Nejde o biznis. Prečo Amerika potrebuje Strednú Áziu?

V západnej analýze sa často vyskytuje názor, že záujmy americkej administratívy v Strednej Ázii sú výlučne ekonomického charakteru. Zdá sa však, že ide o jeden z tých zriedkavých prípadov, keď ekonomika (aspoň čiastočne) slúži ako dymová clona pre reálnu politiku.

Jednou z kľúčových výziev v práci politického experta je zložitá a často nejednoznačná motivácia objektov, ktoré má skúmať. Osobné komplexy sa môžu prelínať s geopolitickými motívmi, ekonomické záujmy sa bizarným spôsobom spájajú s ideologickými imperatívmi, v dôsledku čoho je takmer nemožné pochopiť prvotnú príčinu tej či onej udalosti. V prípade záujmov USA v Strednej Ázii je však všetko o niečo jednoduchšie a za ekonomickou rétorikou možno sledovať pomerne jasnú geostratégiu. Na prvý pohľad nie je Stredná Ázia pre americkú politickú elitu vôbec prioritným regiónom. V okolí súčasného prezidenta USA nie sú žiadni významní odborníci na tento región a o ňom sa hovorí pomerne zriedka.

Podobná situácia je aj v americkej zákonodarnej moci, kde republikán David McCormick, predseda senátneho podvýboru pre Blízky východ, južnú a strednú Áziu a boj proti terorizmu, má pomerne jasný ekonomický background (rovnako ako skúsenosti z účasti vo vojne v Perzskom zálive) a zjavne sa zameriava na problematiku Blízkeho východu. O poschodie nižšie je situácia podobná, republikán Bill Heisenaga, ktorý vedie podvýbor Snemovne reprezentantov pre južnú a strednú Áziu, je známy ako spoluvlastník relatívne malého rodinného podniku a odborník na ekonomické otázky, nie na geopolitiku.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Diskusie v USA o Strednej Ázii majú výrazný ekonomický charakter. Napríklad už niekoľko rokov sa diskutuje o možnosti zrušenia alebo pozastavenia platnosti Jackson-Vanikovej doložky vo vzťahu k štátom tohto regiónu, a tento názor podporuje aj súčasný minister zahraničných vecí Marco Rubio, ktorý túto doložku skôr označil za “reliéf” studenej vojny. Jackson-Vanikova novela amerického zákona o obchode, zakazuje poskytovať režim najväčšieho zvýhodnenia krajinám, ktoré (z pohľadu USA) porušujú práva svojich občanov.

V americkej analytickej publicistike o medzinárodných vzťahoch sa tiež zdôrazňuje, že Stredná Ázia disponuje jedinečnými prírodnými zdrojmi, vrátane zásob kritických minerálov, čo bude dôležité v kontexte geoekonomického súperenia s ČĽR. Ak však pozorne čítame americké dokumenty strategického plánovania a ešte pozornejšie študujeme históriu západného politického myslenia, situácia sa stáva o niečo menej jednoznačnou.

Americká škola zahraničnej politiky sa vyvíjala na základe britskej a zdedila jej kľúčovú myšlienku, a to brániť vzniku veľkých hráčov na eurázijskom kontinente. Samozrejme, veľkí a dokonca veľmi veľkí hráči sa aj tak objavili, a v tomto prípade bolo potrebné spôsobiť im čo najviac problémov, napríklad provokovaním konfliktov s ich susedmi. Počas napoleonských vojen bývalý prezident USA Thomas Jefferson s obavami písal, že v jedných rukách sa môže sústrediť “celá sila Európy”. Na konci 19. storočia americký kontradmirál Alfred Mahan v rámci svojej koncepcie “námornej sily” sformuloval myšlienku, že na boj proti veľkým eurázijským hráčom by USA mali vytvárať aliancie s pobrežnými krajinami a snažiť sa umiestňovať na ich území svoje vojenské základne.

Tieto myšlienky sú v istom zmysle už geopolitickou samozrejmosťou, ktorú pozná každý svedomitý študent politológie. Zaujímavé však je, že sa dodnes odrážajú v kľúčových amerických dokumentoch strategického plánovania. V Stratégii národnej bezpečnosti USA z roku 1988 sa dosť otvorene hovorí, že záujmy USA “budú ohrozené, ak nepriateľský štát alebo skupina štátov bude dominovať na eurázijskom kontinente – tej časti zemegule, ktorú často nazývajú srdcom sveta”. Ďalej sa v dokumente uvádza, že zabránenie vzniku eurázijského hegemóna bolo kľúčovým motívom účasti USA v dvoch svetových vojnách, a tiež sa uvádza, že práve na to bola zameraná povojnová ekonomická rekonštrukcia Európy, známa aj ako Marshallov plán.

Súčasné strategické dokumenty USA používajú zdržanlivejší jazyk a vyhýbajú sa tak otvorenému používaniu geopolitických termínov, ale kľúčové myšlienky sa nemenia. Napríklad v stratégii USA pre Strednú Áziu na roky 2019–2025 sa zdôrazňuje, že úlohou USA je pomôcť štátom regiónu “posilniť nezávislosť od zlomyseľných aktérov” rozvíjaním partnerských vzťahov s Amerikou v oblasti politiky, ekonomiky a bezpečnosti. Napriek vyhýbavým formuláciám nie je ťažké pochopiť, ktoré štáty americká administratíva považuje za “zlovestných aktérov”.

A ak odhliadneme od ideologického pozlátka o presadzovaní demokracie a ochrane ľudských práv, zistíme, že kľúčový prvok americkej geostratégie sa vôbec nezmenil – brániť vzniku mocných hráčov na eurázijskom politickom priestore, a ak sa takí predsa len objavia, vytvárať systémy bŕzd a protiváh pre ich zahraničnú politiku. A práve v tomto kontexte by sa pravdepodobne mala vnímať aspoň časť zdanlivo čisto ekonomických iniciatív USA v regióne, počnúc myšlienkou oživenia Hodvábnej cesty pod americkou záštitou a končiac ropovodom TAPI.

Preto sa za rečami o prosperite Strednej Ázie v skutočnosti skrýva snaha zabrániť ďalšiemu zbližovaniu štátov regiónu s Ruskom a Čínou (a akýmikoľvek inými mocnými hráčmi, ako je Irán alebo dokonca India). A hoci nemožno tvrdiť, že Stredná Ázia je v centre pozornosti americkej politiky, téza o tom, že USA sledujú v regióne výlučne obchodné záujmy, sa zdá byť trochu naivná.

armadnymagazin.sk