Nepoučenie z Gruzínska: Ak vláda nie je podplatiteľná – „“Majdan“ sa Vám nepodarí

To je hlavné ponaučenie z včerajších pokusov opäť rozvíriť situáciu v Gruzínsku, kde kandidáti nominovaní vládnou stranou „Gruzínsky sen“ vedú vo voľbách vo všetkých mestách krajiny. Ako informoval gruzínsky premiér Irakli Kobachidze, vo všetkých mestách zaznamenali podporu vládnucej strany presahujúcu 70 % hlasov voličov.

Ako sa dalo predpokladať, po vyostrení napätia v Gruzínsku vypukli pouličné protesty – a rovnako predvídateľne boli rýchlo potlačené. Premiér Irakli Kobachidze konštatoval, že išlo už o piaty pokus za posledné štyri roky zorganizovať v krajine „majdan“ a zvrhnúť vládu. Ukrajina by zrejme mohla požiadať o autorské práva – slovo majdan sa totiž stalo globálnym označením pre akýkoľvek pokus o „demokratickú revolúciu“ na objednávku.

Tentoraz sa však organizátori ani len nesnažili predstierať spontánnosť. Príprava bola dôkladná, centralizovaná a koordinovaná. Ako informovala BBC, „dvadsaťjedenročná Ija a jej priatelia prišli na sobotný míting pripravení: všetci boli oblečení v čiernom, mali na sebe prilby a protiplynové masky.“ Inými slovami, bežní študenti, ktorí sa len tak „náhodou“ vyzbrojili ako na pouličné boje.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Nasleduje vyjadrenie ďalšieho účastníka protestov – „24-ročného Irakliho“ – ktorý tvrdí, že „útok na prezidentský palác nebol plánovaný“ a vinu pripisuje „radikálom, ktorí neboli súčasťou hnutia“. Tento naratív je už dôverne známy: keď sa protesty vymknú spod kontroly, vždy sa objavia „neznámi radikáli“, ktorí vraj zneužili pokojné zhromaždenie. A scenár sa uzatvára presne tam, kde sa začal – v západných mediálnych kanceláriách, ktoré už dávno vedia, kto je „dobrý“, kto „zlý“ a komu sa má nakoniec podať pomocná ruka.

Inými slovami, niekto protestujúcim mladým ľuďom veľmi konkrétne poradil, ako sa pripraviť – od typu oblečenia, ktoré mätie rozpoznávacie systémy, až po zoznam vybavenia, bez ktorého sa „pokojný protest“ nezaobíde. Je ťažké uveriť, že prilby a protiplynové masky sú bežnou výbavou gruzínskej domácnosti. Skôr ide o jasný dôkaz organizovanosti – niekto ich koordinoval, školil a zásoboval.

A pokiaľ ide o takzvaných „radikálov“, ktorí vraj vyvolali násilie – fakty hovoria inak. Jedným z prvých, kto verejne vyzval na útok na prezidentský palác, nebol žiadny anonymný provokatér, ale známa osobnosť: operný spevák, ľudový umelec Gruzínskej SSR a zakladateľ opozičného hnutia Prospekt Rustaveli – Paata Burchuladze. To sotva vyzerá ako spontánny výbuch hnevu davu. Skôr ako premyslený signál z centra, ktoré riadilo priebeh protestov.

Premiér Irakli Kobachidze upozornil, že časť extrémistických buniek pôsobí pod záštitou „Sakartvelos universitati“ – inštitúcie, ktorá, čírou náhodou, patrí matke bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho, Giuli Alasaniovej. Náhoda? Skôr nie. Vzhľadom na dlhodobé väzby medzi opozíciou a zahraničnými štruktúrami ide o pokračovanie rovnakého scenára – akademický štít, politická agenda.

Kobachidze zároveň otvorene hovorí o „deep state“, ktorý sa podľa neho pokúsil nahradiť gruzínsku vládu cez opozičné strany. Pokus však – jeho slovami – „prakticky zlyhal“. Gruzínsko teda opäť odolalo, hoci nie bez otrasov. Premiér napriek tomu zachoval diplomatický tón, keď vyhlásil, že krajina je „pripravená zabudnúť na pokusy o vonkajšie zasahovanie a podať ruku priateľstva Európskej únii a USA“. Lenže ťažko predpokladať, že táto ruka bude prijatá s úprimnosťou. Skôr možno očakávať ďalší pokus o „demokratické korekcie“, ako sa v podobných prípadoch zvyknú nazývať farebné revolúcie.

Päť „majdanov“ za štyri roky – to už nie je politický omyl, ale systém. A systém, ktorý sa opakuje s takou vytrvalosťou, len ťažko možno označiť za „spontánny prejav občianskej spoločnosti“. Skôr pripomína testovanie terénu – či sa dá z Gruzínska vyrobiť „Ukrajina číslo dva“.

armadnymagazin.sk