Minulosť učí: pozor na výpovede kajúcnikov!

Tak povedzte, koho zase zatkli? Kto koho potopil? S týmito otázkami si dnes sadajú Slováci k večerným televíznym správam. Ani najstarší si nevedia spomenúť, kedy naposledy sme mali za mrežami toľkých sudcov, policajných funkcionárov a známych podnikateľov. Čaká sa už iba na špičkových politikov. Pritom sa zdá, že na obvinenia zo závažného trestného činu stačí, aby na vás ukázal prstom niekto zo skôr zadržaných. Takzvaný kajúcnik.

Kto je kajúcnik? Človek konajúci pokánie, ľutujúci svoje chyby alebo previnenia. Tak aspoň vykladá tento pojem slovník slovenského jazyka. „Boh sa zľutuje nad kajúcnikom,“ stojí v Biblii.

Kajúcnik v krimipríbehoch „spieva“, zrádza kumpánov, vypovedá pred vyšetrovateľom alebo aj súdom o spáchaných zločinoch.

V trestnom práve a v právnej reči ide o obvineného, ktorý sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a odhaliť pred prokuratúrou a justičnými orgánmi činnosť zločineckej skupiny zvnútra. Za to sa nad ním štát „zmiluje“ a zaplatí mu za svedectvo upustením od potrestania alebo zmiernením trestu. Inými slovami je to obchod medzi štátom a zločincom.

Inštitút kajúcnika pochádza z anglo-amerického právneho prostredia, kde sa nazýva korunným svedkom. V legislatíve USA sa zásada určitej imunity pred trestným stíhaním začala prvýkrát využívať v boji proti mafii počas prohibície (zákazu alkoholu). Podmienkou bolo poskytnutie vyšetrujúcim orgánom svedectva a dôkazov proti spolupáchateľom.

Smutne slávny Al Capone skončil v roku 1931 vo väzení, keď jeho komplic Edward O’Hare začal spolupracovať so štátnym zástupcom. Neskôr dokonca poskytol informáciu o tom, že gangster podplatil všetkých dvanástich porotcov. Na jej základe porotu kompletne vymenili. Capone nechal „zradcu“ zastreliť, len čo sa po ôsmich rokoch dostal z väzenia na slobodu.

Pripomeňme aj novší prípad. Jeden z krstných otcov newyorskej mafie Joseph Massino, nazývaný aj Posledný Don, si spoluprácou s políciou vysúdil v roku 2005 doživotný trest namiesto trestu smrti. Podľa niektorých amerických štúdií sa dnes až 90 percent závažných trestných činov v USA uzavrie dohodou o vine a treste.

V štátoch kontinentálnej Európy vôbec a v stredoeurópskom regióne zvlášť dlho zvažovali, či a nakoľko preberať zásadu „vyňatia z obžaloby“ do svojho trestného práva. Prečo?

V USA je totiž trestný proces vystavaný prísne kontradiktórne, teda ako proces dvoch súperiacich strán, do ktorého sudca nezasahuje, vysvetľuje Andrej Beleš z Právnickej fakulty UK v Bratislave, kým trestný proces v našich končinách spočíval dlho „na dominantnom postavení sudcu a na imperatíve hľadania materiálnej pravdy“.

Trochu zjednodušene povedané: kým tam sledujú najmä účelnosť a efektívnosť trestného konania, tu ide predovšetkým o spravodlivé potrestanie každého páchateľa, čiže aj toho, ktorý je ochotný spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasnení zločinu.

Zmena postojov na starom kontinente prišla až v posledných desaťročiach, keď sa organizovaný zločin aj v Európe tak rozmohol, že tunajším vládam začal prerastať cez hlavu.

O čo asi ide kajúcnikom

Spomedzi európskych krajín sa inštitút kajúcnika uplatňuje najdlhšie (ak nerátame Britániu) v Taliansku. Už v prvom roku po prijatí príslušného zákona (1992) využilo ponúkaný program ochrany VIP svedkov 13 mafiánov. A v roku 1996 sa doň prihlásilo doposiaľ najviac – 1 124 osôb.

Podobne ako v USA aj na Apeninskom polostrove sa kajúcnici využívajú najmä v boji proti mafii. Súd takémuto svedkovi zaručuje okrem zmiernenia trestu či jeho odpustenia i osobnú ochranu (často aj zmenu totožnosti) a v niektorých prípadoch dokonca finančnú odmenu. (O čom sa však tamojšia justícia veľmi nezmieňuje, lebo verejnosť s tým nesúhlasí.)

V Nemecku začali uplatňovať niektoré prvky trestnej imunity pre spolupracujúceho páchateľa začiatkom 90. rokov v súvislosti s teroristickými útokmi ultraľavicovej skupiny Frakcia Červenej armády. Predĺženie tejto praxe zablokovala po desiatich rokoch Strana zelených. Od roku 2011 môže nemecký súd opäť zmierniť alebo odpustiť trest páchateľovi závažného deliktu v prípade, že výpoveďou zásadným spôsobom prispel k jeho odhaleniu a objasneniu.

A ako je to v štátoch visegrádskej štvorky? Prvé zaviedlo inštitút korunného svedka Maďarsko v roku 1994 a o tri roky neskôr Poľsko, ale v obmedzenom rozsahu. Najmä Poliaci postupovali veľmi opatrne. Prvú zákonnú normu prijali iba na štyri roky, potom praktické skúsenosti s jej uplatnením vyhodnotili a novelizovali ju. Výpoveď kajúcnika musí v Poľsku posúdiť najprv súd. Zistiť, či ide o natoľko závažné informácie, aby dotyčného uznali za korunného svedka. Navyše, nemôže to byť vrah alebo šéf organizovanej zločineckej skupiny.

Na Slovensku a v Česku túto legislatívu prijali až pod vonkajším tlakom. V roku 2000 totiž vznikol na pôde OSN Dohovor proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Ten pre Slovenskú republiku začal platiť o štyri roky neskôr. Okrem toho na nás tlačil Brusel smernicami EÚ k tej istej problematike.

Do slovenského Trestného poriadku sa príslušné ustanovenia (nie o kajúcnikovi ani korunnom svedkovi, ale o spolupracujúcej obvinenej osobe) dostali v rokoch 2003 – 2005 počas druhej Dzurindovej vlády. Bolo to za ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, ktorý krátko predtým absolvoval postgraduálne štúdium na Harvardskej právnickej škole v USA.

 Je tu nebezpečný trend, že niekedy až slepo veríme kajúcnikom a ich výpovede sa neoverujú. 

Peter Šamko, sudca

Najdlhšie s touto legislatívnou zmenou otáľala Praha, český parlament ju schválil až v roku 2010 po prelomení veta vtedajšieho prezidenta. Václav Klaus bol najmä proti tomu, aby sa korunný svedok úplne vyhol trestu, aj keď bol spolupáchateľom trestného činu. „Mohlo by to zmeniť vnímanie pojmu spravodlivosti a práva v spoločnosti,“ dôvodila hlava štátu. Za problematický Klaus považoval aj presun rozhodovania o zmiernení trestu alebo vôbec upustení od neho zo súdu na štátneho zástupcu (na prokurátora).

Istý kompromis sa potom prejavil aj v pomenovaní kajúcnika pre potreby trestného poriadku (podľa slovenského vzoru?) ako „spolupracujúceho obvineného“ s vysvetlením, že ide o akýsi „predstupeň korunného svedka“.

Spory však pokračujú dodnes. Viacerí teoretici práva, ale aj praktici, považujú tento inštitút za ľahko zneužiteľný. „Niektorých štátnych žalobcov môže lákať – bez ohľadu na materiálnu pravdu – získanie takých výpovedí, ktoré potvrdzujú ich pracovnú hypotézu,“ upozorňuje docent Zdeněk Koudelka, ktorý na Masarykovej univerzite prednáša ústavné právo a súčasne pôsobí ako advokát v Brne.

„Na spolupracujúcich obvinených môžu vyvíjať nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo nedostanú žiadny,“ tvrdí Koudelka. „Potom sa však tento inštitút stáva nástrojom štátneho zastupiteľstva na kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravdivé.“

Na Slovensku, kde niet štátnych žalobcov, ale prokurátorov, počuť podobné hlasy. A ozývajú sa častejšie najmä po posledných vlnách zatýkania a obviňovania sudcov, policajných funkcionárov, podnikateľov…

Čo je pravdivé a čo klam

Pred niekoľkými dňami vystúpil v televízii bratislavský sudca Peter Šamko. Predtým pôsobil osem rokov na okresnej a krajskej prokuratúre, hovoril teda aj z vlastných praktických skúseností.

„Je tu nebezpečný trend, že niekedy až slepo veríme kajúcnikom a ich výpovede sa neoverujú,“ povedal. „Na základe neoverenej výpovede nasleduje zatknutie, vznáša sa obvinenie a až potom sa výpoveď overuje. A táto neoverená výpoveď už po hodine, po dvoch koluje na internete. To je zásadná chyba, ktorá škodí vyšetrovaniu a svedčí o tom, že ináč dobrý inštitút spolupracujúceho obvineného sa niekedy používa nesprávne. Alfou a omegou trestného konania je predsa dokazovanie. Skutkové zistenia sa vytvárajú dokazovaním a nie neovereným tvrdením. Výpoveď kajúcnika má byť začiatkom dokazovania, nie jeho ukončením.“

Podľa Šamka sa vytvoril mýtus – podporovaný niektorými médiami – že kajúcnik nemôže klamať, lebo by tým svedčil proti sebe a mohol by byť usvedčený z krivej výpovede. Ibaže ak má sľúbené také benefity, dokonca beztrestnosť, prečo by si netrúfol vypovedať nepravdivo a prípadne ísť tým poruke prokurátorovi?

Pri posledných vlnách zatýkania vzniká navyše dojem, že každý, kto začne spolupracovať s vyšetrovateľom a poskytne výpoveď na ďalších páchateľov, buď nie je vzatý do väzby, alebo ho z nej hneď prepustia. Staňte sa kajúcnikom a nebude vám hroziť väzba! „Ibaže inštitút väzby nemá nič spoločné s inštitútom kajúcnika,“ pripomína Šamko.

Na nebezpečenstvo zneužitia inštitútu kajúcnika zo strany polície a prokuratúry poukazuje vo svojej štúdii aj Beleš. Uvádza príklady, keď je prinajmenšom sporné uspokojiť sa s výpoveďou takéhoto svedka ako jediným dôkazom na vznesenie obvinenia tretej osobe. Je nevyhnutné ho porovnávať s inými dôkazmi.

Napokon, nie je ťažké si predstaviť, že motívom kajúcnika pre poskytnutie nepravdivej výpovede môže byť nielen snaha zachrániť si kožu, ale aj záujem vybaviť si s niekým účty.

Najpádnejším argumentom v prospech tohto tvrdenia sú konkrétne prípady z justičnej praxe. Pred šiestimi rokmi nastal zvrat v kauze údajného korupčného správania krajského prokurátora, kde ako korunný svedok figuroval istý Ján Krajčík. Dostal sa do programu na ochranu svedkov a vyšetrovateľ mu dočasne odložil vznesenie obvinenia. Krajčík svedčil aj v ďalších kauzách – proti Mišenkovi alebo v rozkrývaní vraždy Čongrádyho. Stával sa z neho univerzálny svedok. Neskôr sa však ukázalo, že nahrávka, ktorú poskytol proti obvinenému prokurátorovi je podvrh a klamal aj v ďalších prípadoch. Prokurátor žiadal odškodnenie a kajúcnik skončil na lavici obžalovaných.

Vari ešte viac zaráža prípad Branislava Adamča, odsúdeného na doživotie za vraždu. Len pred rokom Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozhodol, že slovenské súdy porušili jeho práva na spravodlivé konanie. Súdne konanie v tejto veci sa zrejme obnoví. Rozhodujúcim dôkazom na usvedčenie Adamča bola totiž výpoveď kajúcnika, o ktorej sa zistilo, že je krivá. Európsky súd poukázal na to, že výpovede svedkov poskytnuté za beztrestnosť alebo iné výhody môžu byť už zo svojej podstaty manipulovateľné a poskytnuté aj s cieľom osobnej pomsty.

Povedané Šamkom, riziko, že osoba môže byť v takýchto prípadoch obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení (ktoré nemusia byť nevyhnutne nezištné), nemožno podceniť.

Mimochodom, zahraničné skúsenosti to potvrdzujú. V jednej americkej drogovej afére z roku 2000 označil korunný svedok Derrick Megress až 28 osôb za páchateľov. S prokurátorom uzavrel dohodu, ktorá ho mala zbaviť obžaloby. Našťastie neskorší test na detektore lži ukázal, že Megress klamal a všetkých obvinených si vymyslel.

Skrátka, výpoveď korunného svedka, akokoľvek prínosná, nemôže byť kráľovnou dôkazov. Čo vôbec neznamená, že inštitút kajúcnika (korunného svedka, spolupracujúceho obvineného) treba zatratiť, naopak. Len sa treba mať na pozore.

Niekedy stačí tvrdý psychický nátlak

Časť súčasnej politickej opozície označuje hromadné zatýkanie sudcov a policajných funkcionárov za návrat k čistkám a vykonštruovaným procesom v päťdesiatych rokoch. Podobné tvrdenia však neobstoja, hoci niektoré javy sú si vzdialene podobné, aj to iba navonok.

Nič sa nedá porovnať so zatýkaním pred 70 rokmi. Napríklad na rozhraní rokov 1950 – 1951 skončilo vo vyšetrovacej väzbe okolo tridsať vyšších funkcionárov Ministerstva národnej bezpečnosti (polície) a Štátnej bezpečnosti (tajnej služby). Okrem iných celoštátny veliteľ ŠtB Osvald Závodský i veliteľ tejto organizácie na Slovensku Theodor Baláž, ďalej námestník ministra národnej bezpečnosti Karel Šváb, námestník ministra vnútra Josef Pavel a iní.

Na zatknutie nepotrebovali súhlas justičných orgánov, zaobišlo sa to bez advokátov i bez teatrálnych scén, bez kamier a náhodných svedkov. Všetko sa udialo zvyčajne pod rúškom tmy. Vytypované vysokopostavené osoby nezriedka vlákali do pasce, že nič ani netušili – a tam im nasadili putá.

Na zatknutých spravidla nič nemali, žiadne materiály, pravda, okrem nejakých nepodložených udaní. Preto bolo treba proti nim niečo vyrobiť. Bežnou metódou bolo primať ich, aby svedčili proti sebe navzájom a vynútiť z nich priznania aj na samých seba.

Polícia, verejná i tajná, sa úplne vymkla spod kontroly. Ani vtedy to však nešlo bez kajúcnikov, hoci československý právny poriadok nerátal s týmto inštitútom. Veľa podrobností sa dozvedáme z neskorších výpovedí hlavného vyšetrovateľa v politických procesoch Bohumila Doubeka.

V niekoľkých prípadoch použili v úlohe kajúcnikov aj vyslovených kriminálnikov. Keď sa o tom dozvedel nejakým spôsobom Stalin, tak vyslaných sovietskych poradcov v Prahe za to prísne pokarhal. Vraj ako mohli dovoliť, aby proti straníckym funkcionárom svedčili vyslovení zločinci?!

Občas bolo treba použiť na vynútenie priznania alebo výpovede proti ďalším obvineným aj fyzické násilie. Ale spravidla stačil tvrdý psychický nátlak – zastrašovanie, vydieranie, ponižovanie. Napríklad si vyšetrovaný nesmel 24 hodín sadnúť, až mu nohy spuchli, alebo niekoľko dní a nocí nespať, až sa išiel z toho zblázniť. Len málokto niečo také vydržal.

Podľa českého historika Karla Kaplana zohrala vtedy významnú úlohu masová psychóza v spoločnosti. „Často sa zabúda, čo by sa nemalo, akú zodpovednosť za to niesli politické orgány, justícia, ale tiež, bohužiaľ, novinári,“ povedal v rozhovore pre Pravdu. „Lebo až oni pomohli urobiť z toho monsterprocesy. Až z ich referátov sa verejnosť dozvedala, akí lumpi sa dostali za mreže.“

autor: Vladimír Jancura

zdroj: pravda

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na rozvoj a propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí. 

Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

ďakujeme

Vyhlásenie: 

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu zna [email protected]

UPOZORNENIE

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

.

Máme množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Sledujte nás na jednej z najbezpečnejších chatovacích aplikácií Telegram, na ktorom vám prinášame aktuálne bleskové správy.

 

 

LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD

čl.17. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Čl.20. Právo slobodne sa združovať je zaručené. Každý má právo spolu s inými združovať sa v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.

Vyhlásenie:

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi redakcie Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Redakcia Slovanské Noviny nie je zodpovedná za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Za obsah a pôvodnosť príspevku zodpovedá autor alebo pôvodný zdroj. SN publikujú aj názory, ktoré nemusia odrážať stanovisko redakcie, jej vydavateľa alebo oficiálnej interpretačnej línie. Robíme tak z úcty k ústavnej hodnote názorovej plurality, ktorá prispieva k posilneniu demokracie vôle ľudu a väčšiny ako aj otvorenej platformy pre slobodnú výmenu názorov pri hľadaní pravdy a mieru v konfliktom svete. Medicínske a lekárske texty, názory a štúdie v žiadnom prípade nemajú nahradiť konzultácie a vyšetrenia lekármi v zdravotníckom zariadení alebo inými odborníkmi. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

UPOZORNENIE:

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Diskusia

(Pripojiť sa do diskusie je možné len po registrácii a následnom prihlásení sa do účtu.)