Profesor Šafin o bankárskych rodinách Rothschildovcov, Schiffovcov, Warburgovcov, Morganovcov, Rockefellerovcov & spol.

Pravoslávny kňaz, bývalý dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty (PBF) Prešovskej univerzity, niekdajší šéf Katedry cirkevných dejín a byzantológie PBF PU Prof. ThDr. Ján Šafin, PhD. sa vo svojom článku bližšie pozrel na bankárske dynastie.

ANSELMO DEL BANCO (WARBURGOVCI), ROTHSCHILDOVCI, SCHIFFOVCI

O klane Warburg

Začnem Warburgovcami. Predchodca nadnárodných bankárov Warburgovcov, akcionárov Federálneho rezervného systému USA, finančníkov Prvej a Druhej svetovej vojny a zakladateľov bankovej holdingovej spoločnosti UBS, sa objavuje v Benátkach na začiatku 16. storočia pod názvom Anselmo Asher Levi Del Banco. Že tento Sefardčan mal pôvodne priezvisko Banco, čo v taliančine znamenalo lavicu alebo stôl, kde meniči peňazí rozložili svoje mince, je dosť pochybné. Apropo, súčasné slovo „banka“ je odvodené práve od tohto talianskeho slova. Del Banco bola zrejme talianska prezývka tohto najväčšieho židovského veriteľa peňazí v Benátkach. Vlastnil sieť úverových kancelárií na benátskych územiach, bol vedúcim židovskej komunity v Benátkach a spolupracoval s vládou republiky, ktorá v roku 1513 umožnila úžeru. Anselmo si dopisoval so slávnymi ideológmi kabaly a pomáhal Európskym Židom, ktorí sa plavili cez Benátky, žiť v Jeruzaleme. Keď Benátky začali prijímať reštriktívne opatrenia proti Židom a vytvárať getá, Anselmo a jeho rodina sa presťahovali do Bologne a odtiaľ do Nemecka do mesta Warburg, ktorého meno prijal ako priezvisko. Odvtedy sa del Banco stal Warburgom.

      Podľa niektorých bádateľov sú Warburgovci  najsilnejším bankovým klanom na svete. Čím je tento klan pozoruhodný, čo robil v minulosti a čo robí teraz? Urobte si pohodlie, teraz uvidíte všetko a bez preháňania. Možno budete šokovaní informáciami na konci článku.

Predtým, ako pohovoríme o Warburgovcoch, je potrebné poznamenať, že nie je možné uvažovať o bankovníctve v zákulisí bez rodinných väzieb, pretože väčšina z týchto klanov medzi sebou po stáročia uzatvárala manželské zväzky.

Takto sa od 19. a čiastočne už od 18. storočia vytvorila súdržná medzinárodná banková sieť pozostávajúca z blízkych aj vzdialenejších príbuzných.

Existuje takýto štatistický údaj: z 59 manželstiev uzavretých Rothschildovcami v 19. storočí manželstva medzi príbuznými tvorili polovicu.

Zapamätajte si, že jedným z hlavných bodov takzvaného „Rothschildovho testamentu“ bolo práve to, že muži si berú svoje sesternice z druhého a tretieho kolena.

Ako zisková strana boli samozrejme vybraní nielen príbuzní, ale posilnili sa aj kontakty v rámci najvyšších predstaviteľov bankového podnikania. V skutočnosti ale išlo o absorpciu určitých dynastií do najväčšieho bankového klanu, a to aj so zmenou priezviska pozdĺž mužskej línie.

Napríklad dcéra kráľovského dvorného bankára Bavorska a Pruska, sicílskeho a rakúskeho generálneho konzula Karla Rothschilda sa vydala za Maximiliána Goldschmidta, rodáka z frankfurtskej bankovej rodiny, ktorý sa v tej chvíli stal barónom Goldschmidtom-Rothschildom.

     A ešte jeden podobný príklad. Abraham Montefiori, predstaviteľ najstaršej anglickej rodiny, „výkvet židovskej aristokracie“, ktorý sa stal príbuzným dcéry Amschela Rothschilda, bol požiadaný, aby si zmenil priezvisko na Rothschild, aby mohol byť dopustený k  finančným záležitostiam. Neskôr sa tento Montefiore-Rothschild monopolisticky stal bankovým dozorcom nad celou Austráliou.

A manželstvo Kalmana Rothschilda s Adelheid Hertz, budúcou favoritkou neapolského kráľa, v roku 1818 zabezpečilo Rothschildovcom nielen podnikateľské, ale aj nepriame príbuzenstvo s Oppenheimermi, pričom každé z manželstiev zvýšilo ich aristokratické postavenie, čo bola cieľavedomá vnútrorodinná politika.

Druhýkrát zvýšili svoje postavenie v roku 1814, keď sa spríbuznili s Warburgovcami.

Teraz sa pozrime bližšie na tento klan, tretie najdôležitejšie priezvisko, ktoré sa „objaví“ spolu s Rothschildovcami a Schiffovcami. V roku 1480 sa v Benátkach objavuje istý Anselmo Asher Levi del Banco. Bol bohatým úžerníkom a hlavou židovskej komunity v Benátkach. Bol to Sefard, ale jeho predkovia sa zjavne nepresťahovali do Benátok v dôsledku španielskeho prenasledovania Židov, ktoré zúrilo od roku 1492 po neslávne známom Alhamberského ediktu, ktorý zahájil proces celoeurópskych perzekúcii. Keď tieto prenasledovania dostihli až Benátky, Anselmo zhromaždil svoju rodinu a presťahoval sa do nemeckého mesta Warburg, ktorého meno vzal ako priezvisko namiesto talianskej prezývky „Banco“. Apropo, americký bádateľ Gordon Duff tvrdí, že rodina pôvodne siahala svojimi koreňmi až do Chazarského kaganátu, pričom ich pôvodné meno bolo Peninsuela!

Povšimnutiahodným je tiež fakt, že to bol Levi, teda potomok levitov (služobníkov Svätostánku zhromaždenia a neskôr Chrámu). Pre niektorých to znamená, že Karl Marx, ktorého otec bol Mordechai (čo v preklade znamená „Boh Marduk je nažive!“) Levi, zo starodávnej rabínskej rodiny, bol v skutočnosti príbuzným Warburgovcov. To môže byť zaujímavé pre tých, ktorí skúmajú otázku zdrojov financovania Karla Marxa a prečo Marx takmer mlčal o finančnej a obchodnej buržoázii, zato všetok svoj zapálený boj a ohnivý hnev nasmeroval proti buržoázii výroby, čiže priemyselníkom.

Ale poďme späť k Warburgovcom. Táto sefardská rodina nesúca veľavravné meno Del Banco pochádzala z Benátok, kde bola jednou z najbohatších. Nečudo. Veď práve táto benátska židovská diaspóra sa stala kolískou súčasnej globálnej finančnej elity. Zlé jazyky pritom tvrdia, že korene benátskeho bankového klanu siahajú až do Chazarského kaganátu. Takto najbohatšia a najväčšia benátska židovská finančná skupina v Európe žila kompaktne v jednom meste.

Ale kvôli svojim historickým väzbám s inými regiónmi kontrolovala kapitálové toky v celej Eurázii. Ekonomické postavenie Benátok bola založená na úžere a obchode s otrokmi v Stredozemnom mori.

Potom v dôsledku mnohých faktorov začal obchod s otrokmi v celej Európe padať a nielen rastúce napätie medzi židovským a nežidovským obyvateľstvom Benátok, ale aj oslabenie Benátskej republiky poslúžilo ako impulz pre exodus Židov z Benátok do severných krajín Európy. Avšak k presídleniu Židov a odtoku ich kapitálu nedošlo chaoticky, ale pod kontrolou takzvanej „benátskej strany“. Finančníci tejto štruktúry pracovali nad budúcnosťou svojich kapitálov a v rámci naznačených udalostí v 16. storočí sa časť klanu o ktorom hovoríme presťahovala radšej do Škandinávie a Anglicka. Pritom kodaňska vetva rodiny si zachováva benátske priezvisko „Del Banco“.

Druhá časť rodiny prechádza do Nemecka a usadí sa v meste Warburg. Migranti zároveň menia svoje pôvodné meno na názov mesta, v ktorom sa rozhodli zostať. Dosť ambiciózne, však?

Asi pred 220 rokmi založili zástupcovia tejto nemeckej vetvy novorazeného klanu Warburgovcov, bratia Moše (Mojžiš) a Gershon banku M. M. Warburg & CO (AG & Co.) KGaA.

Počas riadenia Sigmunda a Moritza, dvoch synovcov Mošeho, jedného zo zakladateľov, sa banka stala prvou medzi súkromnými bankami v Európe.

Ďalej Warburgovci rozširujú svoj vplyv a zakladajú banky v Londýne a New Yorku. Jeden zo synovcov, Moritz Warburg, sa zase ožení s dcérou z klanu Oppenheimerovcov. Päť synov z tohto manželstva s Charlotte Esther Oppenheimer: Abi, Max, Paul, Felix a Fritz sa stali „Veľkolepou päťkou“, ako sa im hovorilo v Nemecku.

Všetci piati sa narodili v Hamburgu a absolvovali tam Gymnázium. Ale namiesto vysokoškolského vzdelávania vykonávali prax v bankách svojho rodinného klanu. Pravda až na najstaršieho syna, Abiho, ktorý študoval na univerzitách, nestal sa bankárom a svoje „prvorodenstvo“ predal bratovi za knihy.

Mená prvých vplyvných predstaviteľov najbohatších rodín, ktoré sú dnes známe, sa objavujú po najdôležitejších udalostiach pre formovanie súčasného kapitalistického systému. Konkrétne po holandských, anglických a amerických buržoáznych revolúciách, ktoré položili základy kapitalistického sveta. Tieto revolúcie uskutočnili finančníci, obchodníci a buržoázni predstavitelia rôznych sociálnych (a asociálnych) vrstiev, ako aj predstavitelia rôznych národov. Ich priezviská sa dnes v médiách nespomínajú. Ich potomkovia buď v súčasnosti nemajú žiadny vplyv na svetovú politiku a ekonomiku, alebo boli odstránení z hraníc filistínskeho informačného poľa, všetko aj tak skryto naďalej riadiac. Aspoň tak by to malo či mohlo vyzerať.

Prvý finančný oddiel: Rothschildovci, Schiffovci a Warburgovci.

V kraji dávno zvíťaziaceho protestantizmu uprostred 17. storočia vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku, istý menič peňazí Aškenáz (Žid, ktorý presídlil do Nemecka v čase Rímskej ríše) Mayer Amschel Bauer (Bauer je farmár, roľník v nemčine) dokázal na základe svojej vášne pre starožitnosti obratne získať dôveru protestantského hesenského aristokrata princa Friedricha Wilhelma Hessen–Hanau. Vďaka tomu sa stal oficiálnym obchodným dodávateľom hesenského domu. Zorganizoval úžernícky obchod (banku) a zarobil slušné imanie. Volať sa aj naďalej Bauer už nebolo solídne ani úctyhodné. Zmenil si teda priezvisko na Rothschild (Roth-červený, schild-štít). Na dome, kde žil vo Frankfurte nad Mohanom, visel červený štít.

V jednom dome s Mayerom Amschelom žila aj rodiny Schiffovcov, ktorých potomkovia budú sponzorovať ruské revolučné hnutie a založia Federálny rezervný systém (FED) v USA.

Takto dostávame spojenie č. 1: Rothschildovci a Schiffovci!

Mayer Amschel Rothschild nielenže vytvoril úspešné finančné podnikanie, ale aj ho rozšíril po celej Európe. Jeho synovia prevzali rodinné finančné podniky v Londýne, Paríži, Viedni a Neapole. Stalo sa tak uprostred rozpadu štátneho zriadenia Francúzska, ktoré menilo aristokratickú katolícku monarchiu na nepriateľskú voči kresťanstvu republiku.

Tento zlom organizovali a riadili členovia ultramódnych, no zároveň mimoriadne nebezpečných slobodomurárskych spoločností, masonských lóží, ktoré už boli v tom čase v Európe veľmi rozšírené. Niekedy sa situácia vymkla spod ich kontroly, ale zakaždým, tak či onak, sa nevyhnutne vrátila späť pod húževnatú a pevnú slobodomurársku ruku. Tento proces bol riadený z Anglicka, pretože práve tam sa nachádzalo centrum medzinárodnej siete masonských lóži, oných tajných organizácii.

V roku 1782 sa v rekreačnom parku Wilhelmsbad v Hesensku konal slávny slobodomurársky konvent či zjazd, ktorý sa zaslúžil aj o koordináciu plánov budúcej francúzskej revolúcie (tá sa začala, ako je dobre známe v roku 1789 útokom na takmer prázdnu Bastilu). Tento park oddychu bol postavený v rokoch 1777-1785 na príkaz už spomínaného princa Fredericka Williama Hessen-Hanau, ktorý bol synovcom anglického kráľa Georga (Juraja) III. Neskôr Friedrich „zažiaril“ v slávnej kvázi-masonskej spoločnosti Tugendbund. V tom čase Friedrichovo pomerne veľké bohatstvo spravoval Mayer Amschel Rothschild (Bauer). Je veľmi nepravdepodobné, že by Mayer Amschel Rothschild nebol zapojený do princových slobodomurárskych záležitostí. Ako jeho finančný manažér musel minimálne vedieť o princovom financovaní masonov. Je tiež možné, že princova fascinácia starožitnosťami, prostredníctvom ktorej sa Mayer mohol priblížiť k aristokratovi, mala tiež slobodomurárske pozadie a nasmerovanie. Masoni mali a majú v mimoriadnej obľube rôzne symboly, zvlášť tie prastaré a staré, ktoré potom radi oprašujú a začleňujú do svojej doktríny a predovšetkým kultu.

Úzke spojenie Mayera Amschela so slobodomurármi potvrdzuje skutočnosť, že jeho synovia sú uvedení v oficiálnych zoznamoch slobodomurárskych lóží. Mnohí historici navyše pripisujú Mayerovi financovanie Adama Weishaupta, tvorcu odiózneho Rádu bavorských Iluminátov, ktorý sa taktiež zúčastnil kongresu vo Wilhelmsbade.

Tak či onak, Mayerovo spojenie so slobodomurármi je nesponé.

Takže spojenie č. 2: Rothschildovci a slobodomurári!

Niektorí publicisti pripisujú Mayerovi takmer úlohu inšpirátora a hlavného režiséra francúzskej buržoáznej revolúcie v roku 1789. To je však veľmi nepravdepodobné. Francúzska revolúcia sa uskutočnila podľa vzorov holandskej a anglickej revolúcie, a taktiež hneď po americkej revolúcii, s ktorou vtedajší mladý začínajúci Mayer a jeho celkom obyčajní predkovia nemohli mať nič dočinenia. V revolúcii vo Francúzsku sa dá jasne vystopovať cieľ ustanoviť tieňovú (konštitučnú, ústavnú) monarchiu, na základe anglického vzoru. Podľa veľkého počtu priamych a nepriamych indikácií bol Londýn nepochybne mozgovým a organizačným centrom revolúcie vo Francúzsku. Skôr je pravdepodobné, že Mayer bol zapojený do tohto procesu na určitej nám neznámej úrovni rozhodovania. Rozhodne sa však nenachádzal na horných, najvyšších poschodiach masonskej budovy. Jeho finančný a imidžový kapitál bol v tom čase ešte príliš mladý. Preto sú hlavní objednávatelia prvých troch európskych buržoáznych revolúcií, ktoré sa nachádzajú na vyšších úrovniach hierarchie, predmetom bádania v samostatných štúdiách.

Prvou zhodou okolností v osude Rothschildovcov a Warburgovcov je, že k vzostupu týchto dvoch priezvisk dochádza súčasne. Bratia Mojžiš a Gerson Warburgovci otvorili banku M. M. Warburg v Hamburgu & Co v roku 1798, keď krvavý protikresťanský revolučný kotol vrel vo Francúzsku už 9 rokov, a keď v tom istom roku 1798 Rothschild otvoril zastúpenie svojho novovyhláseného bankového podnikania v Londýne.

Pravnukom Mojžiša Warburga bol Paul Warburg, ktorý sa podieľal na rodinnom bankovníctve a ktorý sa v roku 1895 oženil s dcérou Solomona Loeba, zakladateľa frankfurtskej a potom americkej banky Kuhn, Loeb & Co, ktorej riaditeľom bol Jacob Schiff. Ten sa pre zmenu oženil s druhou dcérou Solomona Loeba.

O niečo neskôr bola rodinná únia skonsolidovaná a pevná. Bratom Paula Warburga bol ďalší člen rodinného podniku Felix Warburg, ktorý sa na oplátku oženil s dcérou Jacoba Schiffa.

Máme spojenie č. 3: Schiffovci a Warburgovci!

Je ťažké preceňovať význam predstaviteľov týchto famílii pre súčasnú finančnú architektúru sveta. Paul Warburg a Jacob Schiff sú menovaní medzi zakladateľmi Federálneho rezervného systému USA, hoci sám Jacob nebol účastníkom tajného stretnutia bankárov na ostrove Jekyll v roku 1910, kde sa diskutovalo o plánoch na vytvorenie FEDu. Myšlienka konfigurácie FEDu sa pripisuje Paulovi. V roku 1913 bol zákon o vytvorení Federálneho rezervného systému prefíkaným oklamaním prijatý menšinou Kongresu a schválený „vreckovým prezidentom“ Woodrowom Wilsonom.

Zdá sa, že rodinný konglomerát Schiff-Warburg v Spojených štátoch bol španielskou stenou, tienidlom a vykonávateľom najsilnejšieho medzinárodného finančného klanu Rothschildovcov. Toto spojenie nie je „afiširované“, nie je teda vystavované na obdiv, ale prichádza v súvislosti s inými významnými medzinárodnými historickými procesmi.

Napríklad, keď ruská vláda Alexandra III. a neskôr Mikuláša II. dostala od spravodajských služieb dosť závažné informácie o tom, že ruských revolucionárov financujú zahraniční bankári, na rokovania bol nájdený vhodný agent, ktorý sa volal Artur Rafalovič, a ktorý bol členom bankovej rodiny v Odese s väzbami na dom Rothschildovcov. Po kontakte s francúzskymi a potom britskými Rothschildovcami bol agent presmerovaný priamo na Jacoba Schiffa. Ruská vláda tiež našla vzdialeného príbuzného Schiffa (Grigorija Vilenkina), ktorý mohol osobne komunikovať s Jakovom, neskrývalo sa priznávajúcim k financovaniu ruských revolucionárov. Avšak rokovať o tejto veci odmietol. Ruskí agenti sa opäť pokúsili kontaktovať Rothschildovcov, no predstavitelia tejto rodiny im jednoznačne odkázali, že sa na tom už nedá nič zmeniť, lebo cárske Rusko považujú za ntisemitskú krajinu, čo naznačuje, že Romanovci boli odsúdení na zánik.

Druhý finančný oddiel: Morgani, Rockefellerovci.

Druhým ešelonom či oddielom najvplyvnejších finančníkov na svete sú Morganovci a Rockefellerovci. Práve v doméne Johna Morgana sa uskutočnilo tajné stretnutie bankárov na Jekyll Islande. Bol to svokor Johna Rockefellera Nelson Aldrich, ktorý loboval za zákon o Federálnej rezerve v americkom parlamente.

Predkovia Morganov a Rockefellerov boli nebohatí európski kolonisti Ameriky, ktorí sa zaoberali remeslami a obchodom. Morganovci sa podvihli počas niekoľkých generácií, najskôr sa zapojili do obchodu. Potom, keď nazhromaždili dostatok peňazí, začali s bankovým podnikaním. Rockefellerovi predkovia sa tiež zaoberali obchodom. Zástupcovia tejto rodiny vyrástli vďaka tomu, že sa zaoberali ropou práve vtedy, keď sa ropná ekonomika objavila ako sociálny fenomén. Čierna olejová vlna ich vyniesla na horné poschodia spoločnosti tak ako prúd náhleho vetra v lese zdvihne a odnesie nešťastného pavúka aj s jeho pavučinou.

V každom prípade Morganovci a Rockefellerovci vlastnili mladšie kapitály ako Rothschildovci a s nimi spojení Schiffovci a Warburgovci. Tí prví preto museli brániť svoje právo na život a integrovať sa do systémov, ktoré už boli vytvorené.

Ďalšou charakteristickou črtou mladých amerických finančných kapitálov bolo, že ich majitelia hoci aj boli potomkami protestantov, no predsa len kresťanov, zatiaľ čo ich starší finanční tovaryši boli Židia. Tak či onak, „postkresťania“, ktorí náhle vyskočili na horné priečky svetového finančného systému a kapitálu museli hrať podľa „židovských“ pravidiel. Morganovci postupne finančne vyšli nazmar. Ich potomkovia sa dôstojne pripojili k americkému politickému a vojenskému establišmentu. A Rockefellerovci sa tiež stali viac vykonávateľmi cudzích príkazov a vôle než samobytným subjektom. Preto začali podporovať globalizmus, ktorého architektom zjavne neboli oni, ale iba ich starší, silnejší a vyšší finanční tovaryši a sily, ktoré za nimi stáli.

Na začiatku 20. storočia boli Morganovci a Schiffovci zjavne stáli ak nie na jednej potom na susednej úrovní hierarchie globálnej finančnej a politickej organizácie. No Morganovci stále boli skôr vykonávateľmi cudzích rozhodnutí. Schiffovci financovali revolučné organizácie na zničenie Ruského impéria a Morganovci boli spojení s Hjalmarom Schachtom, prostredníctvom ktorého bol financovaný Hitler. Taktiež poskytovali Mussolinimu finančné pôžičky. To znamená, že obe tieto rodiny vykonávali úlohy na podobnej úrovni.

Zároveň medzi prvým finančným oddielom a druhým v danom prípade existovalo úplne hmatateľné spojenie. Napríklad Sigmund George Warburg, príbuzný Paula Warburga, a súčasne agent britskej spravodajskej služby MI6, bol v roku 1939 v neustálom kontakte s Hjalmarom Schachtom vo Švajčiarsku kvôli financovaniu Hitlera. George bol predstaviteľom druhej nemeckej vetvy, ktorá pochádzala z Benátok, a to spomínanej del Banco (Warburgovcov).

Existujú teda rodiny, ktoré boli na nižšej organizačnej úrovni a ktorých činnosť zjavne riadili zástupcovia rodín starších finančných kapitálov.

Kruh sa uzavrel. Rothschildovci, pre ktorých je Londýn jedným z najdôležitejších ústredí či generálnych štábov, sú úzko prepojení so starými slobodomurármi, Schiffovcami a Warburgovcami. Warburgovci sú spojení s Morganovcami. Rockefellerovci sú zasa úzko spätí s globalizmom, ktorý je súčasným vonkajším politickým vyjadrením starej slobodomurárskej ideológie.

Zástupcovia všetkých týchto opisovaných rodín-klanov sú zároveň zjavne výkonnými manažérmi. Koniec koncov, objavili sa na javisku až po piese, hre „oburžoázovania“ sveta, to znamená, keď buržoázia musela uvoľniť miesto novým, oveľa silnejším (predovšetkým bankovým a finančným) klanom, aby na začiatku globalizácie odohrali aspoň niekoľko prvých dejstiev (revolúcie v Holandsku, Anglicku a Severnej Amerike).

Teraz sa stáva pochopiteľnejšie, prečo pred viac ako storočím vznikli také knihy ako „Protestantská etika a duch kapitalizmu“ (1905) či „Židia a súčasný kapitalizmus“ (1911). Prvá patri Maxovi Weberovi (1864-1920), druhá Walterovi Sombartovi (1863-1941). A to nie sú tuctoví autori. A to, čo sa v nich píše, napriek všetkým kritickým článkom a recenziám stojí za prečítanie.

Autor: prof. ThDr. Ján Šafin, PhD.

Zdroj: InfoVojna