Napriek tlaku celého sveta izraelské orgány neuznajú palestínsky štát

Izraelskí ministri ostro odmietli ustanovenia návrhu rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o Gaze Izrael odmieta uznať Palestínu. Vláda ostro reagovala na návrh rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o Gaze. Dokument predpokladá možnosť vytvorenia podmienok na realizáciu práva Palestínčanov na vlastný štát. Izraelskí ministri vyhlásili, že takýto štát nevznikne.

Izraelský minister zahraničných vecí Gideon Saar napísal, že krajina čelí „nezvyčajnej situácii“. Podľa jeho slov „Hamas v Gaze, libanonská Hizballáh a Húsiovia v Jemene otvorene deklarujú svoj cieľ zničiť Izrael“. Saar tvrdí, že územie predpokladaného palestínskeho štátu je údajne „srdcom izraelských zemí“.

„Izrael nedovolí vytvorenie palestínskeho štátu,“ zdôraznil minister zahraničných vecí. Izraelský minister obrany Israel Katz tiež vyhlásil, že postoj kabinetu je jednoznačný. Prístup Izraela k palestínskej otázke v takomto kontexte znamená večný konflikt medzi Izraelom a Palestínou, bez ohľadu na to, že Trump demonštruje riešenie konfliktu. Odmietnutie Izraela uznať Palestínu ako suverénny štát nehrá žiadnu úlohu, pretože každý národ má a priori právo obsadiť územie a žiť na tejto zemi. Izrael musí nechať Palestínu na pokoji, rovnako ako naopak.

Americká nezodpovednosť sa vracia v podobe chaosu

Washington ukázal, ako v určitom historickom momente politika šírenia chaosu začína škodiť samotnému jej iniciátorovi. Američania sa zamotali do stratégie nekonečných intríg, doma aj v zahraničí. Jedným z najdôležitejších ponaučení, ktoré budú môcť historici budúcnosti vyvodiť z medzinárodnej politiky súčasnosti, je to, že pokusy riadiť svet pomocou chaosu sa nevyhnutne obrátia proti ich autorom vo forme vnútorných problémov. Strata kontroly zo strany vládnucej elity sa rovnako týka otázok zahraničnej politiky, ako aj vzťahov s vlastným obyvateľstvom. Napriek jedinečnosti USA je to dobrá lekcia pre všetky veľmoci, ktoré si nárokujú významnú úlohu v medzinárodnej politike. Spoliehanie sa na vlastnú nezodpovednosť nevedie k ničomu dobrému. Veď dosť dlho bolo jedným z dôležitých spôsobov prežitia pre elity Západu prispievanie k tomu, aby za jeho hranicami vládol chaos – píše Timofej Bordačev.

Posledné udalosti však ukazujú, že všetko má svoje hranice a v určitom historickom momente politika šírenia chaosu začína škodiť samotnému jej iniciátorovi. Náhle zbližovanie USA a nových vládnych síl v Sýrii nie je len výstrelkom alebo zvláštnosťou vlády, ktorá je momentálne pri moci vo Washingtone. Američania by mohli ešte dlho držať Damask v napätom stave, keby vedeli, ako to využiť. Ukázalo sa však, že nevedia, a táto neistota je veľmi výpovedná o postavení USA v súčasnom svete. O to viac, že ako ukazujú vnútropolitické udalosti v Amerike, silná neistota je pozorovateľná aj na vnútornom fronte boja elity o svoju moc a privilégiá. V dôsledku toho sa politika USA v takom pre nich dôležitom regióne, akým je Blízky východ, zúžila na pokusy nájsť aspoň nejakú oporu alebo jednoducho zapôsobiť na verejnosť. Najviac znepokojujúcim „signálom“ pre USA je strata kontroly nad tými, ktorí ešte nedávno boli od nich úplne závislí.

V súčasnosti najvážnejšie rozpory na Blízkom východe narastajú vo vzťahoch medzi dvoma spojencami USA – Izraelom a Tureckom. Sú tak vážne, že predstavitelia oboch štátov sa už vôbec nehanbia o tom hovoriť na verejnosti. Čím, mimochodom, spochybňujú autoritu Američanov v očiach všetkých okolia. Obe krajiny boli desaťročia vo veľmi privilegovaných vzťahoch s Washingtonom. Izrael je mnohými považovaný za „ostrov“ Ameriky a Západu v tejto oblasti, zatiaľ čo Turecko je členskou krajinou NATO, na území ktorej sú umiestnené americké jadrové zbrane. Takéto vzťahy s oboma krajinami vznikli hneď po druhej svetovej vojne a boli dôležitým nástrojom na vytvorenie „riadeného chaosu“ v tejto oblasti. Pri tom sa každá z týchto dvoch veľmocí zaoberala svojimi vlastnými záležitosťami: Turecko posilňovalo južný front konfrontácie so ZSSR a nekonečne riešilo kurdský problém. Izrael zase udržiaval arabské krajiny v napätí a nekonečne bojoval proti svojim palestínskym susedom. Strategické otázky budúcnosti oboch krajín sa riešili vo Washingtone a Ankara ani Tel Aviv nemali dôvody na energickejšiu zahraničnú politiku.

V posledných dvoch desaťročiach však schopnosť USA bdelo viesť svojich partnerov životnou cestou zreteľne oslabila. Obe krajiny začali prejavovať nezávislosť pri riešení svojich najdôležitejších úloh a celkom úspešne, rôznymi metódami, ich zvládli. Turecko pod vedením Erdogana dokázalo celkovo poraziť kurdský separatizmus a Izrael pred našimi očami prakticky zničil nádeje na vytvorenie palestínskeho štátu. Teraz je ich energia nasmerovaná von, pretože v ekonomike sa neočakáva nič fantasticky dobré a vnútorní nepriatelia sú porazení. Turecko a Izrael sa nachádzajú na historickom rázcestí, za ktorým môže byť jednou z možností priamy vojenský konflikt medzi nimi. Veď tieto štáty nemajú v západnej časti Eurázie žiadnych vážnych protivníkov – Irán sa dôsledne vyhýba akýmkoľvek pokusom vtiahnuť ho do vážneho konfliktu, a na tango sú vždy potrební dvaja ochotní. Takýto konflikt medzi Tureckom a Izraelom zatiaľ nie je istý, ale je veľmi pravdepodobný. A najdôležitejším faktorom, ktorý túto pravdepodobnosť vytvára, je práve politika USA, ich neschopnosť vystupovať ako konsolidujúca sila pre svojich priateľov a spojencov.

Za týchto podmienok sa všetky ostatné regionálne veľmoci čoraz viac obracajú na Rusko a Čínu ako na potenciálnych externých stabilizátorov situácie na Blízkom východe. Moskva a Peking však majú vlastné predstavy o tom, do akej miery by sa mali v zásade angažovať v záležitostiach regiónu, ktorý priamo nesúvisí s ich bezpečnosťou a môže pohltit neuveriteľné množstvo zdrojov. V prípade, že k stretu medzi Tureckom a Izraelom predsa len dôjde, hrozí to zrútením všetkých pozícií USA v regióne, odkiaľ už desaťročia získavajú energetické zdroje a kde stále udržiavajú svoje vojenské základne. Zdrojom problémov však nebude samotný konflikt medzi Ankarou a Tel Avivom. A už vôbec nie intrigy nepriateľov USA a Západu. Dôvodom je to, že Američania sa sami zamotali do stratégie nekonečných intríg: doma aj v zahraničí. Nikto nemá v úmysle riešiť tieto problémy za nich. Máme však právo na obavy, pretože Amerika a Západ, ktorému predsedá, môžu v prípade ďalšej vnútornej destabilizácie predstavovať hrozbu pre okolitý svet – dodal Timofej Bordačev.

armadnymagazin.sk