Názory Nemcov na Slovanov

Názory nemeckých nacistov na Slovanov, ako na podľudí, predurčovala už ich nacistická ideológia. Všade, kam sa v jej mene zvrtli, začali miestnych pretvárať na svoj pracovný nástroj. Niekde sa im to darilo viac, inde menej. Napríklad v Poľsku v mene tohto cieľa úplne vykynožili inteligenciu. 

Predstavy Nemcov o národe sovietskeho Ruska prinútili nacistov mnohé z týchto názorov zmeniť. Ďalej nech prehovoria zadokumentované svedectvá vojakov, dôstojníkov a generálov Wehrmachtu o tom, ako oni nazerali na sovietskych vojakov, ktorí sa nemienili vzdať a ani pred nimi donekonečna ustupovať.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

• „Môj veliteľ bol dvakrát taký starý ako ja, a raz mal ako poručík bojovať proti Rusom v roku 1917 pod Narvou. Tu, na týchto nekonečných šíravách, nájdeme smrť rovnako ako Napoleon,“ neskrýval pesimizmus. „Mende, zapamätajte si tieto časy, znamenajú koniec minulého Nemecka.“

Podplukovník Erich Mende z 8. sliezskej pechotnej divízie o rozhovore, ktorý prebiehal v posledné mierové minúty pred útokom na ZSSR 22. júna 1941.

• „Keď sme vstúpili do prvého boja s Rusmi, tí nás zjavne nečakali, no nepripravenými by sa ich nedalo nazvať. Entuziazmu sme nemali ani za mak! Navyše nás ovládol pocit grandióznosti nastupujúcej kampane. No vtom sa zrodila otázka: kde, pri akej osade sa táto kampaň skončí?“

Poručík Alfred Duhrwanger, veliteľ protitankovej roty 28. pechotnej divízie útočiacej z východného Pruska cez Suvalky.

• „Len čo sme sa v prvý deň pustili do útoku, jeden z našich sa zastrelil vlastnou zbraňou. Pušku si pritlačil medzi kolená, hlaveň vopchal do úst a stlačil kohútik. Tak sa pre neho skončila vojna a hrôzy s ňou spojené.“

Protitankový kanonier Johann Danzer. Brest, 22. júna 2014.

• „Správanie Rusov sa hneď v prvom boji niekoľkonásobne odlišovalo od správania Poliakov a spojencov, ktorí boli porazení na západnom fronte. Dokonca aj keď sa ocitli obkľúčení v kotle, Rusi sa húževnato bránili.“

Generál Günther Blumentritt, náčelník štábu 4. armády.

• „Boj o obsadenie pevnosti bol tvrdý – mnohopočetné straty… Tam, odkiaľ sa Rusov podarilo vybiť alebo vykúriť, sa čoskoro zjavili nové sily. Vyliezali z pivníc, z domov, z kanalizácie a z ďalších dočasných úkrytov, viedli mierenú streľbu a naše straty neustále rástli.“

Z bojových hlásení 45. pechotnej divízie Wehrmachtu, ktorá mala rozkaz obsadiť Brestskú pevnosť. Divízia mala 17-tisíc ľudí proti 8-tisícovej posádke. Len za prvých 24 hodín bojov nemecká divízia stratila toľko vojakov, koľko za celú 6-týždňovú kampaň vo Francúzsku.

• „Tieto metre sa pre nás zmenili na neustály krutý boj, neutíchajúci od prvého dňa. Všetko dookola už bolo zničené takmer do základov, z budov nezostal kameň na kameni… Ženisti útočnej skupiny sa vybrali na strechu budovy práve naproti nám. Na dlhých tyčiach mali nálože s výbušninou, zasúvali ich do okien najvyššieho poschodia – likvidovali guľometné hniezda nepriateľa. No takmer bez výsledku – Rusi sa nevzdávali. Väčšina z nich zostala v pevných pivniciach a naše delostrelectvo ich neohrozilo. Pozeráš, výbuch, a ďalší, minútu je ticho, no po chvíli zase začínajú páliť.“

Poručík Schneiderbaum, veliteľ čaty 50 mm tankových kanónov 45. pechotnej divízie, o bojoch na južnom ostrove Brestskej pevnosti.

• „Dá sa povedať, že ani jeden kultivovaný obyvateľ Západu nikdy nepochopí mentalitu a dušu Rusov. Poznanie ruskej mentality sa môže stať kľúčom k pochopeniu bojových kvalít ruského vojaka, jeho predností a metód boja na bojovom poli. Húževnatosť a duchovné rozpoloženie bojovníka vždy boli prvými faktormi na vojne, a neraz boli svojím významom dôležitejšie ako početnosť a výzbroj vojsk… Nikdy sa nedá vopred povedať, čo urobí Rus: spravidla sa hýbe od jednej krajnosti k druhej. Jeho nátura je rovnako neobyčajná a zložitá ako táto obrovská a nepochopiteľná krajina… Niekedy pechotné prápory Rusov začali po prvých výstreloch zmätkovať a na ďalší deň tie isté jednotky bojovali s fanatickým odhodlaním… Rus je celkovo nepochybne vynikajúci vojak a pri schopnom vedení je nebezpečným protivníkom.“

Generál tankových vojsk a náčelník štábu 48. tankového zboru Mellentin Fridrich Wilhelm, ktorý sa neskôr stal náčelníkom štábu 4. tankovej armády.

• „Na východnom fronte som postretal ľudí, ktorí sa dajú považovať za osobitnú rasu. Už prvý útok sa premenil na boj nie na život, ale na smrť.“

Tankista 12. tankovej divízie Hans Bekker.

• „Pri útoku sme narazili na ľahký ruský tank T-26, v momente sme ho načali z 37-milimetrovky. Keď sme sa k nemu začali približovať, z veže sa po pás vysunul Rus a začal po nás páliť z pištole. Čoskoro sa ukázalo, že bol bez nôh, odtrhol mu ich náš výstrel. Nehľadiac na to pálil po nás z pištole!“

Z prvých hodín spomienok delostrelca protitankového kanónu.

• „Kvalitatívna úroveň sovietskych letcov je zásadne vyššia ako sa čaká… Tvrdý odpor, jeho masový charakter, nezodpovedajú našim prvým predpokladom.“

Zápis v denníku náčelníka štábu veliteľstva Luftwaffe Hofmana von Waldau z 31. júna 1941.

• „Takmer sme nebrali zajatcov, pretože Rusi sa vždy bili do posledného vojaka. Nevzdávali sa. Ich odolnosť sa s našou nedá porovnať…“

Z rozhovoru vojnového korešpondenta s dôstojníkom tankovej jednotky skupiny armád Stred.

• „V tanku ležali telá odvážnej posádky, ktorí doteraz boli len ranení. Hlboko sa ma dotklo ich hrdinstvo, pochovali sme ich so všetkými vojenskými poctami. Bojovali do posledného dychu, no bola to len jedna malá dráma veľkej vojny. Po tom, ako jediný ťažký tank po dva dni blokoval cestu, nakoniec bola sprejazdnená.“

Veliteľ bojovej skupiny Raus plukovník Erhardt Raus o tanku KV-1, ktorý rozstrieľal a rozbil kolónu nákladiakov a tankov a delostreleckú batériu Nemcov; celkovo tak štyria sovietski vojaci zastavili postup bojovej skupiny Raus 24. – 25. júna 1941.

• „17. júl 1941. Sokoľniky poblíž Kričova. Večer pochovávali neznámeho ruského vojaka. On jediný zostal pri kanóne, dlho obstreľoval kolónu tankov a pechotu, a tak aj padol. Všetci sa divili jeho chrabrosti… Plukovník pred hrobom hovoril, že ak by sa všetci Führerovi vojaci bili tak, ako tento Rus, porazíme celý svet. Tri salvy z pušiek sme vypálili. Je napriek tomu potrebná až takáto poklona?“

Z denníka podplukovníka 4. tankovej divízie Henfelda.

• „Straty sú kruté, neporovnateľné s tými vo Francúzsku… Dnes je cesta naša, zajtra si ju zaberú Rusi, potom zase my a tak ďalej… Ešte som nevidel nikoho zlostnejšieho ako títo Rusi. Ozajstní psi na reťazi! Nikdy nevieš, čo od nich čakať. A odkiaľ berú toľko tankov a všetko ostatné?!“

Z denníka vojaka Skupiny armád Stred, 20. augusta 1941; po takýchto skúsenostiach sa v nemeckých vojskách rýchlo udomácnilo príslovie: „Radšej tri francúzske kampane ako jedna ruská“.

• „Nečakal som nič podobné. Toto je čistá samovražda, atakovať prápor päticou vojakov.“

Z priznania sa veliteľa 3. práporu 18. pechotného pluku Skupiny armád Stred prápornému lekárovi Neuhofovi. Keď prápor s 800 vojakmi prerazil prihraničnú obranu, zaútočilo naň päť sovietskych vojakov.

• „Niečomu takému jednoducho neuveríš, kým to neuvidíš vlastnými očami. Vojaci Červenej armády, dokonca horiaci zaživa, pokračovali v streľbe zo zhorených domov.“

Z listu dôstojníka pechoty 7. tankovej divízie o bojoch na rieke Lama, polovica novembra 1941.

• Rusi sa vždy vyznačovali opovrhovaním smrti; komunistický režim ešte viac rozvinul túto kvalitu, a teraz sú masové útoky Rusov efektívnejšie ako kedykoľvek predtým. Dvojnásobný útok bude zopakovaný i tretí i štvrtýkrát, bez ohľadu na straty, pričom aj tretí a aj štvrtý útok budú stále rovnako urputné a chladnokrvné… Oni neustupovali, ale nezadržateľne sa drali vpred. Odrazenie takéhoto útoku závisí nie od pridelenej techniky, ale od toho, či vydržia nervy. Len bojovo zakalení vojaci dokážu prekonať strach, ktorý sadne na každého.“

Náčelník štábu 48. tankového zboru, neskôr náčelník štábu 4. tankovej armády, účastník Stalingradskej a Kurskej bitky genmjr. tankových vojsk Mellentin Fridrich von Wilhelm.

• „Bože môj, čo si to len tí Rusi vymysleli, že s nami urobia? Dobre by bolo, keby si nás tam hore aspoň vypočuli, inak tu všetci budeme musieť podochnúť.“

Z listu domov slobodníka Fritza Ziegela zo 6. decembra 1941.

Z denníka nemeckého vojaka:

1. október: Náš prápor dorazil k Volge. Presnejšie, k Volge nám chýba asi 500 metrov. Už zajtra budeme na tamtom brehu a vojna sa skončí.

3. október: Veľmi silný palebný odpor, nevieme prekonať oných 500 metrov. Stojíme na hranici akéhosi obilného elevátora.

6. október: Čertov elevátor. Nedá sa k nemu dostať. Naše straty už dosiahli viac než 30 percent.

10. október: Odkiaľ sa berú títo Rusi? Elevátora už niet, no zakaždým, keď sme sa k nemu blížili, vyšľahla spod zeme paľba.

15. október: Hurá, prekonali sme elevátor. Z nášho práporu zostalo 100 ľudí. Ukázalo sa, že elevátor bránilo 18 Rusov, našli sme 18 mŕtvol.“

• „Chrabrosť – to je odvaha inšpirujúca duchovnosťou. Húževnatosť, s akou sa boľševici bránili vo svojich domoch v Sevastopole, sa ponáša na nejaký zvierací inštinkt, a bolo by obrovskou chybou myslieť si, že je výsledkom boľševického presviedčania alebo výchovy. Rusi boli takými vždy a takými zrejme aj navždy zostanú.“

Joseph Goebbels

• „Bojovali do posledného, dokonca ani ranení nás k sebe nepripustili. Jeden ruský seržant, neozbrojený, so strašnou ranou na pleci, sa hodil na našich so ženijnou lopatkou, no v momente ho zastrelili. Nerozum, ozajstný a pravý nerozum. Bili sa ako zvery – a hynuli po desiatkach.“

Slobodník zdravotníckej jednotky 17. tankovej divízie Hubert Coralla o bojoch pozdĺž trasy Minsk – Moskva.

• Z listu matky vojaka Wehrmachtu: „Synček môj drahý! Hádam nájdeš kúsok papiera, aby si dal osebe vedieť. Včera prišiel list od Józa. Má sa dobre. Píše: „Predtým sa mi veľmi chcelo zúčastniť sa na ťažení na Moskvu, no teraz by som sa rád dostal z celého toho pekla“.

Vladimír Mikunda

armadnymagazin.sk