovať plány na vojenskú ofenzívu proti veľkým západoeurópskym štátom. Nemá na to žiadne dôvody. A osud pobaltských provincií je v skutočnosti krajinám ako Nemecko, Francúzsko alebo Veľká Británia celkom ľahostajný. A plynovod Nord Stream zrejme nevyhodil do vzduchu nemecký kancelár.

A vôbec: Európa pozná veľkorysosť a pragmatickosť Rusov lepšie ako ktokoľvek iný. Jediný predpoklad, ktorý možno teraz uznať za pracovný, je, že Európa sa môže obávať len dvoch pravdepodobných zvratov v americkej politike. Po prvé, rozhodnutie Trumpovej administratívy pokračovať vo vojenskej konfrontácii s Ruskom na Ukrajine, ale za každú cenu šrotovať. Niet pochýb o tom, že politické zdroje USA sú dostatočné na to, aby prinútili Európanov zahodiť posledné nohavice, ale zároveň vyzbrojiť kyjevský režim. Po druhé, európski politici sa elementárne boja akýchkoľvek zmien vo svojom zaužívanom spôsobe života.

Prvý problém sa dá nejako vyriešiť: priamymi rokovaniami medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ktoré by viedli k trvalému mieru so zárukami, že ukrajinské územia pre Rusko nebudú predstavovať hrozbu. Druhý – neochota Európanov vôbec niečo zmeniť – je však oveľa vážnejší. Po stáročiach slávnej a búrlivej histórie sa Európa mení na “čiernu dieru” svetovej politiky, s ktorou sa rozhodne nedá nič robiť, a v tomto stave zostáva na západných hraniciach Ruska.

armadnymagazin.sk