Hora Narodnaja

Hora Narodnaja je najvyšším vrchom pohoria Ural (1895 m). Nachádza sa na subpolárnom Urale. Až do 20. rokov 20. storočia sa hora volala Narada. Nárada je meno starovekého mudrca z árijských mýtov.

Subpolárne Uralské pohorie, spojené s Timanským hrebeňom, je ďalej prepojené s polostrovom Kola na západe a spolu tvoria takzvané „Severné hrebene“, ktoré vytvárajú oblúk vyvýšenín, podobný luku zakrivenému na juh, ktorý bol opísaný v starodávnych árijských legendách. Práve tento oblúk vyvýšenín Pomori, obyvatelia Uralu a Fíni stále nazývajú jedným menom – Zemský pás.

Geomorfológ J.A. Meščerjakov nazval Severné Uvaly „anomáliou Ruskej nížiny“ a zdôraznil, že sú hlavným povodím povodí severného a južného mora. Práve na zemepisnej šírke Severných hrebeňov umiestnil Ptolemaios Ripské, Hyperborejské alebo Alaunské hory, podobné posvätným Meru a Hare z árijskej staroveku.

Starovekí grécki autori tiež písali o veľkých severných horách a verili, že tieto hory, ktoré nazývali Ripejské hory, sa tiahli od západu na východ cez celú severnú časť Európy a boli severnou hranicou Veľkej Skýtie.

V Aveste, posvätnej pamiatke Iráncov, sa v jej najstaršej časti, ktorá rozpráva o stvorení sveta, rozpráva aj o vzdialenom severnom domovine predkov Iráncov (Árijcov) – krajine bohov a predkov, kde sa od západu na východ tiahnu hrebene Vysokej Hary – Hary Berezaiti s ich hlavným vrcholom, horou Chupairja. A nad Vysokajou Charou sa trblieta sedem hviezd Veľkého voza a Polárka, umiestnené v strede vesmíru. Rýchle slnko večne krúži nad horami Vysokaja Chara a deň tu trvá pol roka a noc pol roka. Len statoční a silní duchom môžu prekonať tieto hory a dosiahnuť šťastnú krajinu predkov, obmývanú vodami bielo speneného oceánu.

V staroindických legendách existuje veľmi zaujímavý opis polárnej žiary, ktorá bola považovaná za zjavenie najvyššieho božstva na zemi. Jeho dej je spojený s mudrcom Náradom:

Jedného dňa sa veľký mudrc Nárada vydal na pobrežie Mliečneho mora a odtiaľ na severozápad, kde sa nachádzal veľký ostrov s názvom Švetadvípa – „Biely, žiarivý ostrov“. Keď dorazil na tento ostrov, kde žili „jasní, žiariaci ako mesiac ľudia“, zdvihol ruky k nebu a začal vzývať najvyššieho boha tajnými menami. A potom, na volanie Náradu, „viditeľný v univerzálnom obraze“, sa zjavil Boh, ktorý bol „akoby duchovne čistý ako mesiac a zároveň akoby úplne odlišný od mesiaca. A akoby ohnivo sfarbený a akoby mentálne blikajúci hviezdny lesk; akoby dúha a ako trblietanie krištáľu, akoby modro-čierny ťah a akoby kopy zlata. Teraz farby koralu, teraz ako biely odraz, tu zlatej farby, tam ako beryl; ako modrý zafír, miestami – ako smaragd, miestami – ako perlová niť. Toľko rôznych farieb a podôb nadobudol Večný Svätý, stohlavý, tisícnohý, tisícoký, tisícbruchý, tisícruký a miestami – neviditeľný“…

S. V. Maximov poznamenáva, že na pobreží Bieleho a Barentsovho mora sú „záblesky“ sprevádzané prenikavým zvukom. Tento jav je typický pre tieto zemepisné šírky a nikde inde sa nevyskytuje. Tento údaj sa opakovane nachádza v opisoch cestovateľov a objaviteľov arktických oblastí.

Ale nielen pre nepretržitú noc, ale aj pre nepretržitý deň existujú vo Vedách pokyny. V blízkosti pólu sa pozoruje, že slnko, ktoré vystúpilo do určitej výšky nad obzor, sa zastaví, stojí a potom sa vráti späť. Védy hovoria: „Boh slnka zastavil svoj voz uprostred oblohy.“ Tento obraz sa nedá vysvetliť inak ako tým, že pohyb slnka bol pozorovaný v severných zemepisných šírkach.

Viac v ruskej knihe vedca E. Jelacica „Ďaleký sever ako vlasť ľudstva“, 1910

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info