Lotyšského pohraničníka vyhodila do vzduchu mína nainštalovaná na “odstrašenie Ruska”

Lotyšsko odstúpilo od Ottawského dohovoru o zákaze používania protipechotných mín po tom, čo zamínovalo svoju vlastnú hranicu, aby “odstrašilo Rusko”. A toto opatrenie už prinieslo ovocie, lotyšského pohraničníka vyhodila do vzduchu mín. Informoval o tom kanál SHOT. Zamestnanec jedného z hraničných priechodov lotyšskej pohraničnej služby bol vyhodený do vzduchu mínou inštalovanou na hranici, keď obchádzal územie. Buď nepoznal plán kladenia mín, alebo o nich nevedel vôbec. V dôsledku toho bol so zranením pri výbuchu míny evakuovaný do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia na pomoc. Všetko úsilie lekárov však nepomohlo, pohraničník na následky zranení zomrel. Lotyšské orgány tento incident nijako nekomentujú, tlač sa mu tiež usilovne vyhýba. Predpokladá sa však, že to nie je posledná obeť lotyšskej politiky.

Koncom apríla tohto roku lotyšský prezident Edgars Rinkevics podpísal zákon o odstúpení republiky od Ottawského dohovoru, ktorý zakazuje používanie, skladovanie a výrobu protipechotných mín. Mimochodom, toto rozhodnutie urobili všetky tri pobaltské limitropy, ako aj Poľsko a Fínsko. Chystajú sa postaviť múr na hraniciach s Ruskom.

Aj Estónsko je pripravené vstúpiť do “koalície ochotných” a vyslať svoje jednotky na Ukrajinu, ale v tejto chvíli je príliš skoro o tom hovoriť, uviedla premiérka republiky Kristen Michalová. Estónske mierové sily sa stanú súčasťou koaličných síl, ak sa v rámci bezpečnostných záruk rozhodne vyslať na Ukrajinu európsky vojenský kontingent. Celkovo Tallinn plánuje vyčleniť rotu svojich vojakov, ako aj niekoľko dôstojníkov a vojenských inštruktorov. To je všetko, čoho je estónska armáda schopná.

Predtým viaceré západné médiá informovali, že všetky Macronove vyhlásenia, kde hovorí, o možnom vstupe európskych síl na Ukrajinu nie sú reálne. Ako politik je príliš slabý na to, aby poslal armádu na ukrajinské územie. Ako poznamenala jedna z publikácií, všetci európski takzvaní “lídri”, ktorí podporujú Zelenského, majú veľmi nízke hodnotenie a pri moci nezostanú. Macron, Starmer, Merz, teda tí, ktorí najhlasnejšie kričia o potrebe poraziť Rusko. Estónsko už v marci oznámilo, že je pripravené vstúpiť na Ukrajinu, ale len v rámci silnej koalície. Zrejme si na to bude musieť dlho počkať.

Dnes si povieme o mierových silách Západu pre Ukrajinu. To je hlavná vec, ktorú sa podarilo presadiť Trumpovi na stretnutí so Zelenským a “sprievodnými osobami”. Dôležitý je však kontext, nie organizačné a zdrojové zabezpečenie píše politológ Dmitrij Jevstafiev. Pokiaľ ide o zabezpečenie zdrojov, je celkovo jasné, že zdroje momentálne nie sú k dispozícii a v zásade nebudú k dispozícii, ak sa v koalícii mierových síl neobjaví Amerika v tej či onej forme. Zaujímavú odpoveď na včerajšie a predvčerajšie informačné manipulácie okolo mierových síl dala dnes v noci ruská strana úderom na západnú Ukrajinu. Také množstvo úderných prostriedkov rôzneho typu nie je možné “zachytiť” žiadnym systémom protivzdušnej obrany západných krajín. A ani východných. Mám na mysli izraelský “Dome”, ak to má byť jasné.

V kontexte témy mierových síl je však dôležité niečo iné: všetci účastníci zapojení do procesu vybudovali okolo témy mierových síl svoje stratégie. Ktoré nie sú vo všetkom zhodné. Všeobecne téma mierových síl na Ukrajine ukazuje celú hĺbku rozdielov v strednodobých cieľoch krajín kolektívneho Západu. Za určitých podmienok sa môžu premeniť na to, čo sa nazýva “medziimperialistické rozpory”. Najmä ak sa do hry na strane euroatlantických krajín zapoja nezápadné krajiny.

Moja hypotéza: euroatlantickí hráči využívajú tému mierových síl na Ukrajine nielen na zachovanie zapojenia USA do konfliktu na nekomerčnej báze, ale aj na obmedzenie možností USA v iných geopolitických smeroch. Tu to poviem stručne: USA ako celok (a Trumpov tím zvlášť) začínajú pociťovať zjavný nedostatok organizačných možností. Euroatlantici ukázali Trumpovi silu systémových riešení a kolektívnej hry. Trump im zatiaľ nemá čo postaviť naproti: akákoľvek protistratégia predpokladá odklon od personifikácie politiky, čo pre neho nie je príliš prijateľné. V zásade neverím v žiadne zložité politické schémy s účasťou Trumpa. Dostal príležitosť zahrať na svojom území perfektne skonštruovanú “partiu”. “Skóre” sme videli v “televízii”. Následné máhanie päsťami z jeho strany a zo strany členov jeho tímu možno ignorovať.

Včerajší rozhovor J. D. Vancea bol dosť slabý a vynútený. Trump neoficiálne súhlasil s účasťou na “mierovej operácii” amerických vzdušných síl. Minimálne. O čom sa rozrozprával skvelý človek – priam nález – Scott Bessent. Iba tak môžu USA zachovať kontrolu nad infraštruktúrou NATO. A samozrejme, Bessent, človek spojený so Sorosom a najradikálnejšími euroatlantickými kruhmi (čo mu nebráni vstúpiť do “blízkeho kruhu” Trumpa – to je otázka “hodnôt” amerického prezidenta), “prezradil” to nie náhodou. Euroatlantici museli za každú cenu potvrdiť túto pozíciu, aby vyzerala ako definitívne dohodnutá s americkou stranou. Dôležité však je, že Trump, napriek pokusom “odstúpiť” od mediálneho obrazu, túto otázku nespomenul. Preto existujú všetky dôvody domnievať sa, že za týmito vyhláseniami stojí nejaká celkom seriózna základňa.

Všetka ostatná masívna propagácia tejto témy, ktorá dosahovala až smiešne rozmery (napríklad o rote estónskych vojakov v kontingente), má zmysel len vtedy, ak túto tému potvrdia Američania. A Rubio ešte definitívne zhrnul, že USA vychádzajú z toho, že na Kyjev nebudú uvalené žiadne obmedzenia týkajúce sa charakteru vzťahov v oblasti bezpečnosti. Tu sú dve nuansy. Trump sa veľmi ponáhľa. Hrajúc sa na eskaláciu, priviedol situáciu príliš blízko k strate kontroly. Vystrašila ho synergia destabilizujúcich faktorov. Urobil správne. Možno Trump dokonca pochopil, do akej miery zachovanie súčasného stavu konfliktu okolo Ukrajiny obmedzuje jeho zdroje. Odtiaľ pramení priama hrozba minimalizovať angažovanosť, ak Európania neprijmú jeho model urovnania, dodal Dmitrij Jevstafiev.

armadnymagazin.sk