Pred 30 rokmi došlo k útoku na moskovský Biely dom – dnes sídlo parlamentu

Rusko sa od roku 1992 čoraz viac zmietalo v ústavnej kríze. Tá na prelome septembra a októbra 1993 prerástla až do ozbrojenej fázy. Ostrý spor medzi prezidentom Borisom Jeľcinom a parlamentom, ktorý priniesol viac ako 150 mŕtvych, vyvrcholil rozstrieľaním sídla parlamentu, moskovského Bieleho domu. Od týchto dramatických chvíľ uplynie dnes (4. októbra) 30 rokov.

V Rusku sa v roku 1993 vytvorilo prakticky dvojvládie a krajina sa ocitla na prahu občianskej vojny. Do neúprosného konfliktu sa dostala výkonná moc, reprezentovaná ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a zákonodarná moc, ktorú predstavoval Ruslan Chasbulatov, predseda Najvyššieho sovietu Ruskej federácie (ruský parlament).

Už na jar sa prezident pokúsil zrušiť zjazd ľudových poslancov, ako orgán štátnej moci. Poslanci odpovedali snahou spustiť proces ústavnej žaloby (impeachmentu) voči prezidentovi Jeľcinovi. Táto časť ústavnej krízy sa skončila kompromisom, avšak bolo to len ticho pred búrkou. Referendum 25. apríla 1993 ukázalo, že väčšina obyvateľov krajiny je nielen proti predčasným voľbám prezidenta, ale aj proti predčasným parlamentným voľbám. Navyše, väčšina hlasujúcich (58,7 percenta) vyjadrila prezidentovi podporu v jednej zo štyroch referendových otázok.

Čoskoro začala ústavná kríza písať svoju najdramatickejšiu kapitolu. Boris Jeľcin povzbudený výsledkom referenda vydal 21. septembra 1993 povestný dekrét č. 1400, ktorým rozpustil Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet, hoci mu to jestvujúca ústava neumožňovala. Reakcia poslancov nasledovala okamžite. Ešte v ten istý deň odvolali Borisa Jeľcina z postu hlavy štátu a prezidentské právomoci prevzal dovtedajší viceprezident Alexander Ruckoj.

Moskva v nebezpečenstve!

Napriek vyhláseniu výnimočného stavu prezidentom Jeľcinom a zákazu nočného vychádzania sa konali rôzne živelné mítingy na podporu Najvyššieho sovietu, ako aj stúpencov prezidenta. „Moskva je v nebezpečenstve!“ – apeloval na spoluobčanov v ruskej televízii premiér Viktor Černomyrdin.

Obkľúčenie budovy Najvyššieho sovietu sa hermeticky uzavrelo už koncom septembra a všetky prístupové cesty k moskovskému Bielemu domu blokovali zosilnené oddiely polície i vojsk ruského Ministerstva vnútra. Ich blokádu sa však podarilo protijeľcinovským demonštrantom 3. októbra prelomiť. V tento deň sa tiež pokúsili zmocniť televízneho centra Ostankino, kde došlo k tvrdým zrážkam s takmer piatimi desiatkami mŕtvych.

Krízu ukončili vojaci

Ústavnú krízu ukončila vojenská sila – v noci z 3. na 4. októbra vydal Jeľcin rozkaz zaútočiť na Biely dom. Stalo sa tak krátko po siedmej hodine rannej 4. októbra a budovu parlamentu, v ktorej sa zabarikádovali stúpenci moci sovietov, obkľúčili vládne vojská. Viac ako 30 tankov a bojových vozidiel pechoty namierilo svoje hlavne na parlament. Územie pred Najvyšším sovietom sa premenilo na bojisko.

Približne o tretej hodine popoludní prišiel k rozstrieľanej budove Pavel Gračov, prvý ruský minister obrany po rozpade Sovietskeho zväzu, aby prijal bezpodmienečnú kapituláciu. Podľa oficiálnych štatistík si boje vyžiadali 157 mŕtvych a viac ako 400 zranených.

Koniec ZSSR

Víťazstvo stúpencov prezidenta Jeľcina v októbri 1993 znamenalo koniec štruktúry sovietskej moci, ktorá v krajine existovala od roku 1917. V súlade s ústavou prijatou v decembri 1993 vládne v Rusku parlament zložený z dvoch komôr (Štátna duma a Rada federácie) a prezident s výrazne posilnenými právomocami.

Udalosti spred 30 rokov vyvolávajú v Rusku dodnes polemiky. Jedni poukazujú na to, že Boris Jeľcin svojim konaním zabránil tomu, aby moc v štáte získali konzervatívne a spiatočnícke sily, druhí zase tvrdia, že rozstrieľaním parlamentu a násilným rozohnaním zákonne zvolených poslancov začal prezident Jeľcin demontáž demokracie.

ereport.sk