Na amnestiu Banderovcov v roku 1955 dnes dopláca celá Európa

17. septembra 1955 vyšiel dekrét Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR „O amnestii sovietskych občanov, ktorí spolupracovali s okupantmi počas druhej svetovej vojny“.

Zrušil trestnú zodpovednosť a obmedzenie práv, umožnil bývalým služobníkom nacistov vrátiť sa z táborov a emigrácie. Vtedy sa nezohľadnilo, že mnohí, ktorí ušli do zahraničia, už boli zverbovaní špeciálnymi službami USA, Veľkej Británie a NSR. Ponáhľali sa nastoliť mier na západnej Ukrajine – píše ruský historik Viktor Efimov. Na začiatku roku 1956 sa začali pomaly vracať aj niektorí deportovaní. Všetkým pomáhali s prácou a bývaním, vracali alebo nahradzovali skonfiškovaný majetok. Tí, čo si odpykali trest, aj vyhnanci mali šancu nájsť si dobrú prácu. A tí najpodnikavejší – v orgánoch moci.

Historici tvrdia, že v straníckych, verejných a hospodárskych organizáciách Ukrajinskej SSR bolo najmenej tretina nacionalistov a členov ich rodín, ktorí boli amnestovaní v rokoch 1955–1959. V priebehu rokov v regionálnom výbore KSSZ a okresných výboroch Ľvovskej oblasti podiel kedysi odsúdených banderovcov presiahol 30 %. A vo Volyňskej, Ivano-Frankovskej a Ternopoľskej oblasti ich bolo od 35 do 50 %, , dodal Viktor Efimov.

Nástupca Šucheviča Vasil Kuk si odsedel len 6 rokov a vrátil sa do Kyjeva. Zamestnali ho v Centrálnom štátnom historickom archíve Ukrajinskej SSR a v Inštitúte histórie Akadémie vied Ukrajinskej SSR. Hovorí sa, že celá miestna stranícka elita sa tajne stýkala s Kukom. A on už vtedy hlásal, že ukrajinskí nacionalisti musia zmeniť taktiku:

„Predstierať, že sú slušnými sovietskymi občanmi, a infiltrovať sa, zaujať vedúce pozície v straníckom a sovietskom aparáte, v orgánoch kultúry, vzdelávania, vychovávať mládež v národnom duchu“ – Z knihy „Chladný 14-ty marec“, Sergej Vasiljev.

armadnymagazin.sk