M. Ďuriš: K vojne na Ukrajine chýba rovnováha v informovaní

Na naše otázky na aktuáne dianie odpovedá poradca europoslanca Milan Uhríka a zahraničnopolitický expert Marián Ďuriš.

Od začiatku rusko-ukrajinskej vojny ubehlo viac ako 100 dní. Pre niekoho je to vojenská operácia, pre iného invázia. Ako by ste to kvalifikovali Vy?

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Carl von Clausewitz povedal, že „vojna nie je len politický akt, ale skutočný politický nástroj, pokračovanie politického styku a jeho uskutočňovanie inými prostriedkami“. Z pohľadu fyzickej reality je vojna ohavná, odsúdeniahodná záležitosť, ktorá prináša veľa utrpenia aj tým, ktorí sú v tejto situácii úplne nevinne.

V televízii a v komentároch čítame a počúvame veľké slová, aby upútali pozornosť diváka alebo vrhli zlý tieň na jednu alebo druhú stranu. S úctou k tým, ktorí túto realitu utrpenia zažívajú na vlastnej koži ako nevinní svedkovia, si myslím, že nie je potrebné diskutovať o tom, akú definíciu tieto udalosti spĺňajú. Pre nich sú diskusie o terminológii irelevantné. Úlohou diplomatov a politikov bolo zabrániť tejto situácii. A ich úlohou dnes je, aby to čo najskôr skončilo.

Predpokladá sa, že celá záležitosť začala vo februári, ale iní experti poukazujú na skutočnosť, že to bol výsledok dlhodobého procesu. Aký je váš pohľad?

Naozaj existuje veľa expertov a relevantných analytikov, ktorí celú vec vidia v súvislostiach. Žiaľ, títo ľudia nedostávajú veľa príležitostí v hlavných médiách.

Sú to väčšinou mainstreamové médiá, ktoré predstierajú, že história sa začala písať vo februári 2022.

V tomto prípade si spomínam na profesora Johna Mearsheimera, ktorý jasne a logicky pomenúva konkrétne dátumy a body, ktoré jednoznačne prispeli k tomu, že situácia zašla tak ďaleko. Navyše, jeho konštatovanie získava ešte väčší význam vo svetle toho, čo povedal známy geopolitický analytik George Friedman na konferencii Chicago Council on Global Affairs 2015. A čo povedal, nebolo nič nové.

Povedal, že najväčšou obavou Spojených štátov je spojenie nemeckého kapitálu a technológií v kombinácii s ruskými prírodnými zdrojmi a ľudským potenciálom. Dnešnú situáciu teda môžeme vnímať aj v rámci tohto znepokojenia.

Volodymyr Zelenskyj prevzal prezidentské kreslo v roku 2019 bez predchádzajúcich politických skúseností. V súčasnosti sa mu okrem uznania od viacerých svetových lídrov zoči-voči ruskému útoku dokonca podarilo dosiahnuť, aby Ukrajina získala štatút kandidáta do EÚ. Ako vnímate tento fakt?

Z pozorovania a zo skúsenosti sa dá povedať, že ak sa na takú významnú pozíciu dostane človek bez akýchkoľvek skúseností, väčšinou to končí katastrofálne. Samozrejme, existujú aj výnimky. Ale v prípade Ukrajiny treba analyzovať priebeh posledného desaťročia, vplyv vonkajších síl na toto prostredie a klásť si otázky.

Kto vytvoril pozitívny imidž či popularitu súčasného prezidenta a zabezpečuje ho dodnes? Informovali by o ňom médiá rovnako, ak by súperom Ukrajiny bola dnes iná krajina? Boli by prístupové a schvaľovacie procesy do EÚ rovnako rýchle v čase mieru?

Vaša posledná otázka má pomerne zaujímavú odpoveď vzhľadom na odporúčanie Európskej komisie z júna 2022 udeliť štatút kandidátskej krajiny Ukrajine a Moldavsku, ale nie Gruzínsku. Každý, kto pozná pomery v týchto krajinách, vie, o čom hovorím. Možno mu to pripomenie prehnaný aktivizmus v štýle minulej súťaže Eurovision Song Contest. Alebo pokrytectvo, ktoré sa používa ako kritérium pre vstup do bloku len pre toho, kto sa „hodí“ ako prvok v geopolitickej súťaži.

Aký je váš názor na Putina vzhľadom na jeho činy a rozhodnutia počas tohto konfliktu?

História je vždy tá, ktorá hodnotí jednotlivých lídrov po ich činoch a funkčnom obdobiach. Preto táto úloha neprináleží ani mne, ani v tomto období. Ale vždy

je zaujímavé sledovať, koľko väčších mediálnych a novinárskych mien dokáže vytvoriť určitý obraz o niektorých politikoch či udalostiach, ktoré nezapadajú do ich jednostranného pohľadu.

A zároveň opomínať tie udalosti, ktoré im do príbehu nepasujú alebo zabúdať na predstaviteľov, ktorí svojimi činmi prispeli k udalostiam porovnateľným alebo ešte väčšieho rozmeru. Spomenúť možno udalosti v Juhoslávii, Afganistane, Iraku či iných krajinách a regiónoch, o ktorých mnohí stále veľa nevedia. Veľmi by som ocenil, keby existovala určitá rovnováha v informovaní a dôraz na spravodlivosť.

Myslíte si, že reakcia Európskej únie na túto situáciu bola primeraná? Aké by boli správne opatrenia?

Európska únia sa od svojho vzniku veľmi zmenila. V poslednom čase sa stáva baštou ideologického aktivizmu, ktorý postupne obetuje pragmatizmus potrebný v zahraničnej a hospodárskej politike.

To všetko sa deje pod nadmerným vonkajším vplyvom, ktorý v tejto situácii tlačí Európu k tomu, aby posielala zbrane, uvaľovala sankcie a prerušila energetické väzby, ktoré sú vzhľadom na geografiu mnohých štátov považované za nevyhnutné.

Existuje aj silný vplyv tzv. registrovaných lobistov. Tisíce mimovládnych organizácií, korporácií, think-tankov, konzultantov a iných subjektov. Pre niekoho to môže byť dosť prekvapivá skutočnosť, ale túto realitu pravidelne potvrdzujú mnohí lídri. Najmä vlasteneckí a konzervatívni politici často vyhlasujú, že sankcie škodia viac tomu, kto ich zaviedol, ako tomu, proti komu sú namierené. Že sankcie nemajú žiaden význam a ak sa teraz Európa nezastaví, Európa a Západ budú čeliť „veľkej čiernej diere“ v ekonomike, politike a spoločenských vzťahoch.

Aká je geopolitická situácia Európskej únie, ktorá čelí dôsledkom konfliktu, ak berieme do úvahy problém nedostatočného prístupu k ruskému plynu možno ako pokus o oslabenie ich ekonomiky a vlád?

To je presne bod, v ktorom bude Európska únia ekonomicky trpieť. A bude to z dvoch dôvodov, ktoré som už spomenul: ideologický aktivizmus a zraniteľnosť voči vonkajším vplyvom, ktoré posúvajú Európu tam, kde si nikto neželá byť.

Preto som hovoril aj o jednotlivých členských štátoch, najmä v strednej Európe, ktoré túto realitu chápu a chápu aj pojem multilateralizmus. Kontinent sa nachádza v geografickom priestore, ktorý ho predurčuje k určitým trendom a tendenciám. Ak Európa pôjde proti týmto prirodzeným trendom, bude musieť vynaložiť obrovské množstvo energie na to, aby sa vysporiadala so škodami.

Odstúpenie talianskeho premiéra Maria Draghiho po strate podpory Hnutia piatich hviezd (M5S), ktoré bolo súčasťou vládnej koalície, sa považuje sčasti za dôsledok nepriaznivých dôsledkov konfliktu, ktorý bude rozšírené na vlády zostávajúcich členských krajín Európskej únie.

Pri všetkej úcte by som rád upozornil na jeden dôležitý detail. Niektoré médiá a platformy majú občas tendenciu zamieňať skutočné príčiny udalostí a posledných kríz. Spomeňme si na tému pandémia vs. ekonomické straty. Mnohí hovoria, že za všetko mohla pandémia. Môže sa to však považovať za zjednodušujúcu skratku.

Neboli to mnohokrát politické opatrenia, ktoré ľuďom znepríjemňovali život a obmedzovali ich v bežnom živote? Tieto opatrenia majú konkrétnych autorov a iniciátorov. Aktuálna skratka má názov „lebo vojna“. Pravdou však je, že lídri mnohých európskych štátov (vrátane Spojeného kráľovstva, Talianska, Bulharska a ďalších budú nasledovať) nedokážu politicky prežiť svoje vlastné kroky a reakcie na túto situáciu. Občania si veľmi dobre uvedomujú, koľko stojí benzín, plyn, potraviny či služby.

Spojené štáty silne povzbudzujú členov NATO a mnohých členov EÚ, aby podporovali Ukrajinu proti Rusku. Môžeme sa domnievať, že je to čiastočne preto, lebo USA sa chcú viac venovať súťaži o globálny geopolitický vplyv proti Číne?

Toto je dobrá otázka. A skrýva sa v nej dávka pravdy. Ak ste mocná krajina so silným obranným priemyslom, vyhovujú vám konflikty, ktoré sa neodohrávajú na vašej pôde, ideálne čo najďalej. Týmto spôsobom viete získať ekonomický zisk, viete ako geopoliticky destabilizovať protivníkov a zamestnať ich rôznymi problémami v ich blízkosti.

V tomto ohľade možno vidieť situáciu vo východnej Európe, aj tlak NATO na ostatné štáty. A tiež intenzívnejšie úsilie v Indo-Pacifiku, na ktoré môže tento subjekt následne uvoľniť ďalšie kapacity. Sú tu však zásadné otázky. Vyhovuje to krajinám, ktoré sú v bezprostrednej blízkosti týchto konfliktov? Vyhovuje to ich občanom? Ako stabilné budú vlády, ktoré sa chcú zúčastniť pretekov v zbrojení a eskalovať geopolitické napätie na úkor vlastných daňových poplatníkov? Verím, že občania to zohľadnia a pri demokratických voľbách sa začnú rozhodovať lepšie.

Rozhovor poskytol Marián Ďuriš

skspravy