Redaktorka Sorosovho denníka SME Kovačič Hanzelová oznámila, že si v politických diskusiách dáva pauzu. Dôvodom sú vraj ataky na jej osobu, ktoré podľa nej prerástli až do fyzických útokov na ulici.

Vinníkov vidí u všetkých, len nie v dezinformačnej činnosti korporátnych médií, ktoré cez covidistickú propagandu nútili ľudí nosiť rúška, dať sa testovať a pichať si smrteľné vakcíny, očierňovali odporcov a ľudí s inými názormi, schvaľovali prenasledovanie politikov prostredníctvom spolitizovanej polície, teraz otvorene podporujú vojnu namiesto mieru, šíria lži a progresívno-liberálnu zvrátenú agendu a rozdelili slovenskú spoločnosť v nevídanej miere.

Útoky na moju osobu sa zintenzívnili posledné dva roky. Postupne zverejnili moju adresu, telefónne číslo a znásobujú sa ich agresívne útoky, sťažuje sa Zuzana Kovačič Hanzelová vo svojom článku zverejnenom v denníku SME.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Milí čitatelia, poslucháči a diváci denníka SME,

tieto riadky sa mi nepíšu ľahko. Rada by som vám totiž vysvetlila to, na čo sa mnohí z vás pýtajú – prečo nevychádzajú Rozhovory ZKH a zrejme najbližšie týždne či mesiace ani vychádzať nebudú. Vašu priazeň si v denníku SME veľmi vážime, a preto si myslím, že si zaslúžite úprimné vysvetlenie.

Útokom čelím ja aj mnohí kolegovia už roky. Niektoré z nich sú predsa len špecifické a cielené na ženy – ich reputáciu, povesť, vzhľad či partnerské vzťahy. Keď som 23. decembra 2021 sedela na NAKA, vypočúvali ma dvaja vyšetrovatelia. Keď som im ukázala niektoré z videí, na základe ktorých sme podali dve trestné oznámenia na výraznú postavu dezinfoscény a pravicového extrémizmu, jeden z nich zdvihol obočie a spýtal sa ma: „A vy ste mu niečo urobili, že vás tak nenávidí?“

Útoky na moju osobu sa zintenzívnili posledné dva roky. Postupne zverejnili moju adresu, telefónne číslo a znásobujú sa ich agresívne útoky. Podnikli sme aj viaceré právne kroky – predbežné opatrenie na odstránenie agresívneho hanlivého videa (úspešné, pozri obrázok) a dve trestné oznámenia za zverejnenie mojich osobných údajov a ohováranie.

Za ten čas som absolvovala niekoľko výsluchov a jeden z prípadov má na stole vyšetrovateľ, ktorý sa ku mne správa, ako keby som bola páchateľkou ja, a pred niekoľkými mesiacmi sa skončil jeden z týchto výsluchov krikom. Na pokyn prokurátorky však po roku a pol predsa len vyšetrovateľ vzniesol obvinenie. Za celý tento čas sa útoky nezmiernili, naopak, sú oveľa agresívnejšie a vulgárnejšie. V Británii tento človek zároveň obštruuje, požiadal tam o azyl a v jeho streamoch sa začali objavovať vládni politici.

Za takmer 15 rokov mojej novinárskej kariéry sa nenávisť stala každodennou súčasťou môjho života. Postupne som sa sťahovala z niektorých sociálnych sietí, robila opatrenia vo svojom živote, ale nepodarilo sa mi hejtu utiecť. Ak neprídu cez sociálne siete, zaplavujú ma emaily a listy do redakcie. Moja hranica toho, čo je normálne, sa posunula tak, že mi pripadá ako bežný piatok, keď mi ľudia želajú znásilnenie a chceli by ma obesiť. Prestala som tieto správy rátať, prestala sa nad nimi pozastavovať a prijala ich ako súčasť života.

Lenže podvedome sa neustále máte na pozore. Je to pomerne osamelá a neprenosná skúsenosť a človek je v záplave hejtu často úplne sám. Nie preto, že by nemal podporu redakcie alebo blízkych, ale preto, že táto skúsenosť sa nedá presne opísať ani vysvetliť, kým ju človek sám nezažije. Špeciálne pre ženy je táto skúsenosť diametrálne odlišná než pre mužov.

Aj bez prejavov nenávisti sa niektoré ženy boja chodiť po ulici a na verejnosti sa necítia bezpečne. Dnes patrím medzi ne. Dlho som o tejto skúsenosti nehovorila verejne ani svojim blízkym. Mala som pocit, že mi s týmto bojom aj tak nikto nepomôže, a zároveň som nenávisti nechcela dávať kredit.

To, čo som posledné dva roky zažívala od dezinformátorov, sa dnes presunulo do politiky. Vládna moc otvorene hovorí, že hlavným nepriateľom sme my novinári, a neváha na to používať klamstvá a zavádzanie. To všetko po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Po tom, ako nás pred vraždou nezákonne lustrovali počas vedenia Tibora Gašpara v policajných databázach pre potreby Mariána Kočnera. Čo bolo donedávna na okraji spoločnosti, je dnes v jej samom centre.

Útoky sa znásobujú po každom mojom rozhovore. Vždy som mala korektné pracovné vzťahy s takmer celým politickým spektrom. Aj s politikmi Smeru. Bola som aj medzi novinármi, ktorých Robert Fico v roku 2015 pozval na neformálnu večeru na Bôriku. S Robertom Kaliňákom sme mali mnohé tvrdé výmeny o vylúčených komunitách aj zásahu v rómskej osade v Moldave nad Bodvou. S poslancom Smeru Mariánom Kérym sme sa stretli vo volebnej miestnosti pri Kyjeve, s poslancom Dušanom Jarjabkom sme roky riešili RTVS. Nikdy to nebol osobný súboj, vždy sme diskutovali, nesúhlasili a správali sa k sebe s nejakým základným rešpektom.

Posledné mesiace sa tento vzťah zmenil na zápas, ktorý vedie len jedna z dvoch strán. Útoky na novinárov a mňa osobne sa stali pracovným nástrojom politikov. Navyše to presiahlo hranicu kritiky za moju prácu. Útoky cielia na moju identitu, osobný život a reputáciu. Sú zámerne ponižujúce, klamlivé, nechutné a nedá sa proti nim brániť.

V tejto atmosfére ma pred mesiacom napadol ráno na ulici neznámy muž. Zozadu ku mne pribehol, zdrapil ma za vlasy a kmásal mi hlavou a potom ušiel. Bol to psychicky chorý človek, ale v kontexte znevažujúcich útokov ma to zasiahlo. Nechcem vyvolať ľútosť, skôr vysvetľujem tým, ktorých to zaujíma, svoje rozhodnutie na čas sa stiahnuť z politických rozhovorov a debát.

Verejný priestor sa pre mňa už dlhšie stáva neznesiteľným. Posledné dva roky zo mňa postupne odchádza radosť zo života aj z mojej práce, ktorú milujem. Aby som sa k nej mohla o nejaký čas vrátiť, potrebujem nabrať sily.

Viem, že mnohí budú z môjho rozhodnutia sklamaní a niektorí sa, naopak, budú tešiť. Značnej časti to pochopiteľne bude jedno a časť prevráti oči. Ak však chcem v tejto práci ďalej pokračovať, nemôžem žiť v každodennom strese a strachu. V denníku SME ešte absolvujem tri diskusie: v Žiline 6. 3., v Bratislave týždeň nato a našu finálovú diskusiu prezidentských kandidátov v Banskej Bystrici 15. marca. Spravodajsky zostávam len v projekte Dobré ráno Sobota. Zatiaľ chcem pracovať na podcastovej sérii o prezidentoch a o období mečiarizmu a nabrať sily. Uvidíme, ako rýchlo ich zasa načerpám. Môže to byť o mesiac aj o štyri. Ktovie.

Kritici zrejme povedia, že je toto dôkaz, že šikanovanie a hejt fungujú. Pravda je, že ak je toto šikanovanie systematické, dlhodobé a pridajú sa k tomu aj politici, v nejakom bode to zrejme zlomí každého. Niekto vydrží dva roky, niekto desať, niekto dlhšie. Niekoho to, naopak, nakopne a posilní. Zároveň som však presvedčená, že ak o tom nezačneme hovoriť, nepohneme sa z miesta. Sama pritom bojujem s pocitom, že treba vydržať viac. Ale ako hovorí prezidentka Čaputová, človek by mal vedieť odhadnúť svoje sily.

Napriek celonárodnej skepse vás však chcem povzbudiť. Slovensko je krajina plná fantastických ľudí, ktorí už veľakrát dokázali, že v dôležitých momentoch histórie vedia, kam sa postaviť. A v neposlednom rade vás chcem poprosiť, aby ste boli pozorní voči útokom na novinárov, novinárky, odborníkov a odborníčky, úradníkov a úradníčky, ale aj sudcov a sudkyne či iných ľudí. Ak bude verejný priestor neznesiteľné miesto, zostanú v ňom len neznesiteľní ľudia.

„Moja kolegyňa Kovačič Hanzelová, jedna z najtalentovanejších moderátoriek, sa na čas sťahuje z moderovania politických relácií, aby sa jedného dňa nemusela naplno vzdať práce, ktorá je pre ňu dôležitá,“ reagovala šéfredaktorka Sme Beata Balogová.

Zdroj: sme.sk / InfoVojna