Príklady česko – slovenskej vzájomnosti v dejinách (2)

• „Hospodyne pomyluj ny“ je najstaršia vzájomná pieseň. Kadavý s Dobrovským sa domnievajú, že ju do Čiech priniesol sv. Vojtech zo svojho pôsobenia v Uhorsku.

• Roku 1039 založil knieža Břetislav kláštor v Sázave, do ktorého boli povolaní mnísi zo Slovenska. Ako hovorí kronika Česká diel I., str. 302: „Mniši kláštera tohoto (Sazaeského) nebyli ani Němci, ani Čechowé, ale Slowané z Uher do Čech powolaní, kteří služby boží slowanským jazykem konali a knihy swé literami slowanskými, kterýchž podnes Rusowé užívají, psali. Nebo prwní tohoto kláštera opat Prokop těch liter od sw. Cerhy nalezených weliký milovník byl, a protož mnichy tohoto jazyka we swůj klášter uwedl.“

• Roku 1348 prikázal cisár Karel IV. V Novom meste Pražskom založiť kláštor a rozkázal do neho uviesť pravých Slovákov na pamiatku toho, že Česi od Slovákov svoj počiatok vzali a z jazyka slovanského vzišli, a že ten jazyk je vo svete veľmi znamenitý. Aj zjednal u biskupa rímskeho, aby sa v tom kláštore iba slovanským jazykom spievalo a aj omše sväté slúžili tak, ako je to Slovákom v ich krajinách umožnené. (Hájk. Kron. Č. list 246)

• Roku 1457 bol Mathiáš Huňady poslaný do Čiech ako väzeň a Jiřímu Poděbradskému bol daný na starosť. Tento slovutný český šľachtic spozoroval skvelé schopnosti mladého Mathiáša a s predvídaním jeho budúcej veľkosti ho držal na slobode a zasnúbil mu svoju dcéru Kateřinu (Kunhutu). Hneď roku 1458 bol Mathiáš zvolený za uhorského kráľa a ešte v tom istom roku pojal za manželku dcéru svojho vychovávateľa Jiřího z Poděbrad. (Allgem. Weltgesch. Von Joh. M. Schröck, IV. Th. III. Abchn. S. 278) Kadavý ďalej opisom listu Mathiáša Huňadyho Zdeňkovi zo Šternbergu dokladá, že Huňady s českými pánmi komunikoval v češtine.

• Okolo roku 1550 Klen Rozkochaný, ktorý sa sám podpísal ako Clenius Bozkochány Slowenyn, spísal latinsko-český slovník. Že bol Slovák, potvrdzujú mnohé u Čechov nezvyčajné slovakizmy (napr. znoj, lemeš, pozlátka, jatka, chvost, čavka, svrčala, škvorec, rataj, uspenina, svák, žrď, šatka, masár a iné).

• Ján Sylván (Panónsky), jeden z najstarších skladateľov, strávil veľkú časť svojho života v Čechách ako pisár (sekretár) u Popela z Lobkovic. Niektorí učenci ho nazývajú českým básnikom, napr. Prokop Lupáč.

• Ján Táborský, žil okolo roku 1576, bol rodený Slovák z Nitrianskej stolice, kde je tiež hora Tábor. Bol učiteľom v Prahe, odkiaľ sa dostal do Mělníka a potom do Varína v Uhorsku. V tomto čase mnohí v Uhorsku narodení Slováci pôsobili v Čechách a na Morave v školách a cirkevných úradoch. Medzi nimi Juraj Fabricius z Jelšavy, pôsobil v Prahe ako pestún Jána Mološického; Mikuláš marci Mošovský z Turca pôsobil v Uhorskom Brode; Pavel Kermezius ako kňaz tiež v Uhorskom Brode; Ján Lovčáni, učiteľ v Uhorskom Brode; Mikuláš Racocius (Rakovský), latinský básnik, oženil sa a usadil v Kutnej Hore; Pavel Jesenský, jeden z prekladateľov Biblie Králickej a mnohí ďalší.

• Vavrinec Benedikt z Nedožier z Nitrianskej stolice, nar. 1555, skvele vzdelaný muž, spisovateľ českej mluvnice, bol 1594 rektorom školy v Uhorskom Brode na Morave a neskôr v Nemeckom Brode v Čechách, 1596 bol profesorom matematiky a rečníctva na Pražskej univerzite a nakoniec aj správcom Karolína. Zomrel 1615.

• Ján Jesenský (Jessenius) z Turčianskeho Jasena zo zemianskej rodiny, príbuzný vyššie spomenutého Pavla, slávny lekár v Prahe, učil sa vo Wittenbergu a v Padui. Pôsobil na lekárskej fakulte v Prahe, kde ho Univerzite zvolila za kancelára a správcu. Po bitke na Bielej Hore bol r. 1621 s ďalšími českými pánmi odsúdený a popravený.

• Pavel Jozef Šafárik, nar. 1795 v Kobeliarove v hornom Uhorsku, doktor filozofie a čestný orgán spoločnosti Českého národného múzea, slávny literát a cenzor českých kníh v Prahe.

*

Toľko výber z knižky Jána Kadavého, uvádza desiatky ďalších mien Slovákov, ktorí pôsobili v Čechách a o českú vzdelanosť a kultúru sa zaslúžili.

Chcel by som však ešte raz pripomenúť slovenských mníchov v Sázavskom kláštore. Kadavý síce túto pasáž cituje z Hájkovej kroniky, ktorá vzbudzuje pochybnosti, no tieto udalosti sa dajú overiť aj z iných overených zdrojov, hoci priamo zo stránky Sázavského kláštora. Hájek interpretuje názor Karla IV. na slovenčinu ako na pôvodný slovanský cirkevný jazyk. Túto interpretáciu môžeme zobrať s rezervou, no svedčí o tom, že sám Hájek v 16. storočí píše o jazyku týchto mníchov ako o slovenskom, nie ako o „staroslovienčine“. Rovnaký názor zrejme má aj sám Kadavý v 19. storočí, o čom svedčí jeho doslovná citácia bez komentára.

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)