Putinovo stretnutie s Trumpom: Triumf ilúzie nad realitou

Hlavným problémom Trumpovho prístupu je však to, že o stretnutí uvažuje vo veľmi obmedzenom kontexte ukončenia vojenského konfliktu výmenou územia, zatiaľ čo

Putin chce dohodu o vzájomnej bezpečnosti s Washingtonom a NATO, ktorá by NATO dostala z hraníc Ruska. Vojna, ktorú chce Putin ukončiť, je nepriateľstvo Západu voči Moskve. Vojnu na Ukrajine si Rusko môže vyriešiť.

Putinov cieľ je veľmi žiaduci, pretože zhoršujúce sa provokácie Moskvy nakoniec vyústia do jadrovej vojny. Ale aký realistický je Putinov cieľ?

Povedal by som, že to nie je realistické. Po prvé, v ceste stojí Wolfowitzova doktrína.

Wolfowitzova doktrína deklaruje, že hlavným cieľom zahraničnej politiky USA je zabrániť vzostupu akejkoľvek mocnosti, ktorá by mohla slúžiť ako obmedzenie amerického unilateralizmu. 

Neokonzervatívci, ktorí túto doktrínu inšpirovali, majú stále veľký vplyv v kruhoch tvoriacich americkú politiku. Žiaden americký prezident ani minister zahraničných vecí túto doktrínu nezavrhol.

Sám Donald Trump nedávno vyhlásil túto politiku, keď povedal: „Vládnem Amerike a svetu.“ To je hegemónne vyhlásenie.

Súčasný vojenský konflikt na Ukrajine je v skutočnosti výlučne produktom hegemónnej zahraničnej politiky Washingtonu. Washington zorganizoval „Majdanskú revolúciu“, aby zvrhol demokratickú vládu priateľskú k Rusku a dosadil rusofóbnu bábku. 

Bábková vláda potom útočila na obyvateľov ruských území Ukrajiny, až kým si nevynútila ruskú intervenciu po tom, čo Západ využil Minskú dohodu na oklamanie Putina a po tom, čo Západ odmietol žiadosť Kremľa o dohodu o vzájomnej bezpečnosti v období od decembra 2021 do februára 2022.

V tomto bode bol Putin nútený zasiahnuť, aby zabránil masakru Rusov v nezávislých donbaských republikách veľkou ukrajinskou armádou vycvičenou a vyzbrojenou Washingtonom. Keby Putin mal tú predvídavosť a v roku 2014 prijal žiadosť donbaských republík o zjednotenie s Ruskom ako Krym, vojne by sa predišlo.

Putin si však, zle poučený, pomýlil obranu ruského ľudu s provokáciou voči Západu. V roku 2014 atlantisti-integrátori, ktorých záujmy sú na Západe, nie v Rusku, stále zamýšľali, aby sa Kremeľ po bruchu doplazil späť k západnému akceptovaniu tým, že bude dobrým subjektom hegemónnej vlády Washingtonu.

Celým zmyslom Washingtonom zorganizovaného konfliktu na Ukrajine bolo destabilizovať Rusko. Opustil Washington tento politický cieľ?

Po druhé, je tu záujem amerického vojensko-bezpečnostného komplexu.

Moc a zisk vojensko-bezpečnostného komplexu závisí od toho, či má nepriateľov. Rozpad Sovietskeho zväzu viedol k vytvoreniu „moslimskej hrozby“, ktorá sa používala na udržanie ziskov a moci armády/bezpečnostných síl prostredníctvom vojen Washingtonu v 21. storočí, ktoré doteraz zničili päť moslimských krajín, a zároveň podporoval peniazmi, zbraňami a diplomatickým krytím izraelskú genocídu Palestíny.

Washington sa teraz spája s Izraelom, aby zničil Irán. Pred pár dňami sa prezident Trump chválil, že vyrokoval dohodu s EÚ o nákupe amerických zbraní v hodnote stoviek miliárd dolárov, ktoré sa majú poslať na Ukrajinu. Čo sa stane s touto dohodou, ak na Ukrajine nastane mier? Ako vníma vojensko-bezpečnostný komplex stratu svojho ruského nepriateľa? Sľúbil im Trump iránsku vojnu a/alebo vojnu s Čínou ako náhradu?

Po tretie, ak Trump uprednostňuje mier s Ruskom, prečo práve znovu nainštaloval v Európe americké jadrové rakety stredného doletu, ktoré prezident Reagan odstránil, a navyše rozmiestnil dve ponorky s jadrovými raketami bližšie k Rusku?

A čo je dôležitejšie, prečo Washington zrazu zasadil Rusku, Číne a Iránu v južnom Kaukaze masívny úder tým, že na 99 rokov získal koridor Zangezur, ktorý vedie pozdĺž severných hraníc Iránu s Arménskom a Azerbajdžanom?

Tento krok Trumpovho režimu je úderom do srdca čínskej Novej hodvábnej cesty, BRICS a ruského vplyvu v bývalých sovietskych provinciách a završuje washingtonské obkľúčenie Iránu. Washington otvára ďalšie body vojenskej konfrontácie s Ruskom a jeho spojencami, zatiaľ čo Rusko cúva, čím si vyberá ďalšie provokácie.

Tento odvážny washingtonský úder proti Rusku, Iránu a Číne by mal rozbiť ruskú ilúziu, že s Washingtonom je možné dosiahnuť dohodu o vzájomnej bezpečnosti. Washington urobil rozhodný krok proti trom mocnostiam, čo naznačuje, že Washington to so svojou hegemóniou myslí vážne.

Ruskí komentátori zľahčujú stratu koridoru a snažia sa udržať realitu mimo svojich nádejí, že sa Rusko stane súčasťou Západu.

Predtým, ako Putin pôjde na Aljašku, by sa mal Dmitrieva opýtať, ako prevzatie kontroly nad zangezurským koridorom Washingtonom zapadá do „prijateľného amerického návrhu“ ohľadom Ukrajiny.

A niekto, ak vôbec niekto existuje, by sa mal Putina, Si Ťin-pchinga a Iráncov opýtať, prečo opäť zaspali pri prechode.

Bude Putin tiež spať pri striedačke na Aljaške, ukolísaný iluzórnymi snami ľuďmi ako Dmitriev?

Vo svojich dvoch majstrovských historických dielach, Prvá svetová vojna a Počiatky druhej svetovej vojny , AJP Taylor vysvetľuje víťazstvo ilúzie nad realitou, keď sú vlády konfrontované s konfliktom. V našej dobe to opäť sledujeme.

Paul Roberts 

skspravy