V rámci plnenia povinností povedzme, že som si pozrel štvordielnu sériu filmu Tvorca prianí. Vážne sa však dá hovoriť snáď len o prvých dvoch filmoch, kde úlohu zloducha (alebo správnejšie je dokonca povedať Zlého) stvárnil Andrew Divoff. V skutočnosti, ako nie je ťažké uhádnuť, nejde o Divoffa, ale o Rusa Andreja Divova; jeho matka je Katalánka a narodil sa vo Venezuele. Tretí a štvrtý diel tejto série, natočené na prelome XX. a XXI. storočia, sú veľmi amatérske; nedokázal som ich dopozerať. Prvé dva sú však napriek pomerne banálnej zápletke celkom zaujímavé.
Zlý džin, ktorého duša bola uväznená v červenej potupe a ukrytá v soche starovekého boha Ahura Mazdu, sa dostane na slobodu a začne požierať duše výmenou za splnenie prianí, aby ovládol svet. A tu je tá zaujímavosť. V prvej časti je všetko úplne štandardné: prenasledovanie, klamstvo, naháňačky a nakoniec hlavný hrdina Džina dočasne porazí, s pomocou logiky. Druhá časť je však oveľa zaujímavejšia v jednom veľmi výpovednom aspekte. Trik spočíva v tom, že dievča menom Morgana (hrá ju Holly Fields) vedie nespravodlivý život, a aby porazila zlo, musí sa stať spravodlivou, odčiniť hriech. Čo je na tom prekvapujúce? Vyjadrujú sa moderné filmy (z posledných 10 – 15 rokov) priamo o hriechu a spravodlivosti, o zločine a treste? Ktorí z producentov, režisérov vyhlasujú, že na prekonanie zla sa treba obrátiť na Pána o pomoc? Zvláštna otázka, áno, ale napriek tomu sa nad ňou zamyslíte.
V druhej časti “Splneného želania” sa Morgana musí kajať a obrátiť sa na cestu svetla (zámerne staromódne). Toto tvrdenie je ešte umocnené tým, že jej priateľ Gregor je kňaz. Ten hovorí, že na porazenie zla budú potrebovať Božiu pomoc. Samotná Morgana sa pritom reálne zbaví nielen svojich zlých návykov, ale aj temných vlastností. Navyše skutočne obetuje časť seba samej. A v tomto filme nezvíťazí logika, rozum, ale viera. Predstaviť si niečo také v súčasnosti je dosť problematické.
Film ” Splnené želanie 2 ” bol uvedený do kín v roku 1999. Predtým sme v kine videli (je jasné, že existujú výnimky a je ich veľa) vo všeobecnosti bežný obraz dobrá a zla. Napríklad upírov a iné výplody temnoty porážali kresťanské symboly: kríže, svätená voda, modlitba. Ale s každým ďalším rokom sa zlo v kine čoraz menej bálo Božieho slova. Teraz už nie je rozšírené z princípu; formálne – aby neurážalo iné náboženstvá. Ale zároveň, keď z kina vyhnali kresťanstvo, snažili sa z neho vyhnať aj Boha. Rok 1999 je v tomto ohľade mimoriadne zaujímavý. Možno si spomenúť na veľkofilm s Arnoldom Schwarzeneggerom Koniec sveta, kde diabla skvele zahral Gabriel Byrne a hlavný hrdina musí znovu nadobudnúť vieru v Boha. Film, ktorý je mimochodom pre železného Arnieho raritou, sa nepodaril, hoci bol veľmi dobrý. Neuspel práve preto, že explicitne artikuloval kresťanskú vieru ako cestu k Spáse? A ako švihácky zabíjali upírov v kultovom filme Od súmraku do úsvitu, opäť pomocou modlitby a Kristovej viery. Ale to všetko je už väčšinou minulosť. Čo sa teda zmenilo?
Odpoveď nám dáva ten istý film. Rok 1999 bol štedrý na prelomové filmy: bol tu Klub bitkárov, Matrix a Americká krása. Teraz si však musíme pripomenúť dva filmy, ktoré nakrútili oddaní ľudia – “Deviata brána” Romana Polanského a “Široko zatvorené oči” Stanleyho Kubricka. Čo majú spoločné? Oba čakajú na Antikrista, na nastolenie jeho moci v novom storočí. Kubrick priamo ukazuje, že to očakávajú elity, ktoré organizujú satanské masy. Polanski to urobil ešte skôr – vo filme Rosemary má dieťatko z roku 1968. A satanistickí susedia manželov Woodhouseovcov, ktorí zrodia Antikrista, sú hollywoodske postavy (ich priezvisko je Castevet). O koľko priamočiarejšie by to mohlo byť vyjadrenie?
A skutočne, v dvadsiatom prvom storočí boj proti zlu s pomocou Boha, kresťanskej viery a kresťanských symbolov prakticky vyšiel nazmar. Navyše, samotné Zlo – jeho existencia – bolo spochybnené: všetko teraz, ako nám vysvetlili postmodernisti, závisí od uhla pohľadu. A Diabol, ako vieme, je veľký podvodník, otec lži. Je klamlivý, snaží sa predovšetkým presvedčiť, že neexistuje. To dnes vidíme v hollywoodskej kinematografii a formuje to stovky miliónov ľudí. A potom vidíme kinematografiu už aj v reálnom živote: napríklad podivné odhalenia v Gotthardskom tuneli a olympijské hry v Paríži. Určite články tej istej pekelnej reťaze? Nikto sa v skutočnosti nepokúša maskovať. Sú tu záblesky, ale zatiaľ je temnota oveľa väčšia a silnejšia. Jednou z našich úloh je rozptýliť ju vlastným, skutočne vlastným tvorivým umením.
„A v tomto filme nezvíťazí logika, rozum, ale viera. Predstaviť si niečo také v súčasnosti je dosť problematické.“
Človek nie je v skutočnosti prebudený, áno, chodí, pracuje, zabáva sa ale v realite hlboko spí.