Rozbitý štát, nefunkčná spoločnosť, zničené rodiny, bezmocnosť mužov a žien, beznádej mladých ľudí, smútok detí…
Takto vyzerá dnes Slovensko. Slovami básnika Jána Kollára: „někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“
A premýšľam prečo? Prečo nastala taká veľká skaza toho kúska zeme, ktorý je našou vlasťou, domovinou?
Premýšľam, čo sa to stalo s ľuďmi, ktorým nezáleží na budúcnosti vlastných detí, rodín, rodov, národa?
Prečo dopustili, aby národ a štát padli na dno, aj keď mali možnosť urobiť všetko pre to, aby ho pozdvihli a zveľadili?
Premýšľam, prečo je toľko nezdravého egoizmu a samoľúbosti v spoločnosti?
Je to jednoduché…
Veľmi jednoduché…
Sebectvo a samoľúbosť zbavujú človeka zodpovednosti. Vytvárajú dokonalý tieň, ktorý zakrýva skutočné charaktery ľudí, ktorí sa tvária ako spasitelia štátu a národa. A títo samozvaní spasitelia národa žijú v tomto tieni s pocitom vlastnej výnimočnosti a nadradenosti. Hrajú sa na niečo, čo v skutočnosti nie sú. Vytvorili si vlastný svet, v ktorom majú pocit moci a vlastnej pravdy. Odmietajú akceptovať iné názory, iné myšlienky, okrem tých svojich. Pretože ten ich svet v tieni, im zabezpečuje pohodlné živobytie, príjem, vážnosť a dobrú povesť v spoločnosti. Sú niekým, oproti tým ostatným, plahočiacim sa v biede beznádeje.
Sebectvo a samoľúbosť zbavujú človeka zodpovednosti. Zodpovednosti, ktorá je prvoradou povinnosťou muža. Zodpovednosti za rodinu, rod, národ, štát.
Rozvrat štátu a spoločnosti spôsobil život v tieni vlastnej pýchy týchto ľudí.
Ak by títo ľudia vedeli, čo je povinnosťou muža, vystúpili by z tieňa vlastnej výnimočnosti a nadradenosti do svetla skutočného života, ktorý má pevne stanovené hodnoty. Lenže oni to neurobia. Vyhovuje im ten ich svet nabubralého života, plný nafúkanosti a pocitu dôležitosti. Stačí im bavkať sa na piesočku vlastných ideálov a hrať sa na niečo, kým v skutočnosti nie sú, zviditeľňovať sa a mať komfortný život.
Ak by im záležalo na národe a ich slová neboli len prázdnymi frázami, ktoré majú zakryť to, že im ten ich život v tieni vyhovuje, dokázali by z neho vystúpiť.
Lenže… To oni neurobia. Nevzdajú sa takého života.
Ak by to urobili, tom momente by sa tieň rozplynul a oni by už v očiach ostatných neboli v pozícii moci. Stratili by pocit výnimočnosti a nadradenosti. Boli by len „obyčajnými ľuďmi“, ktorí by pracovali pre blaho a dobro iných. To im však ich pýcha nedovolí.
Preto máme na Slovensku toľko záchrancov národa s plamennými rečami, ktorí vidia len samých seba a svoj vlastný prospech.
Videli sme to pred poslednými voľbami… Neurobili nič , aby dokázali pomôcť vlastnému národu, aj keď mali veľkú možnosť. A vidíme to aj teraz…
Ťažko ich aj nazvať mužmi, keď zabudli na povinnosti mužov, pretože ich správanie je v skutočnosti zbabelé.
Nechcú byť skutočnými mužmi, zodpovednými za vlastné rodiny, rody, národ…
problem je ten, ze na slovensku akoby chlapi vymreli. v kazdom pripade si prestavaju viaceri plnit svoje klasicke povinnosti chranit a zivit rodinu a najma bojovat za to, aby ta rodina prezila a pokracovala v dalsom pokoleni. najnovsie poslusne nosia zdraviu skodlive umelohmotne nahubky. bojuju proti tomu skor zeny, hoci na to nie su velmi stavane…