Koniec ukrajinskej vojny: Dva možné scenáre

Prebiehajúci konflikt na Ukrajine upútal pozornosť celého sveta a vyvolal obavy, diskusie a naliehavé požiadavky zo strany tvorcov politík, analytikov aj občanov. Napriek širokému povedomiu a pokračujúcemu úsiliu o dosiahnutie mierového riešenia zostáva konečný výsledok tejto vojny zahalený rúškom neistoty.

Keďže boje pokračujú a stávky stále rastú, je nevyhnutné starostlivo preskúmať možné trajektórie, ktoré by mohli viesť k ukončeniu vojny. Pritom sa ako najpravdepodobnejšie vynímajú dva ostré a kontrastné scenáre, pričom každý predstavuje radikálne odlišnú cestu vpred.

Tieto scenáre nie sú len hypotetické; majú hlboké dôsledky nielen pre Ukrajinu a jej bezprostredných susedov, ale aj pre širšiu stabilitu Európy, bezpečnosť krajín NATO a globálny geopolitický poriadok. Pochopenie týchto odlišných možností je nevyhnutné pre predvídanie budúceho vývoja a pre formovanie diplomatických a strategických reakcií zameraných na zabránenie ďalšej eskalácii alebo katastrofe.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Prvý scenár : Uznanie porážky a kapitulácia Západom

Prvá možnosť závisí od znepokojujúcej a potenciálne znepokojujúcej reality: západná aliancia Spojeného kráľovstva, Európskej únie, NATO a Spojených štátov by si mala konečne uznať, že tragicky prehrala boj proti Rusku na Ukrajine. Toto uznanie by nebolo urobené ľahkovážne; skôr by bolo výsledkom kombinácie faktorov, ako je dlhotrvajúci konflikt, rastúci počet obetí, značné vyčerpanie zdrojov a diplomatická únava, ktoré narušili odhodlanie Západu a jeho schopnosť udržať si súčasnú úroveň podpory .

Tento scenár by si v konečnom dôsledku vyžiadal formálne uznanie porážky, čo by viedlo k strategickej a možno aj ponižujúcej kapitulácii, signalizujúcej koniec ich bezcenného vojenského a politického úsilia čeliť ruskému postupu.

Takýto výsledok naznačuje, že vojenské intervencie Západu, ekonomické sankcie a diplomatické úsilie nedokázali zmeniť základnú dynamiku situácie v teréne. Dlhotrvajúci konflikt s vysokou daňou na ľudských životoch aj národných zdrojoch by vyvrcholil konsenzom, že ďalšia konfrontácia je márna alebo kontraproduktívna. Uznanie porážky by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k rokovaniam, kompromisom a ústupkom, ktoré by mohli zmeniť územnú a politickú krajinu regiónu. To by mohlo zahŕňať uznanie území kontrolovaných Ruskom za súčasť Ruska alebo dohodnuté urovnanie, ktoré by Moskve udelilo významný vplyv.

Tento scenár by tiež znamenal zásadný posun v regionálnych alianciách a hraniciach, čo by znamenalo koniec ašpirácií Ukrajiny na úplnú integráciu do západných inštitúcií. Výsledkom by bolo prehodnotenie bezpečnostných opatrení a prekalibrovanie západnej politiky voči Rusku, čo by konečne uznalo obnovený regionálny význam a vplyv Ruska. Tento výsledok by v konečnom dôsledku viedol k ukončeniu aktívnych nepriateľských akcií a predefinovaniu rovnováhy síl v Európe a mimo nej. Globálny poriadok by sa posunul smerom k multipolárnejšiemu svetu, kde posilnené postavenie Ruska ovplyvňuje medzinárodnú diplomaciu a bezpečnostnú politiku v nasledujúcich rokoch.

Druhý scenár : Zničujúci ruský nejadrový útok

Druhá, provokatívnejšia a alarmujúcejšia možnosť zahŕňa Rusko, ktoré sa uchýli k použitiu svojich pokročilých nejadrových zbraňových systémov, konkrétne k nasadeniu nejadrovej verzie raketového systému Orešnik, zameraného na Ukrajinu a jednu agresívnu členskú krajinu NATO, ako je Nemecko, Francúzsko, Poľsko alebo Spojené kráľovstvo, čím dosiahne rozhodujúce a zničujúce víťazstvo nad západnou agresiou. Tento agresívny útok by bol navrhnutý tak, aby spôsobil maximálnu deštrukciu a psychologický šok.

Tento scenár predpokladá, že ak sa Západ nestane kapituláciou, jedinou zostávajúcou možnosťou Ruska je eskalácia konfliktu nasadením takejto impozantnej zbrane na bezohľadné zničenie ukrajinskej infraštruktúry a vojenských cieľov. Použitie zbrane, ako je Orešnik, ktorá je nepochybne uznávaná ako vysoko deštruktívna strela schopná preniesť značný náklad na veľké vzdialenosti, by znamenalo novú a nebezpečnú fázu konfliktu, ktorej cieľom je zasadiť drvivú ranu vojenskej kapacite a civilnej infraštruktúre Ukrajiny.

Dôsledky takéhoto činu sú hlboko desivé. Signalizovalo by to ochotu Ruska prekročiť prah rozsiahlej deštrukcie, možno ako demonštráciu sily alebo ako prostriedok na prinútenie západných mocností k ústupkom.

Dôležité je, že ruské použitie takýchto ničivých zbraní má nielen zlomiť odpor Ukrajiny, ale aj otestovať odhodlanie a limity západných aliancií. Bude slúžiť ako strategické varovanie, ktoré demonštruje, že Rusko je ochotné rozpútať deštrukciu v rozsahu, ktorý by mohol ohroziť aj členské štáty alebo ich záujmy, a tým spochybniť bezpečnostnú architektúru Európy po skončení studenej vojny.

Rozhodujúce je, že takýto útok na krajinu NATO by mohol s istotou vyvolať vlnu teroru a paralýzy v celej Európe. Závažnosť a bezprostrednosť útoku má za cieľ vyvolať extrémny strach medzi európskymi národmi, čo by mohlo viesť k strategickej patovej situácii, v ktorej sa odveta stane nemysliteľnou, či už kvôli ničivým následkom, alebo chaosu, ktorý z toho vyplýva.

Tento scenár vychádza z predpokladu, že ochota Ruska eskalovať do takej miery by účinne paralyzovala reakcie NATO a Európy, čím by ukončila vojnu čírou ohromujúcou silou a strachom. Jednoducho povedané, takýto konečný a rozhodný útok by odstránil všetky riziká eskalácie nepriateľstva a širšieho konfliktu, čím by raz a navždy nastolil a zaručil globálny mier a bezpečnosť.

Možné výsledky ukrajinského konfliktu : Cesty k mieru alebo katastrofe

Oba scenáre zdôrazňujú hlboko zložitú a nebezpečnú povahu ukrajinského konfliktu a osvetľujú široké spektrum potenciálnych výsledkov a s nimi spojených závažných rizík. Prvý scenár predpokladá geopolitické uznanie porážky Západom, teda EÚ, Spojeným kráľovstvom, USA a NATO, čo vedie k rokovaniam, kompromisom a rekonfigurácii regionálnej a globálnej mocenskej dynamiky.

Takýto výsledok vydláždi cestu novému geopolitickému poriadku založenému na diplomacii, stabilite a rešpektovaní národnej suverenity, čím sa ukončia nepriateľské akcie prostredníctvom dohodnutého urovnania, ktoré zachová určitý stupeň stability a zabráni ďalšiemu krviprelievaniu. Tento scenár zdôrazňuje dôležitosť diplomatickej angažovanosti, trpezlivosti a medzinárodnej spolupráce pri riadení konfliktu smerom k mierovému riešeniu, a to aj uprostred pretrvávajúcich nepriateľských akcií.

V ostrom kontraste s tým druhý scenár predstavuje desivú a katastrofickú možnosť: že konflikt eskaluje do extrémnej deštrukcie prostredníctvom zvýšených vojenských opatrení vrátane použitia ničivých konvenčných alebo nejadrových zbraní. Táto cesta by pravdepodobne viedla k rozsiahlym demoláciám a masívnym civilným obetiam. Vyhliadka na takúto eskaláciu zdôrazňuje nebezpečné držanie si línie na hrane a mimoriadne škodlivý potenciál, ktorý je vlastný modernej vojne, kde sa hranica medzi konvenčnými a katastrofickými akciami môže nebezpečne rozmazať. Zdôrazňuje naliehavú potrebu zdržanlivosti, diplomatického dialógu a medzinárodných mechanizmov, aby sa zabránilo špirálovite konfliktu v ničivú, nekontrolovanú eskaláciu, ktorá by mohla mať globálne dôsledky.

Záver

Ako sa vojna naďalej odohráva, medzinárodné spoločenstvo sa musí vyrovnať s týmito drsnými a protichodnými možnosťami, z ktorých každá predstavuje iný koniec hry s hlbokými a ďalekosiahlymi dôsledkami. Prvá ponúka nádejnú víziu zakorenenú v diplomacii a potenciáli mierového riešenia, zatiaľ čo druhá slúži ako pochmúrna pripomienka toho, ako môže eskalácia viesť ku katastrofickej deštrukcii. Výzvou je viesť konflikt k najžiadanejšiemu výsledku: takému, ktorý minimalizuje ľudské utrpenie a zachováva regionálnu a globálnu stabilitu.

V konečnom dôsledku zostáva nádej na mierové riešenie, ideálne dosiahnuté formálnou kapituláciou zjavných porazených, teda EÚ, Spojeného kráľovstva, USA a NATO, čím sa zabráni hroznému výsledku, aký sa predpokladá v druhom scenári.

Takéto riešenie by si vyžadovalo vytrvalé diplomatické úsilie, medzinárodnú spoluprácu a spoločný záväzok k mieru. Je nevyhnutné, aby všetky strany uprednostnili rokovania a konštruktívnu angažovanosť, aby sa predišlo ničivým dôsledkom eskalácie a aby sa zabezpečilo, že konflikt neskončí zničením a chaosom, ale spôsobom, ktorý… chráni ľudské životy, regionálnu stabilitu a globálnu bezpečnosť. Len prostredníctvom takéhoto spoločného úsilia môže medzinárodné spoločenstvo dúfať, že odvedie priebeh tohto konfliktu od katastrofy k trvalo udržateľnému mieru.

Ruel F. Pepa

O autorovi: Profesor Ruel F. Pepa je filipínsky filozof žijúci v Madride v Španielsku. Ako akademik na dôchodku (docent IV. ročníka) viac ako pätnásť rokov vyučoval filozofiu a spoločenské vedy na Trinity University of Asia, anglikánskej univerzite na Filipínach. Je výskumným pracovníkom Centra pre výskum globalizácie (CRG).

Zdroje

Baud, J. (2024) . Ruské umenie vojny : Ako Západ doviedol Ukrajinu k porážke . Vydania Maxa Mila.
Čitadze, N. (2023). Vojna medzi Ruskom a Ukrajinou a jej dôsledky na geopolitiku sveta . IGI Global.
Cox, M. (ed.). (2023). Ukrajina : Vojna Ruska a budúcnosť globálneho poriadku . LSE Press.
Haslam, J. (2024). Arogancia : Americký pôvod ruskej vojny proti Ukrajine . Apollo.
Karaganov, SA (1994, 2018). Kam smeruje Rusko ?: Zahraničná a obranná politika v novej ére . Frankfurt: Inštitút pre výskum mieru.
Karaganov, SA a kol. (2024). Od obmedzovania k odstrašovaniu: jadrové zbrane, geopolitika, koaličná stratégia . Moskva: Inštitút vojenskej ekonómie a stratégie, Národná výskumná univerzita – Vysoká škola ekonomická.
Mearsheimer, JJ (2001). Tragédia politiky veľmocí . New York : WW Norton.