„Memento“ alebo teatrálna kulisa? Zničená sanitka v Prešove dráždi obyvateľov

Zničená sanitka so slovenskou značkou a dierami po dronovom útoku mala byť podľa primátora Františka Oľhu „mementom vojny“. Pre mnohých Prešovčanov sa však stala symbolom niečoho celkom iného – únavy, cynizmu a znechutenia z jednostrannej kampane, ktorá nedovoľuje kritické otázky.

Sanitka s menom Oksana dorazila do Prešova po tom, čo na Ukrajine padla za obeť ruskému dronu. Mala pripomínať solidaritu Slovákov. Namiesto toho sa pre niektorých obyvateľov stala provokatívnym relikviárom politickej agendy. Niekto na ňu nedávno nasprejoval odkaz.

Hoci médiá hneď vyhlásili nápis za „otrasný“, realita je zložitejšia. Pod príspevkami na sociálnych sieťach sa objavili stovky komentárov ľudí, ktorým tento okázalý symbol vadí:

„Čo sa čudujete? Ľuďom to už lezie na nervy. Nič iné nepočujeme, len o Zelenskom a Ukrajine. Už by s tým mohli prestať. To nie je naša vojna, ale vojna Ukrajiny a Ruska. Nech si to riešia medzi sebou a nezaťahujú do toho okolité štáty. „
„ Čistá propaganda s tým šrotom. A denníky napíšu „otrasný nápis“. Čo je na tom nápise otrasné, vie to niekto definovať? A čo ak je ten nápis pravdivý? Keď vystavujú šroty kade-tade, bolo by vhodné priviezť aj nejaký šrot z Gazy a Iránu. Veď aj tam žijú ľudia zmietaní vojnou, či nie? Alebo má len jedna krajina prednosť? “
„Prečo len Ukrajina? Kde je šrot z Gazy, z Afriky, z Iraku?“
„Nech sa to rieši tam, kde to vzniklo. Nemám povinnosť denne sledovať cudzí konflikt.“

Podľa nich je sanitka len divadelnou kulisou, ktorá posilňuje čiernobiely obraz vojny a vopred trestá akúkoľvek pochybnosť o oficiálnom naratíve.

Unavené mesto, unavená verejnosť

Podporovatelia projektu – Nadácia otvorenej spoločnosti, ALL4UKRAINE a ukrajinské veľvyslanectvo – zdôrazňujú, že nejde o politický akt, ale o „ľudský apel“. Kritici však kontrujú: ak je apel na solidaritu, prečo je jednostranný a neobsahuje nič o úlohe Západu, eskalácii zbraní ani o obetiach na opačnej strane?

„Solidarita je, keď sa pomáha všetkým obetiam, nielen tým, ktorí sú geopoliticky pohodlní. Sanitka je len súčasť naratívu, ktorý z nás robí rukojemníkov cudzieho konfliktu,“ píše jedna z diskutujúcich.

Je na čase položiť nepohodlné otázky

Bez ohľadu na to, čo si o vojne na Ukrajine myslíme, realita je nepopierateľná: Európa je vo vojnovej psychóze už tretí rok, mediálny priestor je zaplavený symbolmi a emocionálnymi posolstvami, ktoré tlačia na svedomie bežného človeka.

Kedy sa skončí povinná empatia na povel?
Prečo sa všetka kritika hneď označí za cynizmus alebo proruskú propagandu?
Ak je to naozaj „memento vojny“, prečo nevidíme vedľa aj iné vraky – z Jemenu, Gazy, Líbye?

Kým primátor hovorí o „tichu sanitky“, realita na ulici je iná. Ľudia prechádzajú okolo a odvracajú zrak. Nie preto, že by im bolo jedno utrpenie nevinných, ale preto, že už majú plné zuby jedného veľkého, permanentného divadla, v ktorom sa cudzia vojna stala domácou náboženskou povinnosťou.

Ak chceme úctu k obetiam, nestačí vystavovať šrot. Treba konečne diskutovať bez svätej aureoly a zákazov otázok.

/ hlavnydennik.sk /