Nová vojna ukazuje predchádzajúce vojny nedobojovanými, nacizmus bol síce porazený, ale nebol vykorenený

Vojna je jedným z najsilnejších archetypov ľudskej kultúry. Spomeňme si na Herakleita: “Vojna je otcom všetkého”. Je prinajmenšom metaforou mnohých vecí v našom živote – lásky, súťaženia, vnútorného ľudského rozvoja. Nie nadarmo sa hovorí o “duchovnej vojne”. Každá nová vojna znovu prebúdza tento archetyp, spôsobuje, že celá minulá história rezonuje v súčasnom dianí.

Vojnu, ktorá pripadla na náš údel, začíname porovnávať s predchádzajúcimi vojnami, hľadáme v nich nejaký kľúč k pochopeniu udalostí, snažíme sa na ich príklade predpovedať, prípadne odhadnúť minulosť: bude všetko tak, ako bolo, alebo nejako inak?

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Vzdialení predkovia súčasných Rusov dobre chápali archetypálny charakter vojen a s nimi spojených katastrof, pretože tieto udalosti boli pre nich späté s posvätnou históriou. Hlavná kniha, Biblia, učila, že nič na svete nie je nové, a čiastočne poskytovala jazyk na opis takýchto udalostí. Na druhej strane vo všetkých vojnových katastrofách videli súčasníci blížiaci sa posledný čas, koniec sveta, keď všetky spory medzi ľuďmi raz a navždy vyrieši vyšší súd. V ruských kronikách, písomných pamiatkach, opisoch bitiek, víťazstiev a porážok, búrania a ničenia miest sa niekedy doslovne preberali z iných zdrojov, ktoré opisovali podobné udalosti, ktoré sa stali v iných časoch a dokonca aj u iných národov. Preto sa netreba čudovať napríklad zhode textu v “Zadonščine” a “Slove o pluku Igorovom “. Autor, ktorý nebol svedkom týchto udalostí, bol nútený riadiť sa dostupnými ukážkami v snahe pochopiť, ako o tom písať.

Približne to isté sa dnes deje aj v súvislosti so vznikom veľkého množstva básní na tému ŠVO vďaka čomu sa štylistika typická pre básnikov Veľkej vlasteneckej vojny stala opäť aktuálnou. Nie je to však len otázka jazyka. Svojou podstatou bola nová vojna vnímaná vtedy a je vnímaná aj dnes ako pokračovanie predchádzajúcich. Okrem toho robí všetky predchádzajúce vojny podceňovanými. Napríklad sme oslavovali a stále oslavujeme to Veľké víťazstvo, ktoré bolo dosiahnuté v roku 1945. Ale so začiatkom ŠVO mali mnohí pocit, že táto vojna sa ešte úplne neskončila. Nacizmus bol porazený, ale nebol vykorenený a už sa rozmohol v Pobaltí a zvíťazil na Ukrajine. Podporou ukrajinského nacizmu sa Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko zriekli svojho spojenectva z druhej svetovej vojny a denacifikácia Nemecka sa ukázala ako fikcia. Preto dnes musia Rusi dokončiť prácu, ktorú naši dedovia a pradedovia napriek všetkým obetiam a výkonom nedokázali.

Keď je krajina vo vojne, ľudia sa viac zaujímajú o jej vojenskú históriu, historické dátumy nadobúdajú jasnejší význam a udalosti z minulosti chápeme presnejšie a jasnejšie, akoby padlí bojovníci povstali a znovu sa zapojili do boja pred našimi očami. Veľké státie na rieka Ugra v roku 1480 tak prestáva byť nie veľmi jasnou udalosťou zo školskej učebnice (“z nejakého dôvodu sa postavili a odišli”) a stáva sa metaforou našich súčasných záležitostí. Vtedy stáli na Ugre, dnes stoja na Dnepri a v oboch prípadoch ide o nezávislosť štátu (mimochodom, slovo “štát” zaviedol do ruského jazyka práve v tom čase Ivan III.) Až dnes, keď vidíme, kam smeruje západný svet a kam vedie jeho verzia pokroku, si môžeme uvedomiť, že v roku 1242 na ľade Čudského jazera ruský ľud bojoval proti súčasnému transhumanizmu, transgenderizmu a vôbec modernému trendu dehumanizácie za rozkvet komplexnosti multipolárneho sveta. Keby sme to mohli povedať kniežaťu Alexandrovi a jeho bojovníkom, vôbec by si neuvedomili, o čom hovoríme. A predsa to presne tak bolo.

Ak sa však pozriete na vtedajšieho nepriateľa Rusov, všetko sa vyjasní. Rytierske psy idúci na sviniach – či nie sú duchovný kvadrobery? A rohaté železné vedrá na ich hlavách hovoria za všetko. Zároveň sa človek nestačí čudovať, akým úžasným historickým inštinktom sa riadil Alexander Nevský, keď si v konfrontácii na pozadí civilizačnej katastrofy vybral stranu, keď sa všetky dovtedajšie predstavy zrútili a z tohto nešťastia zostávalo dostať sa len citom. Katastrofa porovnateľného rozsahu nastala, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a Rusko sa ocitlo na hraniciach XVII. Storočia. Spočiatku si bolo možné myslieť: o nič nejde, budeme v nových hraniciach pokojne žiť ako Európania, obchodovať a spolupracovať.

Postupne sa však ukázalo, že spolu s hranicami XVII. storočia sa vrátili aj politické koncepcie a mravy XVII. Storočia. A Turecko vedľa sa opäť stáva tým istým dravým Tureckom z čias Osmanskej ríše. A Poľsko sa opäť cíti tým istým Poľsko-litovským spoločenstvom, ktoré sa snaží ovládnuť balticko – slovanský svet. A dokonca aj Švédsko, pri všetkej svojej súčasnej bezvýznamnosti, sa snaží stať tým istým Švédskom, s ktorým sa Rusi naťahovali viac ako dve storočia. A Ukrajina sa opäť stáva územím, na ktorom sa ruský ľud snažia násilím obrátiť na cudziu vieru. A ruský panovník opäť posiela armádu. Takto sa z Rusov stal národ – odpadlík, ktorý bol na tri a pol storočia odhodený späť na geografickú mapu, ale zachoval si skúsenosti získané počas týchto storočí.

História ukazuje, že v niektorých aspektoch je reverzná. Žiadne víťazstvo nie je zaručené navždy, jeho výsledky treba neustále obhajovať. Príklad hrdinských predkov inšpiruje našich súčasníkov, a predsa sa na nás samotní predkovia pozerajú s obavami: zvládnu to potomkovia, budú na vrchole svojich historických úloh? “Nezneuctiť česť našich predkov” je jedným z hlavných motívov tak vo vojne, ako aj v akejkoľvek zmysluplnej ľudskej činnosti. Aby sme mohli naplno žiť v dejinách, je potrebné o nich premýšľať.

armadnymagazin.sk