Pred 50 rokmi sa desiatky štátov dokázali dohodnúť na “európskej bezpečnosti”, dnes už neexistuje

Prvého augusta si pripomíname päťdesiate výročie prelomovej udalosti v európskych dejinách. Hlavy 35 európskych štátov, Spojených štátov a Kanady sa zišli v Helsinkách, aby podpísali Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE). Dokument zavŕšil roky rokovaní o mierovom spolužití dvoch ideologických systémov, ktorých zápas určoval geopolitický obraz Starého sveta a celej planéty v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Akt definitívne, ako sa v tom čase myslelo, stanovil status quo po druhej svetovej vojne – štátne hranice (predovšetkým dvoch Nemeckých spolkov, Poľska a ZSSR) a sféry vplyvu veľmocí v podobe rozdelenia Európy. Po polstoročí je dedičstvo Helsínk paradoxné – konštatuje riaditeľ výskumu Valdajského klubu Fjodor Lukjanov.

Na jednej strane, hoci sa všetko zmenilo, na tieto dohody sa naďalej odvoláva ako na základ európskej spoločnosti, súbor univerzálnych princípov. Záverečný akt totiž opisoval ideálny model existencie medzi štátmi: vzájomný rešpekt, nepoužívanie sily, riešenie rozporov len prostredníctvom diplomacie, odmietanie zmeny hraníc, spolupráca v záujme rozvoja všetkých. Mohol by to niekto poprieť? Na druhej strane, uvedené zásady neboli navrhnuté vo vákuu; vzájomné obmedzenia, rovnováha síl medzi vojenskými blokmi, slúžili ako záruka ich relatívneho dodržiavania. Studená vojna bola v skutočnosti dôsledkom druhej svetovej vojny, ktorej poučenie je stále živé a aktuálne aj v roku 1975. Moderná OBSE, nástupkyňa práve tohto stretnutia, nominálne vychádza z poriadku vytvoreného po roku 1945 a potvrdeného v roku 1975. V skutočnosti však už neexistuje.

Vlna prehodnocovania výsledkov druhej svetovej vojny sa šíri po celej planéte (všade iným spôsobom, ale všade). Tým sa ešte viac oslabujú niekdajšie základy. Má celoeurópska bezpečnostná organizácia význam? Ak k OBSE pristupujeme špekulatívne, na základe jej deklarovanej funkčnosti, táto štruktúra by mohla byť užitočná. Potreba celoeurópskej spolupráce nezanikla. Naopak, veľmi sa zvýšila na pozadí závratných zmien na svetovej scéne, ktoré stavajú klasickú Európu do čoraz zložitejšej, nebezpečnejšej a zraniteľnejšej pozície. Tento význam OBSE je však len teoretický. Úlohou helsinského procesu bolo upevniť systémovú konfrontáciu a štruktúrovať ju. Teraz tento systém neexistuje a existovať nebude – procesy nie sú usporiadané, sú viacsmerné, súperi nie sú vyrovnaní a je ich veľa. Rovnováha bola zničená v roku 1991. Nevznikol priestor všeobecne uznávaných pravidiel. Istý čas po roku 1990 (Charta pre novú Európu) sa ho snažili napodobniť, ale už nie. Tak či onak, OBSE plnila úlohu nástroja na vnucovanie západného poriadku zvyšku sveta len na krátke obdobie konca dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia.

Dnes je zvláštne hovoriť o niečom paneurópskom, pokiaľ, samozrejme, nestotožňujeme Európu s euroatlantickými inštitúciami, o čo sa mnohí stále pokúšajú. Situácia s nimi však už nie je taká jednoznačná ako pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi. Pri príležitosti tohto výročia sa bude veľa diskutovať o potrebe obnoviť funkciu OBSE ako prevádzkovateľa politických urovnaní. Je možné organizáciu reformovať a prispôsobiť ju novým podmienkam? Nedávne skúsenosti inštitúcií založených v druhej polovici dvadsiateho storočia ukazujú, že nie. V zmenených podmienkach strácajú svoju účinnosť a význam, čo sa v súčasnosti dotklo aj takých neochvejných pilierov západného spoločenstva, ako sú NATO a Európska únia, nech už tvrdia opak. Časom ich možno nahradia nejaké iné inštitúcie, ale to sa ešte musí dokázať. Rovnako ako to, či budúce štruktúry budú skutočne inkluzívne, alebo či prichádza čas kompaktnejších a flexibilnejších aliancií. Hlavným bodom je, že samotný pojem “európskej bezpečnosti”, ktorý bol základom helsinského procesu, už neexistuje. Pretože Európa už nie je stredobodom sveta, ako tomu bolo pred polstoročím.

Napríklad Spojené štáty vnímajú európsku problematiku predovšetkým cez prizmu svojej strategickej konfrontácie s Čínou, teda podružne. To, čo robí Trumpova administratíva, je zamerané na zmenu globálneho hospodárstva smerom priaznivým pre USA. Aj sľubované opatrenia proti Rusku sú zamerané priamo na Čínu a viaceré veľké štáty globálnej väčšiny s cieľom prinútiť ich k určitému správaniu a skutočný cieľ má s konfliktom na Ukrajine len málo spoločného. Samotná Európa je pre Spojené štáty vnímaná ako trh a zdroj investícií, nič viac.

Ak hovoríme o konfliktoch, ktorých riešením mala byť poverená OBSE, máme tu jasný príklad. Myšlienka exteritoriálneho koridoru cez Arménsko pod ochranou amerických vojakov, ktorú vyslovili viacerí predstavitelia USA, sa pravdepodobne doslova nerealizuje. Je však indikatívna pre pochopenie toho, ako Washington v súčasnosti vidí riešenie takýchto problémov. A to, ako to vidia vo Washingtone, je prinajmenšom veľmi významné. OBSE je tu potrebná nanajvýš na to, aby dodala zdanie legitimity, ale ľahko sa zaobíde aj bez nej. Helsinský záverečný akt bol v istom zmysle vrcholom geopolitického uznania Európy. Už nie ako hráča, ale stále ako ústredného hráča. Teraz je aj to preč. A nové skutočnosti si vyžadujú iné dohody s inými aktérmi. Aj keď vôbec nie je nevyhnutné, aby k takýmto dohodám vôbec došlo, dodal Fjodor Lukjanov.

armadnymagazin.sk