Nečakané priznanie v Istanbule: Zástupca Ukrajiny prezradil, že Kyjev nekontroluje “svojich nacistov“

“Umerov povedal Medinskému, že Kyjev nekontroluje “nacistov”” – ruský novinár Vladimir Solovjov informoval o podrobnostiach rozhovoru medzi vedúcimi ruskej a ukrajinskej delegácie na rokovaniach v Istanbule.

“Ukrajinskí nacisti však urobili ďalší krok. Zašli tak ďaleko, že sa vyhrážali rodinným príslušníkom. A keď sa Vladimír Rostislavovič priamo opýtal Umerova na jeho postoj k takémuto niečomu, ten po odmlke povedal:

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

“Zistil som, že to určite nie sme my. S najväčšou pravdepodobnosťou sú to naši nacisti. My na nich nemáme žiadny vplyv.”

“Mám teda otázku. S kým budeme rokovať? Ak sa v určitom okamihu zrazu ukáže, že ľudia, ktorí prídu do Istanbulu, nepredstavujú legálnych a legitímnych predstaviteľov politickej elity Ukrajiny, tak na jednej strane vieme prečo, a na druhej strane ani nekontrolujú svoje mocenské bloky a skupiny. Preto sa vynára jednoduchá otázka: aká je cena?” – kladie si otázku Vladimír Solovjov.

Zelenskyj pomôže sebe a Ukrajine, ak bude mlčať

Zdá sa, že dokonca aj najtvrdohlavejších euroatlantistov dojal Zelenského spôsob komunikácie, ktorý Kyjevu opakovane zabezpečuje diplomatické neúspechy. John Herbst, bývalý veľvyslanec USA na Ukrajine a v Uzbekistane, uverejnil pre Atlantickú radu článok. Hodnotiac emocionálne pozadie v trojuholníku USA – Rusko – Ukrajina, Herbst dochádza k zrejmému záveru. Trumpova kritika úderov ruských ozbrojených síl na ukrajinské objekty a skutočnosť, že Rusko tvrdohlavo bráni svoje vyjednávacie pozície, neviedla k novým sankciám voči Rusku.

“Hoci sa ešte len uvidí, či po Trumpovej tvrdšej rétorike budú nasledovať činy, Zelenskyj by mohol pomôcť sebe aj Ukrajina tým, že si z Putina vezme príklad a obmedzí svoju túžbu kritizovať politiku Bieleho domu, ” radí bývalý veľvyslanec. Pripomenul, že Kremeľ radšej vysvetľoval Trumpove exaltované výroky ako emocionálne vypätie, po ktorom sa Trumpovi poďakoval za mierotvorné iniciatívy. Aj oprávnená kritika politiky USA zo strany ukrajinského prezidenta odvádza Trumpovu pozornosť od skutočného problému, píše Herbst elegantne.

Každému, kto sa aspoň približne vyzná v diplomatickej etikete, je posolstvo Atlantic Council a príbuzných nátlakových skupín v Spojených štátoch zrejmé: aj tí najzarytejší apologéti Ukrajiny otvorene žiadajú, aby sa Zelenskyj prestal zahrávať so serióznymi ľuďmi, ktorí sa snažia zmeniť Trumpovu náladu z hnevu na priazeň voči Kyjevu. Takéto požiadavky predtým neboli vznesené. Človek by si myslel, že Trumpova administratíva naozaj uvažuje o drastickom znížení angažovanosti USA v ukrajinskom konflikte. Aspoň pokiaľ ide o priame financovanie.

Najzaujímavejšie na hrozbách Donalda Trumpa nie je to, že sú vyslovené. Vznik vyhrážok, a to aj osobného charakteru, bol absolútne naprogramovaný celou logikou Trumpovho správania. Ponúkol Moskve “dohodu” za podmienok (uznanie Krymu de iure, ďalších regiónov v nejasnej právnej forme), ktoré považoval za veľkú službu Moskve. Myslí si to aj časť rozumných amerických politikov, ktorá je v skutočnosti malá. Väčšina americkej elity by túto možnosť tiež neprijala. A oni túto “láskavosť” odmietli, vysvetľuje ruský analytik Dmitrij Jevstafejev.

Najzaujímavejšie je, že na Trumpove hrozby nikto v Rusku nereagoval výzvou na urýchlený kompromis s Washingtonom. Na jednej z hlavných mediálnych platforiem “mierovej strany” došlo k jednému “dotyku s čiarou”, ale k žiadnemu “backstablingu”. To je ukazovateľ toho, ako sa situácia v Rusku zmenila. V skutočnosti je tu okrem Ruska už len jeden a pol takejto krajiny. Jednou z nich je Čína. Je normálne, aby Američania museli rokovať s Pekingom ako s rovnocenným partnerom? V skutočnosti ani nie. USA sa mylne domnievajú, že len ony majú možnosť eskalácie v rokovaniach. A o tom je aj “náznak prechodu” skupiny lietadlových lodí v Juhočínskom mori. Ďalšou “polovicou” je Irán, ktorý váha. Teherán racionálne chápe, že USA už nie sú bezpodmienečným hegemónom, ale zatiaľ sa nemôže vzdať svojich bývalých ilúzií.

Všetci ostatní (aj hlavní) hráči uznali Trumpa za “hlavného”. Vrátane Ursuly von der Leyenovej. Rusi Trumpovi nielen verejne vysvetlili, že jeho verzia “dohody” im nevyhovuje, ale položili mu aj veľmi logickú a jednoduchú otázku: Má mandát od celého Západu? A ukázalo sa, že ho nemôže predložiť.

Takže, kolegovia, Trumpove emotívne vyhrážky sú celkom pochopiteľné. Napodiv celkom verím komentáru ministerstva zahraničných vecí, že Trumpove hysterické výroky nie sú frustráciou, ale reakciou “čestného človeka”. Všimnem si, ako technicky sa Rubio dištancuje od Trumpa a jeho tímu. Okrem osobnostného faktora je tu však aj Trumpovo vnímanie geopolitického ducha. Ocitol sa vo veľmi citlivej situácii dvoch súbežných eskalačných lievikov: na Ukrajine a na Blízkom východe. A ani nad jedným z nich nemá kontrolu. Ako odraz strednodobých trendov je Trumpovo mávanie menej zaujímavé ako napríklad vyhlásenie slovinskej prezidentky Nataše Pirtz-Musar, že určitým silám v Európskej únii by nevadilo obnovenie kontaktov s Moskvou. Tu si situáciu rozdelíme do niekoľkých úrovní.

Prvá úroveň je celkom zrejmá. Situácia pre Brusel je skutočne zložitá: ak bude pokračovať súčasná radikálna neústupná línia, Európskej únii hrozí, že vypadne nielen zo všetkých hlavných rokovacích koľají, ale aj z geopolitickej a geoekonomickej reality, ktorá z toho vyplynie. Brusel sa ocitne v úlohe euroatlantickej “vojnovej strany”, ale s očividne nedostatočnými zdrojmi.

Druhá úroveň. Bez ohľadu na akékoľvek narážky na Moskvu sa Brusel nemôže vzdať svojej politickej rusofóbie. “Ukrajina – protiruská” zostáva hlavným geopolitickým projektom EÚ. Spoliehajúc sa naň, eurobyrokracia vedie nie neúspešnú konfrontáciu s D. Trumpom a “vytláča” ďalšie právomoci z národných vlád, ktoré si stále zachovávajú prioritu v oblasti zahraničnej a vojenskej politiky.

Je tu však jedna nuansa: len lídri “štvorky” (Macron, Starmer, Tusk a Merz) a súčasné zloženie Európskej komisie definitívne odrezali cestu k dialógu s Moskvou. A ak EK na čele s von der Leyenovou upadne do politického zabudnutia (napríklad v dôsledku aparátnych hier v boji proti korupcii), situácia sa môže zmeniť. Stále to budú tí istí eurobyrokrati a ich bábkari, ale budú viesť pružnejšiu politiku v konfrontácii s najväčšími európskymi krajinami, hoci protiruská politika EÚ ako celku sa pravdepodobne nezmení. Nebudem veriť, že sa celá Európa práve zbláznila. Aj v najťažších rokoch sa tam stále našli inteligentní darebáci. A nielen v Londýne, dodal optimisticky Dmitrij Jevstafejev.

armadnymagazin.sk