Liberalizmus je ako kyselina, ktorá rozožiera už aj lásku: lásku k Bohu, opačnému pohlaviu či k vlasti

Choromyseľná liberálna spoločnosť je naozaj na hlavu – chýba jej srdce. To, že liberalizmus je ako kyselina, ktorá postupne rozožiera tradičné usporiadanie rodiny, spoločnosti a sveta, je už viac-menej známe, okrem ideologických fanatikov a globalistických mamonárov, ktorí sa v deštrukcii našli.

Keďže liberalizmus „pokrokovo“ (tento treminus technikus používali aj boľševici) ničí „staré“ štruktúry, na tomto cintoríne na hroboch prepisuje epitafy aj mená svojich obetí. Keďže o mŕtvych len dobre, liberálni fanatici ako kovaní farizeji používajú eufemický slovník politickej korektnosti.

Second hand, aby sa jeho spotrebitelia necítili nekonformne, ale dokonca naopak „pokrokov“ na pulze doby sa takto nazýva „trvalo udržateľná móda“.

Vládne sliedenie občanov je v preklade ničiteľov slobody „spolupráca so spoločnosťami pôsobiacimi v oblasti sociálnych médií na identifikácii dezinformácií“.

Eliminácia kritikov Covidu sa nazýva „príbehmi nebezpečnými pre verejné zdravie (Jen Psaki, bývalá hovorkyňa Bieleho domu).

Cenzúra nemôže byť medzi ľuďmi liberálneho kmeňa cenzúrou, ale vašou „ochranou pre nevhodným obsahom“. Nepýtajte sa, čo je pre vás nevhodné – to predsa vedia najlepšie len oni… nový nadradený druh „lepšoľudí“.

Liberalizmus považuje za jedného z úhlavných nepriateľov národ, národný štát a samozrejme aj vlastenectvo.

A hoci Vianoce liberálna komercia už od konca septembra vníma konzumne len ako biznis, čo kde komu predať, v konzervatívne orientovanej časti spoločnosti je sviatok narodenia Ježiša stále duchovný – je o Láske. Ničím nepodmienenej, prirodzenej, pochádzajúcej od Boha.

Je smutné, čo „pokroková“ ideológia urobila z Lásky. Práve na tejto hodnote sa musí každému človeka rozsvietiť, o čo tu ide a kam to môže smerovať, ak sa liberálom, aktivistom a ideologickým fanatikom nenastavia hranice.

Ak totiž prejavujete prirodzenú lásku k opačnému pohlaviu, ste potenciálne homofób, lebo vnímate rozdiel medzi sexuálnym pudom a skutočnou láskou. Ak prejavujete prirodzenú lásku k Bohu, ste vraj „bigotný“.

Ak pociťujete lásku k európskej civilizácii, ste údajne „rasista“; ak k národu, tak máte okamžite nálepku „nacionalistu“; ak ste vlastenec a prejavujete lásku k rodisku a svojej vlasti, tak ste v krvavých očiach liberála „extrémista“ a ak volíte podľa svojho srdca a citu, tak vraj podporujete „krajnú pravicu“…

Vrcholom civilizačnej dystrofie je deformácia najúžasnejšej energie, ktorá oduševňuje a zároveň ničí naše ego – Lásky. V neomarxizme a jeho dieťati – multikulturalizme sa vyžaduje ničenie Lásky k svojeti, k svojim a k svojmu.

Kyselina rozožiera samotné vnútro civilizácie požiadavkou na rušenie kultúry (ale len „bieleho muža), histórie a prirodzenej hrdosti na svoje, čiže zdieľanie spoločnej, kolektívnej lásky na minulosť svojej civilizácie či kultúry a spoločného vývoja.

Výsledkom deštrukcie nie je len oikofóbia – šírenie strachu zo všetkého domáceho (pôvodného), ale programové samodeštruktívne až samovraždené nutkanie smerovať do zániku európsko-kresťanskej civilizácie.

Ježiš ako Spasiteľ sveta sa narodil z najvyššej Lásky – Boha-Otca. Láska sa rodí a zrodila nielen pre život pozemský, ale aj pre život večný. Preto tí, čo broja a totalitne utláčajú lásku, sú aj proti Bohu a jeho zákonom. Sú potomkovia negatívnej energie, bez ohľadu na používanie slovníka prekrútených pojmov.

Skutočnosť je taká, že nijakú Lásku – ani lásku k Bohu, ani lásku k opačnému pohlaviu, ani lásku k rodisku, ani lásku k predkom, ani lásku k národu, ani lásku k vlasti nemožno prekrútiť a už vôbec nie na nenávisť. To skôr oni sú jej nositeľmi a šíriteľmi. Zabúdajú, že kto akým mečom bojuje, takým aj padne.

Rafael E. Rafaj

skspravy