Kultúrna vojna nenápadne prenikla už do našich ulíc

Samozvaná „občianska spoločnosť“, dlhodobo riadená aj vyznávajúca sorošovský koncept „otvorených spoločností“ (otvorenej justície, otvoreného školstva či otvorenej kultúry…), liberálnymi protestami proti proslovenským vládam, naposledy s pseudodôvodom za „otvorenú kultúru“ vtiahla kultúrnu vojnu – ktorá doteraz prebiehala nátlakom na vládne orgány v inštitucionálnom a mediálnom prostredí – priamo na ulice a námestia slovenských miest.

Do kultúrnej vojny v mene presadenia zvrátených ideologických dogiem na rozvrat tradičných civilizačných hodnôt a identity rodu, rodiny a národného štátu tak sorošovský Deep state zapojil cez vybičované emócie už aj obyčajných ľudí, z ktorých sa účasťou na proxy operácii za dymovou clonou „protestov“ stali de fakto žoldnieri tejto kultúrnej vojny progresívnych neomarxistov.

Je len logické, že kultúrni komunisti Západu, alias neomarxisti (progresivisti) zameriavali svoje ideologické zbrane prioritne na samotnú kultúru, jej národnú podstatu, prezentovaním len jej multi-kulti odnože bez hodnotovej inšpirácie a napojenia na korene národnej identity.

Hodnotové, stáročia či tisícročia preživšie, stále inšpirujúce kultúry boli a sú vždy len národné: grécke sochárstvo, antická dráma, francúzski impresionisti, španielske flamengo, flámski maliari, talianska opera, ruský balet, viedenské valčíky…

Rovnako sa dalo očakávať, že ak niekto stúpne na kurie oko ideologických – progresivistických dogiem kultúrnych komunistov, nieto ešte aj na verejné peňazovody, na ktoré boli liberálne nadácie či „umelci“ dlhodobo napojení, tak sa spustí rev ako z rímskeho kolosea, keď levom predhadzovali prvých kresťanov a angažovaní začnú zvolávať protesty.

Poďme teda na slovenské námestia v hlavnom meste. Keďže pri emocionálnom vnímaní ustupuje racionálne uvažovanie, nehľadajú sa vecné dôvody, ale sa jatrí len emocionálny dojem s negatívnou konotáciou, o ktorú sa postarajú spriaznené korporátno-liberálne médiá, drvivá väčšina protestujúcich ani len netuší, čoho sa stali nástrojom.

Takúto „žatvu“ šedej masy cez sociálne cítenie, vyhranený postoj a „spravodlivý“ boj na práva pracujúcich viedol aj bývalý totalitný režim.

História s angažovanými umelcami sa opakuje

Paradoxne a či snáď symptomaticky do proxy operácie na zmenu a neskôr na udržanie režimu s totálnym ovládnutím spoločnosti (s jediným správnym názorom) bývalý režim presadzujúci ideológiu marx-leninizmu zapojil propagandistické médiá s angažovanými novinármi, fanatických aktivistov a aj angažovanú a „uvedomelú“ kultúrnu obec.

Známi herci a speváci jednoducho prepožičali svoje tváre, hlasy a popularitu do služieb marx-leninskej ideológie a nastolenia režimu jedinej pravdy a jediného „správneho“ postoja.

Niečo podobné sa ale dialo aj v hollywoodskom priemysle na šírenie „americkej demokracie“ do sveta, o čom písal už analytický dom Freedom House, napojený na kruhy z Bieleho domu už v polovici 80.rokov minulého storočia, takže nič nové pod slnkom.

Znalých praxe a histórie minulého režimu (a studenej vojny) preto neprekvapí totožnosť metód progresívcov na uchopenie moci cez presadzovanie naratívov ideológií neomarxizmu, liberalizmu, multikulturalizmu a angažovaného progresivizmu s metódami bývalých boľševikov a súdruhov, ktorí rovnako s rozhorčením burcovali naivné masy a do ideologickej vojny zapojili aj širokú kultúrnu obec.

A aké je skutočné historické poučenie z tohto temného vývoja? To isté ako bolo v novembri 1989, kedy sa V.I.P režimové osobnosti, novinári, umelci a herci snažili zbaviť svojej zodpovednosti za kolaboráciu s totalitným režimom.

Vtedy sme im to zhltli aj s navijakom. A dnes? Zopakujeme o nejaký čas tú istú chybu?

Rafael Rafaj / skspravy.sk /